OBSAH: Byzancia do 11. storočia • Od Rímskeho impéria k Východorímskej ríši • Východorímska ríša v rokoch 395-527 • Vláda Justiniána I. • Justiniánovi nástupcovia • Vláda cisára Maurikia • Vláda cisára Foku • Občianska vojna a nástup cisára Herakleia • Vláda cisára Herakleia • Epilóg Východorímskej ríše a nástup islamu • Počiatky stredovekej Byzancie • Stredoveká Byzancia na vrchole moci • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery vo Východorímskej ríši • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery v Byzancii • Odporúčaná literatúra
Byzancia do 11. storočia – úvod
V odbornej literatúre sa v súvislosti s dejinami východnej časti rímskeho impéria stretávame s termínom Byzancia, resp. Byzantská ríša. Vo všeobecnosti však neexistuje jednotný názor ohľadom počiatku byzantských dejín. Byzancia alebo Byzantská ríša nie je adekvátny názov pre označenie celého, takmer tisícročného obdobia trvania východného impéria. Sami obyvatelia impéria sa nazývali Rimanmi (gr. Romaioi), no moderná historiografia im prisúdila meno Byzantínci. Uvedený termín pochádza od názvu maloázijskej osady Byzantion (predchodkyne hlavného mesta Byzantskej ríše Konštantínopolu) založenej v 7. storočí pred Kr. gréckymi kolonistami z Megary.
Od Rímskeho impéria k Východorímskej ríši
Ako už bolo spomenuté, za symbolicky počiatok dejín považujú viacerí bádatelia založenie a vysvätenie novej cisárskej rezidencie Konštantínopolu. Jeho zakladateľ Konštantín I. Veľký pomenoval podľa vzoru helenistických vládcov novozaložené mesto po sebe, teda Konštantínopol (gr. Konstantinupolis, lat. Constantinopolis). V prameňoch sa pre Konštantínopol vyskytujú názvy ako Druhý alebo Nový Rím. Krátko po svojom založení bolo mesto len ďalším zo sídelných centier, podobne ako napr. Trevír či Miláno. Dňa 11. mája 330 bol Konštantínopol po šiestich rokoch prestavby slávnostne vysvätený.
Východorímska ríša v rokoch 395-527
Po smrti cisára Theodosia zasadol na východorímsky trón mladý, iba sedemnásťročný Arkádios. Tento cisár je v historiografii vnímaný ako veľmi slabý panovník, za ktorého vo veciach správy ríše rozmýšľali i rozhodovali úradníci. Situácia na hraniciach však bola napätá a Arkádios sa musel vyrovnávať s hunskými nájazdmi do Sýrie a Malej Ázie a vizigótskym tlakom na Balkáne. Problémom bolo, že ríša bola prakticky bez ochrany, pretože armáda sa stále nachádzala v Itálii, keďže ju tam pred časom potreboval cisár Theodosius v boji proti uzurpátorovi Eugeniovi.
Vláda Justiniána I.
Politická situácia • Politická situácia na Balkáne počas Justiniánovej vlády • Slovanské vpády na Balkán • Opatrenia Justiniána • Justiniánovské dedičstvo
Vláda Justiniána I. (527–565) tvorí významnú epochu v procese postupnej premeny Východorímskej ríše na stredovekú Byzanciu. Tento cisár sa po nástupe na trón obklopil oddanými a schopnými ľuďmi, ktorí nepatrili do okruhu vysokej aristokracie. Medzi najvýraznejších patril finančný úradník Ioannes z Kapadókie, právnik Tribonianus a vojenskí velitelia Belisarios a Narses. Justiniánovou najväčšou životnou oporou bola nepochybne manželka Theodora, hoci treba povedať, že jej zásahy do riadenia štátnych a cirkevných záležitostí neboli vždy najšťastnejšie.
