OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Vývoj osídlenia
Nedostatočná pramenná základňa nedovoľuje kvantifikovať stav osídlenia z obdobia 11. a 12. storočia. Predpokladá sa, že takmer polovica všetkých ľudí v tomto období žila v oblasti dolného Pohronia, Požitavia, Ponitria a Považia. V týchto oblastiach bola najhustejšia sieť osídlenia. Hustejšie boli osídlené aj južné časti stredného Slovenska, Východoslovenská nížina a Košická kotlina. Po stabilizácii Uhorska v 11. storočí došlo v 12. storočí k výraznejšiemu rozvoju osídlenia. Vďaka sídelným prebytkom sa osídlenie šírilo vyššie do podhorských a horských oblastí pozdĺž riečnych tokov. Dominantným etnikom boli predchodcovia Slovákov. Od 10. storočia hlavne v južnejších oblastiach sa usádzajú Maďari, ktorých počet postupne narastá v 2. polovici 10. storočia. Už v 11. storočí sa na území dnešného Slovenska objavuje turkický kmeň Sikulov, ktorí mali za úlohu chrániť pohraničné oblasti (napr. Záhorie). Po nich do Uhorského kráľovstva prišli z Východu tiež Pečenehovia a Kumáni (Plavci). Po týchto etnikách sa nám zachovali aj názvy niektorých obcí (Sekule, Bešeňov, Plavce). V 11. storočí sa do Uhorska presťahovali aj Židia, ktorí sa usadili v dôležitých trhových sídlach, pretože sa živili hlavne obchodom. V 12. storočí sa do strednej Európy presunuli obyvatelia zo severného Francúzska, Belgicka a dolného Porýnia, ktorí sú označovaní ako Latini a usadzovali sa v dôležitých mocenských a hospodárskych centrách. Z nemeckých krajín do Uhorského kráľovstva prichádzali obyvatelia už od jeho počiatkov, no k výraznejšiemu prisťahovaniu nemecky hovoriaceho obyvateľstva došlo až v polovici 12. storočia za vlády Gejzu II. Počas 12. storočia prišli do Uhorska aj menšie skupiny Flanderčanov a Valónov, ktorí sa rozptýlili do viacerých lokalít. Súvislejšie nemecké osídlenie sa v 12. storočí vytvorilo v Abovskej župe v oblasti dolného Hornádu a na Spiši. Po mongolskom vpáde, keď značná časť Uhorska bola zničená, do krajiny prichádza veľké množstvo Nemcov, ktorí osídľovali súvislé územia ako Spiš a kremnicko-pravniansku oblasť. Ďalej sa tu usídľujú nové skupiny Židov. Predovšetkým od 14. storočia sa na osídľovacom procese podieľajú Poliaci a predovšetkým prostredníctvom valašskej kolonizácie Rusíni. V menšej miere sa na dnešnom území Slovenska usídlili Česi, Srbi, Chorváti alebo Prusi. Na konci stredoveku sa stretávame s Rómami, ktorí sa v prameňoch vyskytujú pod pojmom Cigáni. Významný slovenský historický geograf Juraj Žudel (2010, 37-39, 70) uviedol, že v polovici 13. storočia je na území dnešného Slovenska písomnými prameňmi doložených viac ako 1600 sídlisk. Okrem toho od 2. polovice 10. storočia do polovice 13. storočia je archeologickým výskumom doložených 38 hradov, 42 zemepánskych hrádkov, 39 dedín s kostolom a 84 dedín bez kostola. V polovici 13. storočia bola hustá sídelná sieť na Žitnom ostrove. Na východnom Slovensku je doložené husté osídlenie v Medzibodroží. Z vyššie položených kotlín boli pomerne husto osídlené Liptovská, Hornádska a Turčianska kotlina. Pre obdobie rokov 1381 – 1400 Žudel (2010, 70) spomína pre územie dnešného Slovenska existenciu 4083 sídiel, z toho 101 miest a hradov bolo 127. Až v tomto období sa vyvíja osídlenie na Záhorí.
