OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Baníctvo bolo dôležitou súčasťou hospodárstva stredovekého Uhorska. Kráľovstvo malo dve veľké banské oblasti: územie stredného i východného Slovenska a Sedmohradsko. Ušľachtilé, a íné neželezné kovy ako aj železo boli potrebné suroviny pre rôzne druhy remesiel a razbu mincí. V stredovekom Uhorsku sa dolovala aj soľ, ktorá bola nevyhnutná pre doplnenie výživy ľudí. Po príchode nemeckých baníkov od konca 12. a najmä v 13. storočí uhorské baníctvo získalo európsky význam predovšetkým ťažbou zlata, striebra a medi. Železo bolo tiež dôležitou komoditou, ktorá sa vyvážala do Poľska, Pruska a Ruska. Názvy tzv. služobníckych osád dokladajú ryžovanie zlata (napr. Zlatno, Zlatníky) alebo povrchovú ťažbu rúd (napr. Rudno, Rudník). Už v roku 1228 sa spomína v chotári Banskej Štavnice strieborná baňa (argenti fodina). V roku 1255 sa medzi obchodnými komoditami v Budíne spomína meď, železo i olovo. Z toho istého roku pochádza zmienka o ťažbe medi v privilégiu Banskej Bystrice, ktorá sa stala centrom ťažby tejto suroviny. Ďalšie veľké ložiská boli objavené neďaleko Ľubietovej a Brezna. Podstatná časť uhorskej medi smerovala na vývoz napr. do Benátok, rakúskych krajín alebo Anglicka. Železo sa dolovalo predovšetkým v Slovenskom Rudohorí okolo Štítnika, Rožňavy, Dobšinej, Medzeva a Gelnice. Ťažba drahých kovov a medi bola kráľovskou výsadou a kráľ mohol odňať vlastníkom majetok, kde sa zistil výskyt kovov. Iba v ojedinelých prípadoch kráľ dovolil svetským a cirkevným inštitúciám ťažiť rudu. Okrem kovov sa intenzívne za vlády Arpádovcov ťažila soľ v Transylvánii a na území dnešného Slovenska v Solivare. Na výstavbu hradov, kostolov, ale aj mestských domov a opevnení, bolo potrebné dolovať kameň. Obľúbenou surovinou bol vápenec, ktorý bol ľahko opracovateľný a odolný. Z neho sa tiež vyrábalo na stavby potrebné vápno.
K zásadným zmenám, ktoré mali vplyv na rozvoj baníctva v Uhorsku, došlo za vlády Karola Róberta z Anjou. Väčšia pozornosť ako v predchádzajúcom období sa upriamila na ťažbu zlata, z ktorého sa začali raziť mince. Obyvatelia kráľovských banských miest a banských vidieckych sídiel mohli voľne vyhľadávať rudy kdekoľvek v kráľovstve. Taktiež svetskí a cirkevní hodnostári rozvíjali baníctvo na svojich majetkoch. Kráľ už neodňal pôdu, kde sa našlo zlato alebo striebro a otvorila sa baňa, ale majitelia ložísk rudy, odovzdávali pätnástinu vyťaženého kovu kráľovi (kráľovská urbura). Urburu platili prevádzkovatelia baní, podnikatelia uzavreli zmluvu s korunou; to sa rovnalo jednej desatine vyrobeného zlata a jednej osminy zo striebra a iných kovov. Karol Róbert z Anjou založil monopol na drahé kovy. Obchodovanie s týmto tovarom alebo vývoz z krajiny boli zakázané. Rozdelil krajinu medzi desať raziacich komôr (na Slovensku v Kremnici a Smolníku), ktoré vykupovali vyťažené drahé kovy a razili mince. Mohli tiež vymieňať cudzie a staré mince. V čele každej komory bol komorský gróf, ktorý platil za prenájom komory fixné nájomné, vykonával všetky svoje funkcie. Okrem finančných záležitostí mal komorský gróf aj funkciu sudcu nad svojimi vlastnými pracovníkmi, baníkmi a prevádzkovateľmi. Tento systém v zásade zostal v platnosti až do konca stredovekého obdobia.
Do 13. storočia sa väčšina kovov získavala povrchovou ťažbou. Intenzívne baníčenie a postupovanie do čoraz väčších hĺbok viedli ku komplikáciám (spodná voda, vetranie a pod.), ktoré vyžadovali nové technológie a vysoké investície. Ján Turzo z Betlanoviec získal preto kapitál od finančníckej rodiny Fuggerovcov z Augsburgu (Nemecko) a rozbehol rozsiahlu ťažbu medi v okolí Banskej Bystrice. Turzovsko-fuggerovská spoločnosť, založená v roku 1495 sa rýchle stala najväčším producentom medi v celej Európe. Túto vyvážali do Poľska, Nemecka, Nizozemska a aj Portugalska. Spoločnosť postavila huty v Starých Horách, Harmanci, Moštenici a v Tajove. Drahé kovy sa síce z Uhorska nemohli vyvážať, ale Ján Turzo a jeho syn Juraj dostali v roku 1496 privilégium vyvážať striebro, ktoré sa získalo scedzovaním medi. Tento nový proces spracovávania medi (oddeľovanie striebra od medi) zaviedol v Uhorsku práve Ján Turzo. Kráľovský erár napokon skonfiškoval majetky spoločnosti v roku 1525 a o rok podnik dostali do prenájmu len Fuggerovci.