Justiniánovi nástupcovia
Cisár Justinián zomrel v pokročilom veku dňa 14. novembra roku 565. Zanechal po sebe expanziami rozšírený štát, no zároveň s tým aj riziko nových nepriateľských vpádov. Zanechal po sebe mier, no ten draho vykupoval rôznymi poplatkami, ktoré sa vyplácali fiktívnym barbarským spojencom, či potenciálnym nepriateľom. Cisárska pokladnica bola poloprázdna a spoločnosť rozvrátená náboženským rozkolom východných provincií.
Vláda cisára Maurikia
Nepriaznivá situácia v ríši sa spočiatku nezmenila ani za vlády nového cisára Maurikia (582–602). Od nástupu na trón musel pokračovať v nákladnej vojne s Peržanmi a takisto čeliť tlaku Longobardov v severnej Itálii. Maurikios prevzal štát v nelichotivej zahraničnopolitickej situácii. Potencionálnu hrozbu predstavovali Longobardi, Avari a Slovania, zatiaľ čo reálnu Perzia. Predošlý cisár Tiberios ešte viac posilnil už aj tak veľké vojenské sily, no ani tie nepriniesli zvrat vo vojne, iba čo ešte viac zaťažili výdavkovú stránku štátneho rozpočtu. Nedostatok financií a armády zásadným spôsobom určil ríšsku politiku na Balkáne.
Vláda cisára Foku
Nečakaný vojenský prevrat destabilizoval situáciu vo Východorímskej ríši. Nový cisár Fokas (602–610)nechal fyzicky zlikvidovať svojho predchodcu Maurikia s celou jeho rodinou i poprednými predstaviteľmi vojenskej a civilnej administratívy. Krvavú zmenu na tróne však neuznal perzský kráľ Husrav II., ktorý bol Maurikiovým spojencom. Vypukla posledná rímsko-perzská vojna (602–628), ktorá radikálnym spôsobom zmenila pomery nielen na Balkáne, ale v celom východnom Stredomorí. Fokas sústredil všetky dostupné vojenské jednotky pre boj s Perziou a uzavrel mier s tradičnými protivníkmi ríše – Longobardmi a Avarmi. V rokoch 602–608 dokázal ako-tak čeliť vojenskej prevahe Peržanov, ktorí útočili po celej dĺžke hranice v Mezopotámii aj Arménii.
Občianska vojna a nástup cisára Herakleia
Zásadný zlom v konflikte s Perziou priniesla až občianska vojna, ktorá vo Východorímskej ríši vypukla roku 608. Vyvolal ju správca Afriky Herakleios a uskutočnil jeho rovnomenný syn, ktorý týmto krokom vyjadril nespokojnosť s Fokovou krutovládou. Občianska vojna v cisárstve trvala takmer dva roky a zasiahla všetky vrstvy spoločnosti. Významným spôsobom ovplyvnila prepukajúce rozbroje v mestách, v ktorých medzi sebou tradične súperili cirkusové démy zelených a modrých.
Vláda cisára Herakleia
Pomery na Balkáne • Avarská ofenzíva • Perzská vojna cisára Herakleia
V počiatkoch svojej vlády Herakleios pravdepodobne odvelil časť vojakov z Európy na východný front a toto oslabenie malo pre ďalší osud balkánskych provincií fatálne následky. Niekedy okolo roku 614 sa začala odvíjať posledná etapa existencie dolnodunajských pevností. Balkánske provincie nemali dostatočne rozvinuté poľnohospodárske zázemie, ktoré by mohlo vyživovať veľké zoskupenia vojsk. Tamojšie mestá i armáda bytostne záviseli od pravidelných dodávok obilia z úrodných južných regiónov ríše.
Epilóg Východorímskej ríše a nástup islamu
Východorímska ríša síce zvíťazila v dlhoročnej vojne s Perziou, avšak oba štáty výrazne oslabilo vzájomné súperenie. Herakleios vedel, že vleklé náboženské rozpory medzi ortodoxnou a monofyzitskou stranou podkopali stabilitu ríše a umožnili perzskú okupáciu východných provincií. V poslednej fáze vojny s Perziou sa preto spolu s konštantínopolským patriarchom Sergiom začal vážne zaoberať myšlienkou na opätovné zjednotenie oboch táborov. Navrhovaný kompromis mal spočívať v učení, podľa ktorého Kristus jestvoval v dvoch prirodzenostiach (božskej a ľudskej) v súlade s uzneseniami štvrtého všeobecného snemu v Chalkedone z roku 451, ale disponoval iba jednou bohoľudskou pôsobnosťou (energiou).
