Stredná EurópaUhorské kráľovstvo

Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342)

OBSAH: Príchod maďarov do PodunajskaŠtefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)Žigmund Luxemburský (1387 – 1437)Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo  a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra


V období stredoveku platilo, že ak vymrel mužský potomok rodu, považoval sa celý rod za vymretý. A nebolo to len v prípade panovníckej rodiny. Čo sa týka kráľovských rodín, v prípade vymretia mohli uplatniť dva princípy: princíp príbuzenstva alebo voľbu. Po príbuzenskej línii sa pokúsili na trón v Uhorsku dostať Anjouovci z Neapolska, ktorí neuznali už ani Ondreja III. za oprávneného potomka. Podľa ich mienky bol posledným právoplatným Arpádovcom Ladislav IV. Kumánsky.

Boj Karola Róberta z Anjou o uhorský trón

Anjouovské nároky na uhorský trón podporovala predovšetkým pápežská kúria. Po tom, ako sa v roku 1300 Karol Róbert z Anjou doplavil do Uhorska, konkrétne do Splitu v Dalmácii, ho podporovali ešte iba chorvátski Šubičovci, Ugrin Čák a ostrihomský arcibiskup Gregor. Práve ostrihomský arcibiskup Gregor ho na jar roku 1301 v Ostrihome korunoval s korunou, ktorá bola zhotovená len na túto príležitosť. Boli tak porušené dve zásady korunovácie – Karol Róbert nebol korunovaný svätoštefanskou korunou a ani v Stoličnom Belehrade. Okrem toho ho neuznala väčšina šľachty. O uhorský trón sa uchádzala aj ďalšia významná panovnícka dynastia, a to českí Přemyslovci. Väčšina šľachty si zvolila za kráľa Václava syna českého i poľského kráľa Václava II. (1271 – 1305, vlády sa ujal roku 1283, korunovaný bol 1297).[1] Po rokovaní v Hodoníne bol v auguste 1301 v Stoličnom Belehrade Václav korunovaný kaločským arcibiskupom Jánom svätoštefanskou korunou. V Uhorsku následne vládol pod menom Ladislav V. Začal sa boj o trón. V septembri 1302 Karol Róbert so svojimi prívržencami a italskými žoldniermi zaútočil na Budín, kde sídlil kráľ Ladislav V., no neúspešne. Ladislav strácal podporu, a preto musel prísť do Uhorska jeho otec Václav II. a syna spolu s kráľovskou korunou a niekoľkými rukojemníkmi odniesol do Čiech. Uhorské vojská síce následne vtrhli do Čiech v snahe dopracovať sa k dohode, ale rokovania s Václavom II. neboli úspešné. Václav II. čoskoro zomrel a jeho nasledovníkom sa stal práve jeho syn ako český panovník Václav III. Vzdal sa síce nároku na uhorský trón, ale práva preniesol na vzdialeného príbuzného dolnobavorského vojvodu Ota III. Wittelsbacha, ktorému odovzdal svätoštefanskú korunu i ostatné korunovačné klenoty. Oto bol spríbuznený s rodom Arpádovcov, pretože jeho matka bola dcérou kráľa Bela IV. Za uhorského kráľa bol korunovaný v decembri 1305 v Stoličnom Belehrade vesprémskym a čanádskym biskupom. Podporovali ho páni z Kyseku (Kőszegu) i Boršovci (Borsa). Oto sa vydal v roku 1307 k sedmohradským Sasom, ktorí boli jeho podporovateľmi. Sedmohradský vojvoda Ladislav Kán, ktorý chcel tiež rozšíriť svoj vplyv na Sasov, ho však zajal a ponechal si vo vlastníctve kráľovskú korunu. Otovi sa podarilo utiecť a nároku na uhorský trón sa vzdal.

V roku 1307 bol Karol Róbert opäť uznaný na sneme na Rákošskom poli za kráľa, ktorého sa ale nezúčastnili najmocnejší oligarchovia Matúš Čák (Csák), sedmohradský vojvoda Ladislav Kán, ani Henrich z Kyseku, čím prejavili svoj negatívny postoj k osobe kráľa. Na druhej strane medzi zúčastnenými boli Ugrin Čák, Dominik Rátót a štyria palatíni: Omodej Aba, Jakub Borša Lysý (Kopasz Borsa), Štefan Ákoš a Lóránd Rátót. Pápežská kúria opäť zasiahla a do Uhorska vyslala pápežského legáta kardinála Gentilisa. Za jeho pomoci bol zvolaný do Pešti snem v roku 1308, na ktorom sa zúčastnili okrem biskupov slavónsky bán Henrich z Kyseku, palatín Omodej Aba, viacerí baróni z rodu Rátótovcov, aj Jakub Borša Lysý. Vyslancov poslal aj Matúš Čák.  Na sneme, ale následne aj na synode v Budíne, bola posilnená mocenská pozícia Karola Róberta. V roku 1309 kardinál Gentilis požehnal novú korunu, ktorou bol v júni 1309 korunovaný v Budíne. Hneď potom, ako sa podarilo získať späť svätoštefanskú korunu od Ladislava Kána, Karol Róbert bol tretíkrát korunovaný v Stoličnom Belehrade v roku 1310.