Vidiecke sídla
Najpočetnejším typom sídiel boli vidiecke sídla sa v stredoveku od seba líšili veľkosťou, vnútorným usporiadaním, stupňom koncentrácie sídelných jednotiek, z ktorých sa skladali, a pôdorysom. V slovenskej historiografii sa pre vidiecke sídlo používa pojem dedina, osada alebo sídlisko.
Život obyvateľov vidieckeho sídla sa riadil určitými pravidlami a zvyklosťami. V prípade zvykového práva sa obyvatelia sídla riadili zaužívanými zvyklosťami, ktoré mali nepísaný charakter zákonov a noriem. Tento spôsob organizácie života prežíval od čias Veľkej Moravy. Od druhej polovice 13. storočia prichádzali na územie Uhorska vo väčšom počte kolonisti, ktorých pozýval najskôr kráľ a neskôr svetskí i cirkevní feudáli, aby osídlili redšie obývané oblasti. Predovšetkým išlo o skupiny nemeckých osadníkov, ktorí si priniesli svoje právne zvyklosti a vďaka tomu sa začalo rozširovať tzv. zákupné právo. Kráľ a šľachta na základe zákupného práva uzatvárali zmluvy s tzv. šoltýsmi (lokátormi), ktorí priniesli na riedko osídlené alebo neosídlené územie kolonistov. Hlavným znakom bola dedičná držba pôdy jednotlivými obyvateľmi, ktorí mohli pôdu predať alebo inými spôsobmi scudziť a pevne určené poddanské povinnosti. Už od 14. storočia prichádzali do Uhorska Valasi, ktorí osídľovali poľnohospodársky nevyužité oblasti vo vyšších nadmorských výškach na základe valašského práva. Pre valašské právo bola typická tzv. individuálna emfyteuza, podľa ktorej len lokátor (knez) mal možnosť dedične držať a scudzovať pôdu. Pre valachov bolo na prvom mieste vlastníctvo stáda. Od 13. storočia sa zvýšil počet nižšej šľachty, ktorá si zakladala sídla, kde žila ako privilegovaná vrstva, ktorá sa riadila individuálnym právom. Každý šľachtic mal osobnú slobodu, slobodné vlastníctvo a právo odporu. Mal však všeobecnú vojenskú povinnosť, povinnosť poslušnosti a vernosti panovníkovi. V prípade doosídľovania starších vidieckych sídiel platilo dvojaké právo.
Na čele samosprávy v dedine na zvykovom práve stál vesník (villicus) a na zákupnom práve richtár (iudex). V prípade valachov bol najvyšším hodnostárom knez. V samospráve vidieckeho sídla zohrávali dôležitú úlohu tiež starší (seniores) a prísažní (iurati), ktorí boli členmi obecnej pospolitosti.
Súčasťou väčších vidieckych sídiel boli kostoly. Slúžili na náboženské potreby, ale aj ako útočisko. Intenzívnejšie sa stavali od 11. storočia. Najprv na vyvýšených polohách a od polovice 13. storočia sa stavali priamo v sídlach. V 14. storočí existovala hustá sieť kostolov. Svedčí o tom súpis pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337. Často boli jedinými murovaným stavbami v sídle. Podľa dispozičného riešenia sa dajú rozdeliť na stavby s centrálnym pôdorysom (rotundy ako Nitrianska Blatnica, Skalica, Bíňa) a s predĺženým pôdorysom. Podľa tvaru presbytéria na kostoly s podkovitou, polkruhovou alebo predĺženou polkruhovou apsidou a s pravouhlým alebo polygonálnym presbytériom. Podľa počtu lodí rozlišujeme jednoloďové, dvojloďové (Žehra, Poprad) a trojloďové (kláštorné kostoly v Hronskom Beňadiku, Diakovce). Niektoré mali emporu (tribúnu) – napríklad Dražovce, Kostoľany pod Tribečom. Kostoly mali vežu vtiahnutú do priestoru alebo samostatne pristavanú a niektoré nemali vežu. Časť sakrálnych stavieb zanikla ešte v období stredoveku (Hurbanovo-Bohatá, Levice-Bratka, Podhorany-Sokolníky).
