OBSAH: Byzantská filozofia • Periodizácia byzantskej filozofie • Stret antickej filozofie a kresťansk0ého myslenia • Patristické obdobie (4. – 8. storočie) • Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie) • Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie) • Posledné tri storočia
Byzantská filozofia
Byzantská filozofia je termín, ktorým sa označuje filozofické myslenie vo východnej časti Rímskej ríše, nazývanej Byzantská ríša, kde dominovali grécky jazyk, grécka filozofia a grécke umenie, ktoré kontinuálne pokračovali a tvorivo pretvárali antické grécke dedičstvo. Byzantská spoločnosť priamo nadväzuje na antickú spoločnosť, preto filozofické teórie antického klasického obdobia nekončia christianizáciou Grékov, ale filozofické posudzovanie problémov a metodické filozofovanie kontinuálne pokračuje a neprerušene sa rozvíja prostredníctvom konštruktívneho tvorivého myslenia byzantských mysliteľov. Tí nakoniec prichádzajú k syntézam, ktoré tvoria dôležitú súčasť dejín európskeho filozofického myslenia.
Periodizácia byzantskej filozofie
Rozdelenie byzantskej filozofie do období podľa jednotlivých storočí zohľadňuje dlhý tok byzantskej kultúry, rôzne aspekty byzantského myslenia a odrážajú jedinečnú historickú realitu. Toto rozdelenie poskytuje možnosť sledovať rôzne etapy a udalosti v Byzantskej ríši, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali byzantskú filozofiu a vryli jej neopakovateľnú pečať.
Stret antickej filozofie a kresťanského myslenia
K najvýznamnejším osobnostiam tohto obdobia patria apologéti Aristidis Aténsky, Justín Filozof a Atenagoraz Aténsky, ktorí na obhajobu kresťanskej viery využili grécku antickú filozofiu a snažili sa presvedčivo prehovoriť o novom náboženstve k čitateľom, ktorí spravidla neboli kresťanmi. Apologéti používaním myšlienok z gréckej filozofie pripravovali pôdu pre jazykové formulovanie kresťanskej viery a istým spôsobom vytvárali základ pre veľkých alexandrijských mysliteľov, Klimenta a Origena, ktorí používali grécku filozofiu pre systematizovanie kresťanského učenia. Kliment, ale po ňom hlavne Origenes, položili otázku, či stretnutie kresťanstva s Platónom musí nutne skončiť pohltením drasticky zmeneného kresťanstva zo strany bytostne helénskeho systému alebo či je možné ľahko a bezbolestne začleniť určité vybrané prvky z diel filozofov do široko pojatého kresťanského myšlienkového rámca.
Patristické obdobie (4. – 8. storočie)
Druhé obdobie začína legalizovaním kresťanstva Milánskym ediktom v roku 313, ktorým cisár Konštantín Veľký zaručoval právo vyznávať svoju vieru každému obyvateľovi Rímskej ríše. Pre život grécko-rímskej spoločnosti to bol významný medzník, pretože v novom Rímskom štáte sa Cirkev stala významným spoločenským faktorom a pohanské náboženstvo postupne strácalo moc.
Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie)
Nasledujúce obdobie začína prvými byzantskými humanistami, ktorí položili základy pre obrodu štúdia textov antických filozofov a umenia. Zvýšená pozornosť sa začala venovať klasickým štúdiám prostredníctvom prepisovania a rozširovania vybraných textov. Hlavnou osobnosťou tohto obdobia bol vynikajúci filozof, teológ a historik Fótios Veľký, ktorý sa zaslúžil o rozkvet gréckeho písomníctva a výrazne prispel k reorganizácii Konštantínopolskej univerzity, kde prednášal aristotelovskú logiku.
Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie)
Jednou z najvýznamnejších osobností 11. storočia bol kresťanský humanista Ján Mavrópous, ktorý sa od súčasníkov odlišoval slobodným myslením a originálnou schopnosťou formulovať svoje myšlienky. Po ukončení štúdia filozofie, rétoriky a práva vykonával povolanie učiteľa a vo svojom rodnom dome založil súkromnú školu, ktorá čoskoro získala takú povesť, že prilákala študentov z celej Byzantskej ríše.
Posledné tri storočia
V roku 1204 križiaci počas štvrtej križiackej výpravy vtrhli do Konštantínopola so zámienkou oslobodiť Jeruzalem a vyplienili ho. Zároveň nastolili latinské kráľovstvo, čo negatívne poznačilo byzantské vzdelávacie inštitúcie. Napriek tomu sa v posledných troch storočiach objavili schopní učenci, ktorí konštruktívne reagovali na rôzne otázky, venovali sa umeniu a snažili sa vzbudiť záujem o prírodné vedy a filozofiu. Mnohí intelektuáli utiekli do Nikeje, kde sa usídlila dynastia Laskaridovcov podporujúca vzdelanie, a pokračovali vo svojej práci. Najvýznamnejším filozofom tohto obdobia bol Nikifóros Vlemmýdis, ktorý bol aj vynikajúcim pedagógom.