Stredná EurópaUhorské kráľovstvo

Vláda posledných Arpádovcov

OBSAH: Príchod maďarov do PodunajskaŠtefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)Žigmund Luxemburský (1387 – 1437)Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo  a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra


Po smrti rakúskeho vojvodu Fridricha, ktorým vymreli Babenbergovci (1246) došlo medzi Arpádovcami a českými Přemyslovcami k dlhotrvajúcemu zápasu o babenberské dedičstvo. Vzájomné nepriateľstvo vyvrcholilo bitkou pri Kressenbrune v roku 1260, kde sa českému panovníkovi Přemyslovi Otakarovi II. (1253 – 1278, korunovácia roku 1261) podarilo na hlavu poraziť uhorské vojsko. Belo IV. sa v dôsledku tejto porážky vzdal nárokov na Štajersko, s čím ale nesúhlasil jeho najstarší syn Štefan, ktorý bol v rokoch 1259 – 1260 štajerským vojvodom. Štefan sa pokúšal v priebehu 60-tych rokov 13. storočia získať spoluúčasť na vláde. Dohoda uzavretá v Bratislave v roku 1262 mu umožnila získať titul mladšieho kráľa a k tomu aj údel vo východnej časti Uhorska.[1] Tu sa Štefan správal ako úplne suverénny panovník a prestal rešpektovať svojho otca. Keď v roku 1270 nastúpil na trón, tak v polovici októbra 1270 sa s Přemyslom Otakarom II. stretol v Bratislave (Pressburg) a dohodli sa na dvojročnom mieri. Uhorský kráľ však dohodu nedodržal a uhorské vojská podnikli pustošivé vpády do Rakúska. Pri odvetnej výprave vojská Přemysla Otakara II. v apríli 1271 vtrhli do Uhorska, prešli Dunaj a obsadili Devín, Stupavu, Svätý Jur, Pezinok, Nitru. Konflikt sa nakoniec skončil mierom, podpísaným 2. 6. 1271 v Bratislave, v ktorom sa obe strany dohodli na zachovaní dovtedajšieho stavu. Uhorský kráľ (vtedy už Ladislav IV. Kumánsky) však ani túto zmluvu nedodržal a v roku 1273 vypukla nová česko-uhorská vojna. V nej bolo spustošené juhozápadné Slovensko až po Nitru a obsadené pohraničné hrady v Zadunajsku. Uhorsko, oslabené vnútornými bojmi oligarchov, nebolo schopné čeliť sile Přemyslových vojsk. Bratislava zostala v rukách Přemysla Otakara II. až do roku 1276, keď sa musel vzdať svojich nárokov v Rakúsku, Štajerku a Korutánsku v prospech Albrechta I. Habsburského.

        Po smrti Štefana V. sa kráľovstvo Arpádovcov dostalo do jednej z najväčších kríz. Na trón zasadol Ladislav IV. (1272 – 1290), ale moc sa dostala do rúk barónov, ktorí medzi sebou o ňu súperili. Barónska hodnosť ešte v tomto čase neznamenala post, ktorý by bol dedičný. Ani najvyššia šľachta vtedy neexistovala, ale výraz, ktorý pomenúval hlavných kráľovských hodnostárov. Barón a veľmož teda neboli zhodné pojmy, ale v praxi však najviac veľmožov malo dlhšiu či kratšiu dobu hodnosť baróna. Moc barónov sa opierala o ich panstvá, ktoré boli na hradoch postavených po mongolskom vpáde a o vojská familiárov, ktorí im slúžili. Familiár bol osobou, ktorá sa dobrovoľne pridala do služieb veľmožov, najmä barónov, a tak sa stal členom rodiny (famílie) svojho pána. Familiár mal právo na ochranu a isté zvýhodnenia. Zato však musel spravovať majetky a hrady, zastupoval ho v jeho hodnostiach, a najmä šiel spolu s ním do vojny, občas aj proti kráľovi. Familiarita, ktorá sa rozšírila v 13. storočí pripomína vazalský systém v západnej Európe, ale v žiadnom prípadne nie je s ním totožná. V 13. storočí ešte Belo IV., v menšej miere aj Štefan V. dosiahli, že dostali vzrastajúcu moc barónov do svojich služieb. Po roku 1272 sa dovtedajšie hranice prelomili a baróni sa vymanili spod centrálnej moci kráľa. Ich hlavným cieľom bolo vytvoriť také územné celky, na ktorých sa neuplatňovala iná vôľa ako ich samých. Aby to dosiahli, viedli boje nielen medzi sebou, ale aj voči kráľovi, a počas týchto bojov sa stali každodennými násilné zaberania majetkov a iné formy uplatňovania moci. Medzi rivalizujúcimi barónmi sa v tomto období vytvorili dve skupiny. Jednu viedol Henrich z Kyseku (Kőszegu), ktorý mal pod správou oblasti na západe Uhorska, na čele druhej skupiny boli bratia Peter a Matúš Čákovci. Obe skupiny sa snažili, aby si prostredníctvom získania rôznych hodností zabezpečili čo najvyššie príjmy a presadili svoje záujmy na kráľovskom dvore. V roku 1274 porazili Čákovci v otvorenom boji vo Fövenyi pri Stoličnom Belehrade Henricha a jeho spojencov. V boji Henrich zomrel, ale na jeho miesto nastúpili jeho synovia. Jeden bol vesprémskym biskupom, čo bolo dôvodom pre Petra Čáka, aby mesto napadol (bola zničená tamojšia významná škola).