Archeologickým výskumom vidieckych sídiel sa iba v menšej miere podarilo doložiť špecializovanú remeselnícku činnosť (napr. Hurbanovo, Nitra-Lupka, Gemerský Sad). O existencii niektorých remesiel svedčí existencia tzv. služobníckych osád. O spracovaní kovov svedčí názov Kovariec, o výrobe keramiky pomenovanie Hrnčiarovce. Dechtice sa spájajú s výrobou kolomaže i dreveného uhlia a názov Tesáre svedčí o tom, že ich obyvatelia sa špecializovali na stavebnú činnosť z dreva.
Mesto
Neexistuje sumarizujúca definícia stredovekého mesta. Počiatky stredovekých miest na území dnešného Slovenska možno hľadať v dôležitých väčších veľkomoravských centrách ako boli Bratislava alebo Nitra, kde je doložené kontinuálne osídlenie aj v nasledujúcich obdobiach. S počiatkom vlády panovníka Bela IV. (1235) súvisí začiatok privilegiálneho obdobia vo vývoji stredovekých miest. Vznik miest v tomto období súvisí predovšetkým priamo s príchodom hostí, hlavne z nemeckých krajín, a ich kolonizačnou činnosťou. Postupne sa tieto sídla stali strediskami peňažného hospodárstva, remeselnej výroby, miestneho aj diaľkového obchodu. Mestá vznikali na komunikačne exponovaných miestach.
V roku 1405 vydal Žigmund Luxemburský dekrét, v ktorom sú mestá spomínané ako civitates a opidda. Termínom civitas sa označovali slobodné kráľovské mestá opevnené hradbami, pre menšie kráľovské a zemepanské mestá bez opevnenia sa používal pojem oppidum. Uvedenú terminológiu nemožno chápať doslova, pretože nielen rozsah, ale aj praktizovanie udelených privilégií, postavenie mešťanov, ako aj hospodársky význam jednotlivých miest mali vplyv na kategorizáciu miest. Dôležitým faktorom pri kategorizácii miest a mestečiek je rozsah a praktická aplikácia udelených výsad. Základné výsady pre mestá nie sú jednotné, ale majú tiež špecifický charakter. Medzi dôležité privilégiá patrila každoročná slobodná voľba predstaveného mestskej obce – richtára, ktorý mal v prípade kráľovských miest súdnu právomoc nad obyvateľmi mesta. Popri richtárovi existoval volený zbor prísažných (boženíkov), ktorí pomáhali richtárovi pri spravovaní mesta a súčasne bývali aj prísediacimi mestského súdu. Právo voliť richtára a prísažných mali len členovia spoločenstva mešťanov. Obyvatelia miest mali aj právo slobodného scudzovania hnuteľného a nehnuteľného majetku, právo testamentárneho odkazovania svojho majetku a právo slobodného sťahovania (odsťahovania sa z mesta). K výsadám miest patrilo aj odúmrtné právo, ako aj právo disponovania s opustenými domami, o ktoré sa ich dediči nehlásili (nestarali). Medzi udeľované výsady cirkevného charakteru patrilo zvyčajne aj právo slobodnej voľby farára, no tento musel byť ešte schválený príslušným diecéznym biskupom. Mestské výsady obsahovali napríklad aj právo poľovačky a rybačky alebo právo výrubu lesov či lámania kameňa vo vlastnom chotári. Samozrejme v prípade banských miest sa privilégium týkalo práva vyhľadávať a dobývať rudy. Významnou výsadou hospodárskeho charakteru bolo právo konať pravidelné týždenné trhy. Pri udeľovaní práva trhu novým mestám sa kládol dôraz na to, aby sa trh nekonával v ten istý deň v týždni ako v okolitých sídlach. Významnejšie mestá získali už v 14. storočí výsadu konania viacdenných výročných trhov – jarmokov, na ktoré prichádzali aj zahraniční obchodníci (Bratislava v roku 1344, Košice 1347, Bardejov roku 1352 a iné). Medzi najvýznamnejšie výsady pre mestá patrilo právo skladu. Obchodník z cudziny musel najprv svoj tovar ponúknuť na predaj v meste, ktoré takýmto právom disponovalo. Hospodárskym privilégiom bolo tiež oslobodenie od platenia mýtnych poplatkov na konkrétnych mýtnych miestach alebo v určitom regióne (stolici), v lepšom prípade v celej krajine. Hospodárskou výsadou bola každoročná pravidelná výmena mincí, ktorá sa v mestách konala za spolupôsobenia richtára.
