OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Rod Huňadyovcov spravil v 15. storočí závratnú kariéru. Od kráľa Žigmunda Luxemburského získal rytier Vajk z Valašska hradné panstvo Hunyad (Vajda-Hunyad/Hunedoara) v Sedmohradsku. Jeho syn Ján Huňady bol mimoriadne talentovaný vojvodca a stal sa najbohatším magnátom Uhorska. Napokon vnuk Matej Huňady, zvaný Korvín, zasadol na kráľovský trón.
Upevňovanie moci
Po smrti Ladislava V. sa Matej Huňady stále nachádzal v zajatí krajinského správcu Českého kráľovstva, Juraja z Poděbrad (1420 – 1471, český kráľ od 1458). Popularita jeho otca a mocenské postavenie jeho uja uhorského magnáta Michala Siládiho zabezpečili to, že v januári 1458 uhorský snem zvolil za kráľa práve Mateja I. (1458 – 1490). Snem určil za gubernátora krajiny Michala Siládiho, no mladý energický panovník ho už v auguste 1458 zbavil tejto hodnosti. Matej I. sa stal jediným panovníkom stredovekého Uhorského kráľovstva, ktorý nepochádzal z kráľovského rodu, ani ho nespájali s niektorým takýmto rodom príbuzenské zväzky. V historickej spisbe je známy aj ako Matej Korvín (lat. corvus = havran). Po návrate do Uhorska musel čeliť opozícii v radoch uhorskej šľachty. Časť z nich ponúkla v roku 1459 uhorskú korunu cisárovi Svätej ríše rímskej Fridrichovi III., ktorý neuznával legitímnosť Matejovej voľby. Matej Korvín však požíval podporu pápežskej kúrie a čoskoro potlačil vnútorný odpor. Fridrich III. nakoniec až v roku 1462 uznal Mateja za uhorského kráľa a vrátil aj kráľovskú korunu, ktorú mal dlhšie obdobie v držbe. Nový kráľ sa snažil získať podporu časti uhorskej šľachty tým, že udeľoval funkcie vybraným predstaviteľom jemu verným rodom, ako boli šľachtici z Rozhanoviec (Rozgoňovci) alebo Zápoľskí (Imrich a Štefan) pochádzajúci z Chorvátska (Zapolja). Keď Matej Korvín začal udeľovať tituly župana do dedičnej držby, tak Zápoľskí boli prvými, ktorí dosiahli takúto hodnosť na Spiši. K významným rodom na území Slovenska vtedy patrili aj Podmanickí, Pongrácovci a Orságovci.
Vážny vnútorný problém stále predstavovali bratríci. Prvú výraznú porážku niektorým ich spojeným skupinám pod vedeným Petra Aksamita uštedril Šimon z Rozhanoviec v bitke pri Blatnom Potoku (Sárospatak, Maďarsko) v roku 1458. Aj Matej Korvín povolal do boja proti nim Jána Jiskru. Udelil mu titul baróna, v hotovosti vyplatil 40 000 zlatých a obdaroval ho majetkami v juhovýchodnom Uhorsku. Bratríci boli len pomaly vytláčaní, no časť z nich prešla do služieb Mateja Korvína. Ťažisko ich pôsobenia sa presunulo na západné Slovensko, kde boli napokon v roku 1467 v bitke pri Veľkých Kostoľanoch definitívne porazení. Ich posledný vodca Ján Švehla bol popravený.
Matej Korvín musel na začiatku 70. rokov 15. storočia opäť čeliť kvôli svojej expanzionistickej politike nespokojnosti v Uhorskom kráľovstve. Ostrihomský biskup Ján zo Sredny (Vitéz) a päťkostolný biskup Ján z Čazmy (Pannonius) viedli opozíciu, ktorá chcela dosadiť za poľského kráľa Kazimíra IV. (1444 – 1492). Poľské vojsko vtiahlo od severu na Slovensko a dobylo Nitru. Nakoniec sa však ešte v tom roku Kazimír zo Slovenska stiahol a následne boli porazené aj poľské vojenské posádky, ktoré tu zostali.