Boj s oligarchami

Na prelome 13. – 14. storočia bolo možné nazvať oligarchom 11 barónov a ich potomkov: Matúša Čáka, Omodeja Abu, ktorý mal majetky na severovýchode kráľovstva, Štefana Ákoša z Boršodu, Petra Peteňa (Pethényi) zo Zemplína, Jakuba Boršu Lysého a jeho bratov, ktorí mali majetky od rieky Tisa až po Sedmohradsko, Ladislava Kána a jeho synov v Sedmohradsku, južné stolice boli v rukách Ugrina Čáka,  pánov z Kyseku, ktorí mali majetky v Zadunajsku a Slavónii, a rody Frangepanovcov, Baboničovcov a Šubičovcov v Chorvátsku a Dalmácii.

Karol Róbert sa dostal s viacerými z nich niekoľkokrát do sporu či otvoreného konfliktu. Ako jeden z prvých možno spomenúť spor medzi Omodejovcami a mestom Košice. Košičania zabili v roku 1311 Omodeja Abu. Omodejovi synovia, podporovaní Matúšom Čákom, tiahli proti Košiciam. Do sporu sa zamiešal aj kráľ Karol Róbert, ktorý tiahol tiež do tohto priestoru spolu s vojskom. Kráľovské vojská podporované aj johanitmi sa stretli s vojskami Abovcov a Čákovcov v roku 1312 pri Rozhanovciach, v bitke sa podarilo kráľovi zvíťaziť. Napriek víťaznej bitke sa moc oligarchov neoslabila a kráľ musel naďalej lavírovať medzi nimi. V roku 1314 sa chystala výprava proti Matúšovi Čákovi, ale väčšina oligarchov sa odmietla na nej zúčasťniť. Kráľ ich preto zbavil hodnosti a na ich miesto vymenoval nových hodnostárov. V roku 1315 premiestnil aj kráľovskú rezidenciu z Budína do Temešváru a v roku 1323 presťahoval svoju rezidenciu do Vyšehradu.

V roku 1317 bojovali kráľovské vojská na viacerých frontoch. Karol Róbert uskutočnil vojenskú výpravu do Srbska. Jeho vojvodcovia zase vo vnútrozemí kráľovstva zvíťazili nad Petrom Peteňom zo Zemplína, odrazili útoky Ondreja z Kyseku, porazili Boršovcov z Potisia a začala sa výprava aj proti Kánovcom do Sedmohradska. V tomto roku začala ofenzíva proti Matúšovi Čákovi a podarilo sa obsadiť Vyšehrad a Komárno. Získané majetky od oligarchov Karol Róbert nerozdával ďalej, ale ponechal ich ako kráľovské majetky. Odpor proti kráľovi pretrvával najdlhšie v Sedmohradsku, ale v roku 1321 sa boje skončili aj tam. V roku 1321 zomrel Matúš Čák bez potomkov a jeho familiári rýchlo prešli na kráľovskú stranu. Na istý čas sa podarilo urovnať vzťahy aj v Dalmácii a Slavónii. Šubičovci v Dalmácii boli zbavení moci a v roku 1322 páni z Kyseku prešli dočasne na stranu kráľa. Napriek tomu od roku 1326 páni z Kyseku a Baboničovci v Slavónsku viedli boje proti Karolovi Róbertovi. Až v roku 1338 boli definitívne pacifikovaní.

Vnútorná politika

Keďže si Karol nezískaval moc jednoducho, nerád sa o ňu delil a spôsob jeho vlády sa centralizoval. Snem zvolával iba na začiatku svojej vlády, neskôr rozhodnutia prijímal iba po konzultácii s kráľovskou radou. Snažil sa centralizovať aj súdnictvo. Zanikli vidiecke súdy a súdne úkony sústredil iba do Vyšehradu.

Počas vlády Karola Róberta i jeho syna sa bane i mestá nachádzali v rukách kráľa či kráľovnej. Vlastníkom najväčšej časti krajiny bol kráľ. Jeho prívrženci dostávali výhody plynúce z istej hodnosti iba na obdobie, keď hodnosť vykonávali. Tí, ktorí hodnosti zastávali pochádzali zväčša z domácich rodov. Výnimku predstavoval rod Drugetovcov. Filip Druget prišiel do Uhorska spolu s Karolom Róbertom a stal sa aj palatínom.

Karol Róbert prijal nariadenie, podľa ktorého mohli šľachtici odkazovať majetok aj dcéram, a to v prípade, ak neexistoval mužský potomok.