Privilégia na druhej strane obsahovali aj povinnosti mešťanov voči panovníkovi alebo zemepánovi. K základným patrilo platiť pozemkovú daň (terragium, cenzus). Povinnosťou banských miest bolo platenie urbury (odovzdávanie osminy (striebro) alebo desatiny (zlato) vyťaženej rudy). Ďalej mali mestá pohostiť kráľa (alebo svojho zemepána) a jeho sprievod pri návšteve mesta. Desiatok, ktorý sa platil cirkvi, v mnohých výsadných mestách patril miestnemu farárovi, ktorý z neho paušálnu časť odovzdával arcibiskupovi. Vo všeobecnosti v mestách takmer výlučne prevažovala peňažná renta, iba v niektorých menších zemepánskych mestách sa odovzdávali naturálie. K povinnostiam miest patrilo aj stavanie vojakov do kráľovského vojska.
Slobodné kráľovské mestá súperili o svoje mocenské postavenie a majetky so šľachtou. Na obranu svojich záujmov zakladali mestské zväzy. Na území dnešného Slovenska sa postupne sformovalo tiež niekoľko mestských zväzov. V rámci nich mestá koordinovali spoločný postup v mnohých záležitostiach. Na zhromaždeniach sa riešili celospoločenské problémy, krajinské výnosy, konzultovali otázku delegátov na krajinskom sneme atď. Pravdepodobne do konca 14. storočia spadajú počiatky Zväzu stredoslovenských banských miest (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá). V tomto období možno hľadať vznik Zväzu piatich východoslovenských kráľovských miest (Košice, Bardejov, Prešov, Levoča a Sabinov), ktorých prvé spoločné zasadanie je známe z roku 1412. Spoločenstvo siedmich východoslovenských banských miest (Gelnica, Smolník, Rudabánya, Jasov, Telkibánya, Rožňava a Spišská Nová Ves) sa formálne vytvorilo na schôdzi delegátov v roku 1487 v Košiciach. Tento zväz vystupoval vždy v úzkej spolupráci s Pentapolitanou, najmä s mestom Košice. Mestá aj vďaka vytvorenému spoločenstvu vystupovali ako dôležité mocenské prvky v krajine.
Hrady a hrádky
Hrady v stredoveku predstavovali nielen hospodársky, vojenský a správny, ale aj mocenský potenciál. Hrad bol akýmsi symbolom postavenia jeho majiteľa a plnil aj reprezentačnú funkciu. Hrad poskytoval bezpečnosť svojim obyvateľom a zároveň bol centrom panstva, ktorého úroda sa skladovala v hradných múroch. Zároveň bol sídlom moci oprávňujúcej ovládať druhých, prinútiť ich k službe, udržovať medzi nimi poriadok a vykonávať súdnu moc.
Najstaršie hrady na území dnešného Slovenska nadviazali na veľkomoravské hradiská alebo ich postavili v tesnom susedstve významnejších hradísk. Kontinuita je doložená napríklad v Bratislave alebo Nitre. Obidve sídla patrili k hradom, kde sídlil župan, ktorý spravoval komitát. K takýmto komitátnym hradom patril aj Starý Tekov, Trenčín, Spišský hrad, Zvolen-Pustý hrad alebo Zemplín. V prvej polovici 13. storočia s výstavbou hradov začala šľachta. Najväčší stavebný rozvoj hradov na území dnešného Slovenska spadá do obdobia po mongolskom vpáde (1241 –1242), pretože pustošeniu odolali len ťažko prístupné kamenné hrady. Vznikajú hrady s murovanými hradbami s obrannými alebo obytnými vežami a pozdĺžnym palácom (napr. Čachtice, Gýmeš, Uhrovec), ktoré tvorili kostru nového obranného systému kráľovstva a zároveň sa stali správnymi centrami jednotlivých panstiev s rozsiahlymi majetkami. Od 14. storočia sa kládol dôraz nielen na obrannú stránku, ale tiež na zlepšovanie obytných objektov. Vo Zvolene a Vígľaši boli postavené tzv. kastelové kráľovské hrady. Za vlády Žigmunda Luxemburského došlo k výraznej prestavbe Bratislavského hradu a honosné prestavby realizovala aj vyššia šľachta (napr. Beckov, Branč, Slanec). Z geografického hľadiska boli hrady situované väčšinou na svahoch pohorí, v nížinách alebo dolinách.
