OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Vzdelanosť do 13. storočia v Uhorskom kráľovstve sa dala nadobudnúť predovšetkým na školách pri významných cirkevných inštitúciách. Predpokladá sa ich existencia v Bratislave, Nitre a Špišskom Podhradí pri njdôležitejších kláštoroch (Zobor, Hronský Beňadik a Jasov). Vyučovanie bolo zamerané na výchovu kňazov. Tieto inštitúcie pôsobili aj ako hodnoverné miesta, kde sa spisovali právne úkony (napríklad úvádzanie do držby majetku alebo dedičské konanie). Pre kultúrny vývoj v období vrcholného a neskorého stredoveku v Uhorsku mala význam sieť mestských škôl, vďaka čomu vzrástla znalosť písania, čítania a počítania v radoch mestského obyvateľstva. Hlavne vďaka nim došlo k šíreniu a uplatňovaniu myšlienok renesancie a humanizmu. Od polovice 13. storočia sa otvárali mestské školy v Banskej Štaivnici, Bratislave, Trnave alebo Košiciach. Známa bola bardejovská škola, kde pôsobili učenci s univerzitnou hodnosťou. Kláštorné školy vychovávali hlavne budúcich klerikov. Koncom stredoveku ojedinele pôsobili školy aj vo väčších dedinách s farskými kostolmi (Hybe, Ťahanovce, Vlkanovo a iné). Keďže univerzita v Päťkostolí založená roku 1367 pápežom Urbanom V. a ani univerzita v Budíne, ktorú roku 1395 založil Žigmund Luxemburský nemali dlhé trvanie, študenti z Uhorska odchádzali za vysokoškolským vzdelaním predovšetkým na pražskú, viedenskú a krakovskú univerzitu, v menšej miere aj na vzdialenejšie univerzity v Padove a Bologni. Dlhé trvanie nemala ani tretia uhorská univerzita Universitas Istropolitana, dnes známa najmä ako Academia Istropolitana, ktorá vznikla na podnet kráľa Mateja Korvína. Hoci v roku 1465 vydal pápež Pavol II. (1464 – 1471) bulu povoľujúcu zriadiť univerzitu, vyučovať sa na nej začalo až na jeseň 1467. Jej kancelárom sa stal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny a vicekancelárom prešporský prepošt Juraj Schomberg, ktorý tiež prednášal. Univerzita úzko spolupracovala s viedenskou univerzitou. Pôsobili tu významní stredovekí učenci, ako napríklad priekopník algebry a trigonometrie Ján Müller (Regiomontanus) z Königsbergu, Martin Bylica z poľského Olkusza, a teológovia Mikuláš Schriecker, Matej Gruber, spišský Nemec Vavrinec Koch z Krompách a iní. Napriek tomu, že univerzita Istropolitana okolo roku 1490 zanikla z finančných dôvodov, jej pôsobenie treba hodnotiť ako počin mimoriadneho významu.
Z počiatkov Uhorského kráľovstva sa zachovalo minimálne množstvo písomných dokumentov, pretože uhorská právna prax nepotrebovala riešiť právne akty písomne, ale postačovalo ústne. Spísomňovanie sa do popredia dostalo až za vlády Bela III. Na Slovensku je najstaršou zachovanou liturgickou knihou Nitriansky kódex. Známymi liturgickými knihami sú aj Košický homiliár z 12. storočia, Spišský kódex a Prayov kódex. Z obdobia gotiky sa zachovali napríklad Bratislavský misál (z roku 1430), Mestská kronika z Banskej Štiavnice z roku 1432, Bratislavský antifonár IV. (1420 – 1440).
Významným kultúrnym počinom v stredovekej Európe bolo vynájdenie kníhtlače. Do roku 1500 vznikli kníhtlačiarne v 260 mestách Európy. V Uhorsku popri Budíne, kde Andreas Hess roku 1473 vytlačil v latinčine Uhorskú kroniku, pôsobila tlačiareň aj v Prešporku. Z jej produkcie v rokoch 1477 – 1480 sa zachovali dva knižné tituly a odpustková listina pre prešporskú meštianku Agnešu. Tlačiarom bol istý Andrej, ktorý sa do mesta prisťahoval z Viedne.
V západnej a strednej Európe bola jazykom liturgie, literatúry i administratívno-právnych písomností latinčina, ktorá sa stala formálnym i jazykovým vzorom, podľa ktorého sa sporadicky už v 14. a potom od 15. storočia tvorili písomnosti v domácom jazyku. V maďarskom etnickom a jazykovom prostredí sa začala rozvíjať tvorba v domácom jazyku od 40. rokov 15. storočia. V prevažnej miere to nie sú samostatné literárne diela, ale z latinčiny preložené kázne, modlitby, legendy a pod. Zachovali sa však aj listiny v maďarčine, ktoré vlastnoručne napísali šľachtici alebo mešťania. V povedomí Slovákov sa ako písaná podoba spisovného jazyka ujala čeština, do ktorej prenikali domáce slovenské prvky. Jazyk týchto písomností sa stal základom pre vznik kultúrnej slovenčiny v neskoršom období.