Stredná EurópaUhorské kráľovstvo

Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)

OBSAH: Príchod maďarov do PodunajskaŠtefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)Žigmund Luxemburský (1387 – 1437)Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo  a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra


Ľudovít I. na trón nastúpil ako najstarší spomedzi troch synov Karola Róberta. Prímenie „Veľký“ si vyslúžil ako jediný spomedzi uhorských kráľov. Hoci sa používa dodnes, udomácnilo sa až v priebehu 19. storočia u maďarských historikov.

Vnútorná politika

Na začiatku Ľudovítovej vlády ho zamestnával boj o trón Sicílskeho kráľovstva, keďže jeho brat Andrej, ktorý žil v Neapole a bol manželom Jany, budúcej kráľovnej Sicílskeho kráľovstva, bol pravdepodobne z popudu samotnej manželky zavraždený. Keďže Ľudovítove ťaženia smerom do južnej Itálie neboli úspešné, začala panovať nespokojnosť v krajine s jeho vládou aj vďaka šíreniu morovej nákazy, ktorú priniesli vojaci z ťaženia. Panovník sa napokon v roku 1351 rozhodol, že zvolá snem. Mohli sa na ňom zúčastniť okrem barónov a prelátov aj šľachtici. Na sneme boli obnovené niektoré články, ktoré obsahovala už Zlatá bula vydaná Ondrejom II. v roku 1222. Bol zmenený jeden z článkov buly, a to možnosť ľubovoľného odkazovania majetku šľachty – majetok sa mohol odkazovať iba synom, teda v rodovej línii. Týmto sa kráľ snažil dosiahnuť, aby majetky nemohli získať baróni. Ak baróni nemali mužského potomka, majetok sa vrátil do kráľovskej držby.

Na sneme bolo vytvorených ďalších 25 článkov, ktoré Zlatá bula ešte neobsahovala. Väčšina z nich vyšla z iniciatívy  šľachty. Možno predpokladať, že panovník upriamil pozornosť na ich požiadavky, a hoci sa viaceré neujali, bola snaha vyjsť im v ústrety. Jeden z článkov uviedol šľachticov z južných oblastí –  t. j. z okolia Drávy a Sávy, resp. žijúcich v župách Požega a Vukovar, resp. z kniežatstiev v Slavónii a Sedmohradsku – do rovnakej pozície ako šľachticov v ostatnej časti krajiny. Daný článok uvádzal, že majú byť oslobodení tiež od platenia akýchkoľvek daní. Zákony upravili aj výšku zisku, ktorý kráľovská pokladnica získavala pri menovej reforme. Pri razbe nových mincí sa totiž platil pri ich zámene istý poplatok, ktorý predstavoval v 13. storočí 50 percent hodnoty obnosu, v 14. storočí už 1/3 hodnoty. Od roku 1336 sa prestal poplatok vyberať. Ako náhrada sa vyberala rovná daň až do roku 1467. Zákony z roku 1351 sa snažili zaviesť aj platbu deviatku. Toto nariadenie sa však v praxi neujalo. Na veľkej časti Uhorského kráľovstva deviatok nebol vyberaný až do revolúcie 1848.

Ľudovít sa nechcel o svoju moc deliť so snemom. Zvolal ho ešte raz v roku 1352, ale následne už nie. Napokon sa moc vidieckej šľachty rozhodovať obmedzila len na župu. Na čele župy stál župan, ktorého menoval kráľ, čím ich držal pod kontrolou. Za Ľudovíta boli zasadnutia župy zvolávané dvakrát za mesiac. V priebehu 70-tych rokov 14. storočia uskutočnil niekoľko zmien v oblasti riadenia štátu, čím chcel stále viac centralizovať svoju moc.

Za Ľudovíta sa ustálila vytvárajúca sa forma šľachtických stolíc. V tých stoliciach, kde neboli kráľovské hrady, významné majetky kráľa alebo kráľovnej sa uplatňovalo vedenie šľachtou (išlo napr. o stolice Bodrog, Gemer, Ráb). V ostatných sa vedenie šľachtou vytváralo náročnejšie. Osobitnú kategóriu predstavovali Sedmohradsko a Slavónia, kde župani neboli závislí od kráľa, ale od vajdu, resp. bánov, pretože od nich získavali svoje splnomocnenie. Šľachtická stolica predstavovala územno-správnu jednotku, okrem toho však bola aj miestom vykonávania právnych úkonov. V kráľovstve však žili aj osobitné skupiny obyvateľstva, ktoré sa nedostali pod správu stolice, a to napr. Sasi na území dnešného Slovenska, resp. na severe a juhu Sedmohradska, ďalej jej nepodliehali Sikuli v Sedmohradsku, ani Kumáni či Jasi. Osobitného župana mali Pečenehovia. Židia patrili pod správu kráľa, ale práve za čias Ľudovíta I. získali osobitného židovského sudcu (iudex Iudeorum totius regni). Do správy stolíc neboli zaradené ani slobodné kráľovské mestá. Šľachtickú stolicu spravoval župan, zastupoval ho podžupan, ďalej mu boli nápomocní slúžni a notár. Župana menoval kráľ na neobmedzenú dobu.