       Ostrihomský arcibiskup Lodomer (Vladimír) chcel od Ondreja III., aby premohol moc barónov a dosiahnutie tohto cieľa očakával od vykonania zmeny vo vládnucich stavoch.  Dovtedy boli členmi kráľovskej rady preláti a baróni, od týchto čias sa nimi stali aj radcovia, ktorých vyslala krajina. Inštitúcia sa i naďalej rozvíjala a pozostávala z dvoch biskupov a šľachticov – išlo o menšiu radu pre kráľa. Rozhodnutia kráľa o dôležitých otázkach, ako napríklad darovaní majetkov sa nemohli udiať bez súhlasu týchto osôb. Kráľ musel rešpektovať názor stavov – cirkevných a svetských najvyšších hodnostárov. Podľa tohto istého vzoru bol vytvorený aj stavovský snem. Aj dovtedy sa konali zasadania, na ktorých sa prejednávali vládne a sudcovské veci, ale boli to zasadnutia kráľovskej rady, kde prizvali aj popredné osoby, ktoré nezastávali žiadnu hodnosť. Rozdiel medzi vytvárajúcimi sa stavovskými zasadaniami bol v tom, že okrem prelátov a barónov sa ich mohli zúčastniť aj ostatní šľachtici, a to buď osobne, alebo prostredníctvom zástupcov a dostávali možnosť na rozhodovaní. Títo šľachtici pochádzali zväčša z komitátov (stolíc). Priaznivci Ondreja III. chceli túto skupinu popredných osôb využiť proti barónom, a preto podporovali vytvorenie miestnej samosprávy veľmožov. Zákonom bolo predpísané, že veľmoži (servienti) majú predstaviteľa v stolici v osobe slúžneho. Zastupiteľstvo, ktoré pozostávalo zo župana v komitáte a slúžneho, malo právomoc konať vo veci obyvateľov komitátu. Slúžnych vymenoval kráľ a v jeho kompetencii bolo aj preverovanie županov, ktorí stáli na čele komitátu.

      Hoci Ondrej III. bol nútený skoro v každom roku svojho panovania bojovať proti barónom, tak dekréty, ktoré vydal v rokoch 1290 a 1298, priniesli svoje ovocie. Okolo roku 1300 boli nútení všetci baróni podriadiť sa a zdalo sa, že dochádza k upevneniu kráľovskej moci. Po nečakanej smrti Ondreja III. baróni opäť využili možnosť, že Uhorsko je v ťažkej situácii ohľadom nástupníctva a snažili sa využiť vo svoj prospech situáciu, že uchádzačov o trón je viac. Ešte za života Ondreja III. sa s nárokmi na uhorský trón prihlásili neapolskí Anjouovci, vedľajšia vetva francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov.[2]

[1] Polovicu kráľovstva vrátane dnešného východného Slovenska a Spiša.

[2] Manželka neapolského kráľa Karola II. z Anjou Mária bola dcérou uhorského kráľa Štefana V.