OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Vo februári 1440 sa Alžbete na komárňanskom hrade narodil syn, ktorého nechala 15. mája 1440 korunovať za uhorského kráľa Ladislava V. (1440 – 1457). Keďže prišiel na svet po smrti svojho otca, tak získal prívlastok Pohrobok (Posthumus). Už predtým, 8. marca, bol uhorským snemom zvolený a následne až v júli korunovaný za uhorského kráľa aj poľský panovník Vladislav Jagelovský (1440 – 1444). Krajina mala dvoch kráľov a došlo k otvorenej vojne. Alžbeta získala finančnú podporu od cisára Svätej ríše rímskej Fridricha III. (1415 – 1493, cisár od 1452), strýka jej syna Ladislava. Z týchto peňazí najala českého žoldnierskeho veliteľa Jána Jiskru, ktorému zverila svoje majetky rozprestierajúce sa na strednom Slovensku (Zvolenská stolica, stredoslovenské banské mestá). Ján Jiskra mal vojsko naverbované z bývalých husitských bojovníkov a Vladislav Jagelovský mu nedokázal účinne odolávať, ale aj tak mu podliehala väčšina Uhorského kráľovstva. Na svojom území konsolidoval vlastné postavenie a koncentroval sily na vojnu s Osmanmi. Vážne nebezpečenstvo z ich strany si uvedomovala tiež kráľovná vdova Alžbeta, ktorá napokon pristúpila na dohodu. V roku 1442 uznala Vladislava Jagelovského za uhorského kráľa, avšak pod podmienkou, že nebudú narušené dedičské práva jej syna Ladislava V. Na strane Vladislava Jagelovského bojoval a vynikol vojvodcovskými schopnosťami Ján Huňady, ktorého predkovia pochádzali z Valašska. Po stabilizovaní situácie v Uhorsku sa vďaka aktivite pápežskej kúrie podarilo v roku 1444 zorganizovať veľkú protiosmanskú výpravu. Vladislav Jagelovský síce najprv uzavrel mier so sultánom Muradom II. (1421 – 1451, okrem rokov 1444 až 1446) na obdobie desať rokov, ale napokon porušil mierový sľub na naliehanie pápežského legáta Juliána Cesariniho a vypravil sa smerom do Bulharska. Tu uhorské a poľské vojsko s ich spojencami utrpelo od Osmanov zdrvujúcu porážku pri Varne (Bulharsko), kde zahynul uhorský panovník, nazývaný odvtedy aj Varnenčík.
Po smrti Jagelovca v roku 1445 uhorský snem uznal Ladislava V. za kráľa, ale na dobu nedospelosti panovníka bola správa kráľovstva zverená krajinskej rade (consilium regni), ktorá nadväzovala na dovtedajšiu existenciu kráľovskej rady (consilium regis). Vnútorný poriadok mali zabezpečovať zvolení siedmi hlavní kapitáni. Každému z nich podliehala istá územná časť Uhorska. Nakoniec v roku 1446 bol za gubernátora (správcu) krajiny zvolený Ján Huňady, ktorý disponoval značnou časťou kráľovských právomocí. V nasledujúcom roku boli zrušené posty hlavných kapitánov, ale Huňadyho gubernátorstvo trvalo do roku 1453, no nepodarilo sa mu zjednotiť krajinu pod suverénnu moc. Uhorské kráľovstvo formálne spravoval uhorský snem, ale reálne to bola vláda najväčších magnátov držiacich najvyššie krajinské funkcie. Ján Huňady utrpel niektoré zahraničné i domáce vojenské neúspechy, ktoré však neotriasli jeho postavením. Napríklad v roku 1451 bol porazený pri Lučenci od Jána Jiskru, no nakoniec obaja vojvodcovia uzavreli v roku 1452 mier zachovávajúci vtedajší stav. Ladislava V., ktorý žil vo Viedni u strýka Fridricha III., napokon na uhorskom sneme konanom v Bratislave začiatkom roka 1453 zložil kráľovskú prísahu. Žil však naďalej vo Viedni i v Prahe a za krajinského hlavného kapitána vymenoval Jána Huňadyho. Paradoxne Ján Jiskra, ktorý dovtedy hájil jeho záujmy v Uhorsku, bol uhorským snemom zbavený funkcií i majetkov a vypovedaný z Uhorska. Nakoniec ho Ladislav V. povolal späť do služieb proti jeho bývalým vojakom, ktorí boli označovaní ako bratríci. Títo držali v rukách na území Slovenska 36 hradov a poľných táborov. Príjmy a živobytie si zabezpečovali lúpežou alebo v službách znesvárených šľachticov. Netvorili jedno vojsko, ani nemali jednotné velenie, ale boli rozdelení do lokálnych skupín. Významným veliteľom bol Peter Aksamit z Košova. Jánovi Jiskrovi sa však v boji proti bratríkom nedarilo.
Juh Uhorska čoraz vážnejšie ohrozovala Osmanská ríša. V roku 1453 padol do rúk Osmanom Konštantínopol a v roku 1456 obkľúčila veľká osmanská armáda na čele so sultánom Mehmedom II. (1451 – 1481) Belehrad (dnešné Srbsko), ktorý bol najdôležitejšou pevnosťou v uhorskom pohraničnom pásme. Ján Huňady prišiel s vojskom na pomoc a 22. júla boli napokon Osmani porazení. Čoskoro však vo vojsku vypukol mor, ktorému podľahol aj samotný Huňady v Zemune. V uhorskom kráľovstve sa rozpútal ďalší politický boj o moc. Ladislav V. vymenoval na pozíciu hlavného kapitána Ulricha Celjského, no s tým nesúhlasil starší syn Jána Huňadyho, Ladislav. Ten pozval Ulricha Celjského do Belehradu, kde ho nechal zavraždiť. Panovník síce najprv vymenoval Ladislava za hlavného krajinského kapitána a kráľovského taverníka, ale v marci 1457 ho nechal v Budíne zatknúť aj s jeho mladším bratom Matejom. Ladislav Huňady bol po krátkom súde popravený a z Mateja sa stal kráľov rukojemník. Ladislav V. odcestoval v júni do Viedne a ďalej do Prahy, kam so sebou odviezol zadržiavaného Mateja. V Českom kráľovstve sa mal mladý panovník oženiť s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VII. (1422 – 1461), ale náhle skonal.