Ľudovít pokračoval v uplatňovaní kladnej politiky voči mestám. Za jeho vlády získali mestské privilégiá napr. Podolínec, Košice či Debrecín. Obnovil banské privilégiá viacerým banským mestám, ale boli mestá, ktoré prvýkrát pozdvihol medzi banské mestá. Najčastejšie udelil Ľudovít privilégiá, ktoré sa týkali hospodárskej oblasti. V nejednom prípade dostali privilégiá mestečká, ktoré získali možnosť používať právo iných hospodársky vyspelejších miest. Vychádzal v ústrety obchodníkom z cudziny, ktorým vystavil tiež privilegiálne listiny, vďaka čomu sa usadili v Uhorsku obchodníci z Regensburgu, Kolína, Norimbergu, Prahy atď. Na druhej strane, keď sa stal Ľudovít aj poľským kráľom, umožnil napríklad obchodovanie Košičanov do Poľska. Ďalším významným krokom na obchodnom poli bolo napr. zabezpečenie bezmýtneho obchodovania uhorských obchodníkov s Chorvátskom a Dalmáciou. Podobných hospodársky významných krokov podnikol ešte niekoľko, zväčša sa vzťahovali na zahraničný obchod.

Ľudovít zreformoval kráľovskú kanceláriu. Do roku 1371 fungovali dve inštitúcie v rámci kancelárie – jedna overovala vydané listiny kráľovskou tajnou pečaťou a druhá okrúhlou pečaťou.  V roku  1371 zanikla kancelária vedená tajným notárom, ktorá používala okrúhlu pečať. V roku 1375 vznikla namiesto nej tajná kancelária (cancellaria secreta) na čele s tajným kancelárom, ktorý sa stal správcom dôverných záležitostí kráľa. Prvým známym tajným kancelárom bol biskup Demeter. Väčšia kancelária (cancellaria maior) sa dostala od roku 1377 pod správu kancelára. Dovtedy bola spravovaná zástupcom kancelára. Už spomínaný biskup Demeter sa dostal do čela kancelárie. Spolu s touto hodnosťou prebral aj vedenie súdu s výnimočnou účasťou kráľa (specialis presentia regia).

Od roku 1375 narástla vážnosť krajinského sudcu. V tomto období zastával tento post Jakub Sepeši (Szepesi), ktorý pochádzal z radov strednej šľachty. Okrem tejto funkcie sa stal aj sudcom Židov. V jeho rukách sa sústredila aj moc špána kaplnky, za ktorého postupne vykonával akty súvisiace s hodnovernými miestami. Posilnenie moci krajinského sudcu súviselo s tým, že Ľudovít ustanovil krajinského sudcu za „sudcu všetkých miest“ (iudex universarum civitatum Lodovici regis). Jeho snahou bolo, aby si získal mestá ako spojencov kráľovskej moci. Sudcom kráľovských miest sa stal od roku 1378 taverník, čím zanikla jeho funkcia správcu financií.

Vláda Ľudovíta I., ale aj Karola Róberta spočívala v uplatňovaní princípu „honoru“. To znamenalo, že kráľ isté vymoženosti – župy, resp. hrady udeľoval iba na to obdobie, keď zastávala osoba istú vysokú hodnosť a nie dedične. Pravdepodobne aj vďaka zavedeniu tohto systému sa anjouovským kráľom darilo úspešne spravovať krajinu.