Zahraničná politika
Matej Korvín sa angažoval výrazne v zahraničnej politike. Tradične bojoval proti Turkom. Na začiatku vlády uskutočnil niekoľko ťažení na Balkán. Dobyl oblasť Bosny a pevnosť Šabac v Srbsku, no oveľa viac pozornosti venoval boju proti husitským Čechám. Tu na trón po smrti Ladislava V. nastúpil jeho svokor Juraj z Poděbrad, ktorého za kráľa zvolil snem. Tento bol predstaviteľom kališníckej časti českej šľachty (umierneného krídla husitov), a preto ho pápež vnímal ako kacírskeho panovníka. Pápežská kúria sa snažila zorganizovať proti novému českému panovníkovi vojenskú výpravu. Do čela sa postavil Matej Korvín, ktorý v roku 1468 vpadol na Moravu, kde podporil odboj katolíckych českých i moravských stavov. Matej nakoniec obsadil len Moravu, kde ho katolícke stavy na sneme konanom v Olomouci v máji 1469 zvolili za českého kráľa. Keď o dva roky Juraj z Poděbrad zomrel, tak za svojho následníka určil Vladislava Jagelovského, syna poľského kráľa Kazimíra IV. Ten musel o korunu bojovať s Matejom Korvínom. Nakoniec obidvaja panovníci uzavreli v roku 1479 mierovú dohodu, podľa ktorej Vladislav Jagelovský si ponechal iba Čechy a Matej Korvín Moravu, Sliezsko a Lužicu. Obaja pritom mohli používať titul českého kráľa.
Keďže Matej Korvín mal už od svojho zvolenia napäté vzťahy s cisárom Fridrichom III. Habsburským, tak sa vo svojich výbojoch zameral aj na rakúske krajiny. Po niekoľkých ťaženiach Matej Korvín dobyl väčšinu Dolného Rakúska, časti Štajerska, Korutánska i Kraňska a napokon v roku 1485 obsadil Viedeň, kde odvtedy najčastejšie žil. Tu 6. apríla 1490 aj zomrel. Matejova druhá manželka Beatrix Aragónska, ktorá bola dcéra neapolského kráľa Ferdinanda, mu neporodila potomka. Z tohto dôvodu sa uhorský panovník pokúšal o medzinárodnú i domácu legitimitu pre nemanželského syna Jána. Synovi udelil titul opavského a hlohovského kniežaťa (územia pod českou korunou) i ojedinelý titul liptovského kniežaťa.
Reformy
Matej Korvín zdedil po otcovi Jánovi Huňadym obrovské majetkové zázemie. Po svojom nástupe zreorganizoval kráľovskú radu, ktorú rozdelil na dve časti. Hlavné úlohy riešila len užšia kráľovská rada (do 10 členov) a cirkevná i svetská aristokracia zasadala predovšetkým v širšej kráľovskej rade (okolo 50 členov) pri riešení najzávažnejších otázok. Touto úpravou sa rada stala ústredným správnym orgánom štátu, pričom panovník si do svojho najbližšieho okolia vyberal jemu najvernejšie osoby. Kráľ aj do finančných úradov dosadzoval ľudí síce nižšieho pôvodu, ale vzdelaných.
V roku 1467 došlo k dvom podstatným úpravám v daňovom systéme. Pohraničný poplatok (tridsiatok – tricesima) za tovar dovážaný do krajiny bol zmenený na nové pomenovanie korunné clo (vectigalia coronae). Týmto rozhodnutím stratili platnosť všetky dovtedajšie početné oslobodenia (exempcie) z platenia cla napríklad pre kupcov a obchodníkov, ktoré udelili predchádzajúci panovníci. Podobný efekt mala zmena názvu každoročnej starej poddanskej (portálnej) dane, ktorá dovtedy bola označovaná ako komorský osoh (lucrum camerae). Po novom išlo o kráľovskú daň (tributum fisci regalis), ktorú začali nazývať aj komínovou daňou. Platila sa za každú domácnosť a nie za usadlosť (portu), kde mohlo žiť viac rodín. Za vlády Mateja Korvína sa často vyrubovala mimoriadna vojenská daň (subsidium) v sume jedného zlatého od porty. Každý takýto výber priniesol do kráľovskej pokladnice asi 250 000 zlatých.
Príjmy Mateja Korvína boli vysoké, ale značnú časť použil na vytvorenie prvej stálej žoldnierskej armády v dejinách Uhorského kráľovstva. Koncom vlády jej počet dosahoval 20 000-30 000 mužov. Neskôr sa ujal názov pre jeho vojakov čierne vojsko alebo čierny pluk.
V roku 1486 panovník zreformoval ešte uhorské súdnictvo. Reforma rozšírila právomoci palatína i stoličného súdnictva, čím sa rozložil súdny systém dovtedy sústredený na kráľovský dvor. Cieľom bola profesionalizácia a zrýchlenie súdnych konaní. V istých ohľadoch sa štandardizovali súdne procesy, nutná bola účasť sudcov dobre znalých zvykového práva, niektorí z nich mali poberať aj plat.