Počiatky stredovekej Byzancie
Úvod • Byzantská ríša v rokoch 641–718 • Obrazoborectvo v Byzancii
V priebehu 6. a 7. storočia sa vo Východorímskej ríši odohrali zásadné politické, etnické, sociálne, ekonomické a kultúrne zmeny. Tamojšie elity sa síce i naďalej považovali za Rimanov obývajúcich Rímsku ríšu, no štát, ktorý sa utváral od druhej polovice 7. storočia, len v máločom pripomínal svoj neskoroantický vzor. Aj preto súčasní historici, keď pomenúvajú takúto zmenu, hovoria o transformácií neskoroantického rímskeho impéria na kvalitatívne iný typ štátu, ktorý pomenúvajú novodobým termínom Byzantská ríša.
Stredoveká Byzancia na vrchole moci
Vývoj v prvej polovici 9. storočia • Fotiova schizma • Fotios a byzantské misie • Počiatok byzantskej reconquisty na Balkáne • Byzantsko-bulharské súperenie na prelome 9./10. storočia • Vláda Konštantína Porfyrogenneta • Byzantská hegemoniálna politika na prelome 10. a 11. storočia
Na začiatku 9. storočia dochádza v Byzantskej ríši k stabilizácii pomerov. Jej najväčší protivník Abásovský kalifát sa postupne rozpadol na množstvo nezávislých emirátov, ktoré okrem občasných nájazdov už neohrozovali centrum ríše Konštantínopol. Väčšina územia Balkánu sa síce i naďalej nachádzala v rukách Slovanov, ale byzantskí cisári dokázali postupne presadiť svoju autoritu v juhovýchodnej časti polostrova a začať s postupným obsadzovaním stratených provincií.
Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery vo Východorímskej ríši
Cisár a jeho postavenie • Spoločenská štruktúra Východorímskej ríše • Administratívna štruktúra • Armáda • Šírenie kresťanstva
Na čele spoločenského rebríčka Východorímskej ríše stál tradične cisár, ktorý už od čias rímskeho dominátu disponoval prinajmenšom v teórii absolutistickou a nikým neobmedzenou mocou. Bol najvyšším sudcom a vojvodcom, rozhodoval o mieri a vojne, niesol hlavnú zodpovednosť za riadenie štátu. Považoval sa za vládcu celého obývaného sveta (ekumény) a pre svojich poddaných predstavoval uctievanú osobu, ktorá mala aureolu svätosti.
Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery v Byzancii
Hospodárske a administratívne zmeny v Byzancii v 7. – 8. storočí • Vznik militarizovaných provincií: byzantské themata • Transformácia miest a vidieka • Mestá na Balkáne • Cirkevná štruktúra • Etnické zmeny • Kontinuita Grékov • Latinské obyvateľstvo
Od začiatku 7. storočia sa Východorímska ríša ocitla vo vzrastajúcich ekonomických ťažkostiach, ktoré sa prejavovali v postupnom znehodnocovaní základného platidla – medenej mince zvanej follis. Okolo roku 615 vydal cisár Herakleios do obehu nový strieborný peniaz zvaný Hexagram a jeho umelým nadhodnotením radikálne skrátil platy vojsku a štátnym úradníkom. Potrebu zlepšenia stavu financovania vojska pociťoval už Herakleiov predchodca Fokas. Zhoršená situácia na bojiskách ho donútila k reorganizácií armády a jej financovania. No vytvorenie novej administratívnej štruktúry, ktorá by lepšie vyhovovala potrebám militarizovanej ekonomiky, sa uskutočnilo až za jeho nástupcov.
Odporúčaná literatúra