Ľudovít sa opieral počas svojho vládnutia okrem barónov aj o prelátov (cum prelatis et baronibus nostris). Z nich pozostávala kráľovská rada. Preláti pochádzali už zväčša z domácich rodov. Na dvore Ľudovíta I. pôsobilo 10 cudzích prelátov, pochádzajúcich predovšetkým z Itálie. Úrad ostrihomského biskupa zastával počas vlády Anjouovcov zväčša rod Telegdiovcov. Ostrihomský arcibiskup bol aj županom ostrihomskej stolice na večné časy. Arcibiskup mal vlastného palatína, dvorského sudcu a svoje vojsko (predialisti). Koncom 14. storočia získal aj kaločský biskup titul župana na večné časy a vesprémskemu biskupovi sa opäť podarilo získať titul vesprémskeho župana. V období Ľudovíta I. malo slovo barón viacero významov. V najužšom význame predstavovali tzv. ozajstných barónov (veri barones regni), ktorí boli nositeľmi najdôležitejších krajinských hodností. Dovtedy sa barónmi označovali aj tí, ktorí zastávali hodnosť župana, resp. sa predpokladá, že v istých obdobiach sa pojmom barón označovali aj cirkevní hodnostári (arcibiskupi a biskupi).

Najvýznamnejší kariérny postup sa podarilo dosiahnuť počas vlády Ľudovíta I. rodu Lackfiovcov. Štefan Lackfi sa stal za Ľudovíta I. taverníkom, počas výprav do Neapolska bol sedmohradským vojvodom, napokon aj slavónskym a chorvátskym bánom. Ondrej Lackfi bol mačvianskym bánom, taverníkom kráľovnej a sedmohradským vojvodom. Dionýz sa stal kaločským arcibiskupom. Všetci synovia spomínaného Štefana Lackfiho zastávali post sedmohradského vojvodu,  neskôr hodnosť chorvátskeho či sriemskeho bána a istý čas hodnosť bulharského bána. Imrich Lackfi sa stal palatínom a už predtým bol menovaný sedmohradským vojvodom a kráľovským stajníkom.

Hodnosť krajinského sudcu zastávali zväčša predstavitelia tých rodov (napríklad Mikuláš Druget alebo Mikuláš Újlaki z rodu Čákovcov), ktoré sa dostali do popredia za vlády jeho otca Karola Róberta. V roku 1372 nebol zvolený na tento post aristokrat, ale zástupca strednej šľachty Jakub Sepeši. Zastával tento post do roku 1380. Hodnosť taverníka zastávali počas vlády Ľudovíta predstavitelia aristokracie, ktorá sa formovala za jeho vlády – Vavrinec Tót (otec palatína Mikuláša Konta), Ján Gilétfi, Ján Dunajeci či Jakub Sepeši.

Najväčšiu moc v krajine mali v tomto období tí, ktorí vlastnili aj hrady. Ľudovít zaobchádzal s ich rozdávaním veľmi opatrne. Počas svojej vlády venoval iba 18 hradov (3 dostali Lackfiovci a 3 Újlakiovci, t. j. rody, z ktorých pochádzali palatíni krajiny). Snažil sa, aby hrady neboli v susedných župách, aby nemohli vzniknúť provincie barónov. Ku koncu života Ľudovíta I. bolo v kráľovstve okolo 300 hradov, z čoho asi polovica bola vo vlastníctve kráľa a boli iba spravované barónmi. Predstavovalo to obrovskú moc.

Počas vlády Ľudovíta I. sa kráľovský dvor nachádzal 32 rokov vo Vyšehrade (v rokoch 1342 – 1347 a 1355 – 1382) a osem rokov v Budíne  (1347 – 1355). Počas Ľudovítovej vlády bola založená prvá univerzita v Uhorsku v roku 1367 v Päťkostolí, na ktorej sa vyučovalo do roku 1390.

Zahraničná politika

Ľudovít I. sa od začiatku vládnutia zapojil do boja o trón Sicílskeho kráľovstva, keďže jeho brat Andrej, ktorý žil v Neapole a bol manželom Jany I., bol zavraždený. Prvýkrát osobne viedol výpravu do Neapolska v roku 1347. Cesta po súši mu trvala spolu s uhorskými a nemeckými žoldniermi dva mesiace. Začiatkom roka 1348 sa dostal do Neapola a prijal titul kráľa Sicílie a Jeruzalema. Čochvíľa však vypukla nespokojnosť s jeho vládou. V krajine sa začala šíriť nebezpečná morová epidémia. Ľudovít I. spolu s vojskom opustil krajinu, a tým prišiel o získané územia. V roku 1349 zasiahla morová epidémia aj územia Uhorského kráľovstva. Chorobe podľahla aj Ľudovítova manželka Margita. Na jar v roku 1350 sa Ľudovít rozhodol druhýkrát uskutočniť výpravu do Sicílskeho kráľovstva. Hlavné mesto Neapol sa im aj podarilo dobyť, ale ani tentokrát sa uhorským vojskám nepodarilo upevniť svoju moc na tomto území. Ľudovít sa vzdal hodnosti sicílskeho a jeruzalemského kráľa a uzavrel prímerie s Janou.