V období jeho vlády bolo prijaté hrdelné právo. Karol Róbert sa pokúsil spraviť zmeny vo fungovaní niektorých inštitúcií. Jedna sa týkala fungovania kráľovskej kancelárie – kráľ používal veľkú pečať a zaviedol menšiu (prsteňová, tajná) pečať. V kancelárii Karola Róberta sa viedli prvýkrát registre, teda úradné knihy s opismi expedovaných listín, a to pod názvom kráľovské knihy. Zo stredoveku sa však napokon kráľovské knihy nezachovali, boli zničené spolu s archívom kráľa, poznáme ich iba zo zmienok. Hodnoverné miesta existovali v celej krajine. Pre osoby, ktoré vyhľadávali podobné služby na kráľovskom dvore, bolo zriadené dvorné hodnoverné miesto. Podobne ako ostatné hodnoverné miesta aj toto bolo pod správou cirkevných hodnostárov, a to v správe kráľovskej kaplnky, resp. v správe špána kaplnky.

Uhorskí králi mali od 13. storočia viacero komôr, ktoré nespravovali úradníci, ale boli prenajímané za vyjednané ceny. Osobitné komory mali v rukách obchodovanie so soľou, s rudami a iné zas razbu mincí. Komorskí grófi, ktorí stáli na čele komôr spravovali razbu mincí či zámenu peňazí. Komory patrili pod správu kráľa, nie pod správu krajiny. Kráľovská rada ani snem nemali právo zasahovať do ich záležitostí. Počas vlády Karola vznikla funkcia pokladníka, ktorý podliehal taverníkovi.

Počas svojej vlády presadil Karol Róbert niekoľko reforiem. Nariadil razbu zlatých florénov podľa florentského vzoru, ktoré sa stali zaužívaným platidlom v medzinárodnom obchodovaní. Od roku 1329 sa podľa vzoru českých (pražských) grošov začalo s razbou strieborných uhorských grošov, ktoré sa prestali vyrábať v roku 1338. Čo sa týka daní odvádzaných kráľovi, bola zavedená portálna daň (lucrum camere), čo znamenalo, že za jednu portu sa vyberalo 1/5 zlatých florénov. Karol Róbert sa snažil upraviť aj mýtne pomery. Predovšetkým od panovania Ondreja II. sa dostávala väčšina mýtnych poplatkov do rúk svetských alebo cirkevných hodnostárov. Od roku 1321 mal právo založiť mýtnu stanicu len kráľ.

Zahraničná politika

V roku 1317 viedol Karol Róbert prvú vojenskú výpravu do Srbska. Cez zimu v roku 1319 viedol druhú výpravu do tejto oblasti a podarilo sa mu obsadiť Mačvu. Po boku českého kráľa Jána Luxemburského[2] zaútočil na Rakúske vojvodstvo a dobyl niekoľko miest. V roku 1338  jeho vojská spustošili Kraňsko a Korutánsko.

Karol Róbert mal podľa dedičného poriadku Anjouovcov právo na neapolský trón. Hoci v južnej Itálii používali titul sicílsky kráľ, no v skutočnosti sa tento titul vzťahoval len na okolie Neapola.[3] Keď sa vyskytla príhodná chvíľa, tak sa Karol Róbert prihlásil s nárokom o neapolský trón pre svojho syna. Osobne šiel so svojim synom Andrejom do Neapola a zasnúbil ho s Janou (Johanou), s dcérou kráľa Róberta a dedičkou trónu.

Karol Róbert bol rešpektovaným panovníkom na medzinárodnom fóre. V roku 1335 sa stretli traja stredoeurópski panovníci – Karol Róbert, český kráľ Ján Luxemburský a poľský kráľ Kazimír III. Piastovský (1310 – 1370, poľský kráľ 1333 – 1370) vo Vyšehrade.  Okrem nich sa stretnutia zúčastnilo viacero poľských, sliezskych a nemeckých kniežat. Ján Luxemburský sa tu zriekol svojho nároku na poľský trón. Uhorský a český kráľ vystupovali ako arbitri medzi poľským kráľovstvom a Rádom nemeckých rytierov. V roku 1339 sa Kazimír III. dohodol s Karolom Róbertom ohľadom nástupníctva na poľský trón, že v prípade úmrtia bez potomka, sa poľským kráľom stane jeden zo synov Karola Róberta.

V roku 1330 sa pokúsil o vraždu kráľa Felicián Zach. Zámienkou bola zápletka, podľa ktorej brat kráľovnej zviedol Feliciánovu dcéru, a to s vedomím kráľovnej. Kráľ bol len ľahšie zranený, kráľovná však prišla o niekoľko prstov. Felicián bol okamžite zabitý a jeho rodina vyvraždená na tri pokolenia.

 

[1] Jeho babička Kunigunda (česky Kunhuta) bola manželka Přemysla II. Otakara a vnučka uhorského kráľa Bela IV. Václav bol snúbencom dcéry Ondreja III.

[2] Ján Luxemburský (1296 – 1346, český kráľ 1310 – 1346, moravský markgróf, luxemburský gróf od 1308).

[3] Od roku 1302 Anjouovci ovládali len pevninskú časť pôvodného Sicílskeho kráľovstva s centrom v Neapole.