Predovšetkým z juhozápadného Slovenska poznáme menšie opevnené sídla, pre ktoré sa v slovenskej historiografii používa pojem stredoveké hrádky. Ide o sídla nižšej vidieckej šľachty, ktoré majú menšiu rozlohu a sú stavebne jednoduchšie prevedené ako hrady. Situované sú väčšinou na prirodzenej alebo umelo vytvorenej vyvýšenine. Niektoré z nich boli postavené na nížine v blízkosti vodného toku, ktorý bol využitý ako súčasť obrany. Možno ich rozdeliť na dvorce s obytnými vežami alebo obdĺžnikovými stavbami. Archeologicky prekúmané sú lokality Branč, Chotín, Malá Mača, Nemešany-Zalužany, Partizánske-Šimonovany, Svinica, Velčice atď. Od 14. storočia sa objavujú nové typy sídiel šľachty – kaštiele, ktoré nahradili hrádky.
Kláštory
Kláštory boli tiež významnými sídlami v stredovekej krajine. Samotný pojem kláštor je odvodený od latinského slova claustrum, čo znamená uzavreté miesto, ohradu. Týmto termínom sa označovali domy mníšskych rádov. Stredoveké kláštory tvorili súbor stavieb určených na bývanie i hospodárenie a k vykonávaniu bohoslužieb. Kláštory mali v stredoveku vplyv na náboženský, kultúrny, spoločenský, politický a hospodársky život. Kláštor je centrom monastického života podľa určitých pravidiel a v stredoveku sa stal súčasťou cirkevnej organizácie. Kláštor bol nielen centrom vzdelanosti, ale ako vlastník majetkov mal aj dôležitú hospodársku funkciu v danom regióne. Zakladateľ kláštora (panovník alebo zemepán) mu daroval a garantoval v niektorých prípadoch vlastníctvo rozsiahlych majetkov. Na nich zavádzali mnísi nové metódy hospodárenia, ktoré viedli k primeranému rastu bohatstva jednotlivých opátstiev. Predovšetkým benediktíni, cisterciti a premonštráti získali v stredoveku značné majetky. Na území dnešného Slovenska to boli hlavne benediktíni (napr. dnešný Hronský Beňadik, Kláštor pod Znievom) a premonštráti (napr. Bzovík, Jasov, Šahy). Prví z nich zakladali kláštory v zalesnených oblastiach a údoliach. Premonštrátske prepoštstvá vznikali v blízkosti komunikačne exponovaných bodov (brody, križovatky ciest, trhové miesta). Jednotlivé opátstva alebo konventy sa snažili zveľaďovať svoj majetok aj tým, že zakladali nové vidiecke sídla alebo podporovali napríklad vznik mlynov. Pre sídla, ktoré boli v ich správe, získali napríklad privilégiá konať trhy alebo jarmoky (napr. Bzovík). Vďaka majetkom (rybníky, polia, lúky, pasienky, lesy, sídla, služobníci atď.) napríklad benediktínske opátstvo v dnešnom Hronskom Beňadiku, ktoré bolo založené v roku 1075 panovníkom Gejzom II., patrilo k najbohatším cirkevným inštitúciám v Uhorsku. Jasovské prepošstvo získalo v roku 1290 okrem iného od kráľa Ondreja II. privilégium ťažby rudy (okrem zlata a striebra) na jeho území a mohlo si ponechať trhové mýto vyberané v Jasove.