Ľudovít sa snažil usporiadať vzťahy krajiny aj v Chorvátsku a Dalmácii, kde súperil o moc s Benátkami. Mestá v Dalmácii sa mu podrobili po úspešnej vojenskej výprave. Po uzavretí mieru v Zadare (1358) sa zriekli benátski dóžovia titulu „knieža Chorvátska a Dalmácie“, ktoré užívali v titulatúre už pred uhorskými kráľmi. Mestá ako Split, Zadar, Trogir a ostrovy, ktoré sa nachádzali v okolí sa dostali do područia Ľudovíta. Za jeho vlády bol pripojený k Uhorsku aj Dubrovník zvaný v stredoveku aj ako Ragusa. V 80-tych rokoch 14. storočia viedol poslednú výpravu do tohto priestoru, keď dostal od Benátok ostatky sv. Pavla pustovníka, ktoré venoval cirkevnému rádu paulínov.

Niekoľko výprav viedol aj na Balkán – do Bosny, resp. Srbska. Jeho cieľom nebolo získanie nových území, ale upevnenie pozície Uhorska v týchto oblastiach. Po výprave do Valašska sa stal tunajší vládca vazalom Uhorska, za čo dostal Sriemsky banát, ale rumunské kniežatstvo zostalo nezávislé. V 70-tych rokoch 14. storočia tu boli postavené na Balkáne obranné hrady. V roku 1375 sa prvýkrát stretli osmanské a uhorské vojská proti sebe a Ľudovít I. zvíťazil nad sultánom Muradom I. Na pamiatku víťaznej bitky dal postaviť kaplnku v štajerskom meste Mariazell. Pod správu Uhorského kráľovstva sa dostala aj severná časť roztriešteného Bulharska, tzv. Vidinské cárstvo. Na čelo cárstva bol dosadený uhorský barón, ktorý mal titul bulharský bán.

Východné hranice boli neraz napádané Mongolmi. Uhorské vojská sa úspešne bránili. Keď sa Zlatá horda  z týchto oblastí odsunula, zostalo tam až po oblasti Čierneho mora územie bez vlády. Vznikol tu ďalší štát Rumunov – Moldavsko. Vládnuca vrstva prišla do týchto oblastí zrejme z Máramarošskej župy v Uhorsku, kde žili už niekoľko desaťročí Rumuni. Do čela kniežatstva bol dosadený vojvoda. Ľudovít viedol niekoľko ťažení aj do týchto oblastí, v dôsledku čoho sa stali vazalom Uhorského kráľovstva. Vazalský vzťah však netrval dlho, neskôr sa dostalo kniežatstvo pod vplyv Poľského kráľovstva.

V roku 1370 zomrel Kazimír III. z rodu Piastovcov v Poľskom kráľovstve a podľa zmluvy z roku 1339 nastúpil na poľský trón Ľudovít. Uhorsko-poľská personálna únia – osoba panovníka bola totožná, ostatní predstavitelia štátu zostali nezávislí (Poľské kráľovstvo malo vlastných hodnostárov, vlastné zákony, samosprávu a i.) – však nebola veľmi úspešná. Krajina bola rozdelená na dve časti – Malopoľsko a Veľkopoľsko. Ľudovít bral zväčša do úvahy záujmy šľachty v Malopoľsku, čo vyvolávalo napätie v častiach Veľkopoľska. V Poľsku sa Ľudovít zdržal len niekoľko mesiacov a napokon tam vyslal svoju matku. Proti jej nekompromisnej vláde vypuklo najskôr povstanie, neskôr bola zavraždená jej uhorská stráž, v dôsledku čoho sa Alžbeta odsťahovala späť do Uhorska. Uhorská šľachta vyčítala Ľudovítovi aj to, že na čelo Haliče, ktorú získal od Litvy, dosadil vojvodu z Uhorska a nepáčilo sa im ani to, že litovské hrady boli spravované uhorskými veľmožmi. V dôsledku privilégia z roku 1374 vydaného v Košiciach bola uznaná Ľudovítova staršia dcéra za nasledovníčku poľského trónu.