Na hospodársku prosperitu Uhorského kráľovstva mal vplyv aj rozvoj mincovníctva. Počiatky uhorského mincovníctva sa spájajú so Štefanom I., ktorý dal raziť podľa vzoru bavorských mincí denáre a neskôr poldenáre, ktoré sa postupne využívali aj na obchodovanie. Mincovňa bola v Ostrihome. Krátko sa v tomto období razili mince aj v Bratislave, o čom svedčia denáre s názvom Preslawa (názov Bratislavy). Za panovania Ondreja I. sa zaviedla pravidelná výmena mincí, ktorá sa konala raz za niekoľko rokov alebo neskôr raz a viackrát za rok. Zmenárnici v určitý termín vymenili staré mince za nové s inými námetmi. Mince sa postupne vymieňali za menej kvalitné, ktoré obsahovali menej striebra, čo malo zlý dopad na hospodárstvo kráľovstva. Príjmy z tohto plynuli do kráľovskej pokladne. O reformu sa pokúsil Ladislav I., ktorý zvýšil kvalitu mincí. Pozitívnu menovú reformu uskutočnil Belo III., ktorý tiež zvýšil kvalitu mincí a začal raziť mince s názvom brakteáty. Zaviedol aj dva typy medených mincí. Počas panovania sa niektoré naturálne dávky zmenili na peňažné poplatky. Za jeho nasledovníkov sa zhoršila kvalita mincí až tak, že sa vo väčšom meradle používali mince z cudziny ako bol pražský groš z Čiech alebo rakúsky fenig. Nové mincové reformy súvisia až s panovaním Karola Róberta z Anjou. V roku 1323 zakázal používať menej kvalitné mince v obehu, ktoré sa mali nahradiť hodnotnejšími denármi. Zrušil každoročnú výmenu mincí. V roku 1325 budínska mincovňa začala raziť kvalitné zlaté mince nazývané florény alebo dukáty, pretože imitovali florentské mince. Po roku 1328 sa razili aj v Kremnici. Stali sa vyhľadávaným platidlom v stredoeurópskom priestore. Od roku 1329 sa podľa vzoru českých (pražských) grošov začalo s razbou strieborných uhorských grošov, ktoré sa prestali vyrábať v roku 1338. Práve ich razbou v Uhorsku sa mali vytlačiť z obehu české groše. Zavedenie razby grošov bol pre Uhorské kráľovstvo významný hospodársky počin, pretože sa takto zhodnotilo vyťažené striebro a v grošoch sa odvádzali dane i poplatky pápežskej kúrii. Minca sa využívala ako platidlo aj na vnútorných trhoch. Okrem toho sa za vlády Karola Róberta z Anjou razili poldenáre, oboly a malé mince s názvom parvus. Týmto sa v Uhorskom kráľovstve zaviedla bimetalistická mincová sústava. Ako domáce obeživo sa využívali hlavne denáre a oboly. Počas vlády Žigmunda Luxemburského sa devalvovala hodnota denára, keď sa do mincí pridávalo viac medi. Začalo sa s razbou štvrťdenára nazývaného ako kvarting, ktorý sa po roku 1437 vyrábal len z medi. Matej Korvín uskutočnil v roku 1467 mincovú reformu, keď dal stiahnuť z obehu domáce i cudzie platidlá. Za jeho vlády sa razili dukáty, groše, denáre a poldenáre, ktoré dostali novú podobu. Aj mince malých hodnôt boli z 50 percentného striebra. Za vlády Vladislava II. Jagelovského sa objavujú nové strieborné mince označované ako guldinery, ktoré sa neskôr začali nazývať toliare. Pôvodne sa začali raziť v českom Jáchymove a rozšírili sa do celej Európy.
Strediskami baníctva, remeselnej výroby a obchodu boli mestá. V 15. storočí síce pribúda počet lokalít s výsadami mestského charakteru, ale tieto nezískali také postavenie, ako napríklad Bratislava alebo Banská Bystrica. Veľká časť týchto miest dostáva svoje výsady na žiadosť ich zemepánov. Povinnosťou slobodných kráľovských miest bolo v tomto období platiť panovníkovi cenzus. Predpísaný ročný cenzus platený mestami panovníkovi tvoril najpravidelnejšiu položku jeho príjmov. V 15. storočí pokračuje vzostup hospodárskeho potenciálu miest a remeslo sa viac vnútorne diferencovalo, čo bolo podmienené novými výrobnými postupmi a vytváraním záujmových organizácií remeselníkov — cechov. Najvýznamnejšími remeselníckymi strediskami boli Košice, Bratislava, Bardejov, Prešov, Kremnica, Trnava, Levoča, Kežmarok a Banská Bystrica. Prevažovali remeslá potravinárske a spotrebné (mäsiari, pekári, hrnčiari, ševci, krajčíri, mlynári), kožiarske (garbiari, kožušníci, sedlári, čižmári) a textilné (tkáči, súkenníci, plátenníci, barchetári). Významné boli aj remeslá spracovávajúce kovy (kováči, zámočníci, mečiari, ostrohári, panciernici, lejári diel, zvonolejári) a drevo (tesári, stolári, kolári, rezbári, debnári).
Za panovania Mateja Korvína došlo k významnej zmene v daňovom systéme. V 15. storočí sa dobudovala sieť tridsiadkových (colných) staníc. Tu sa platil pohraničný poplatok (tridsiatok – tricesima) za tovar dovážaný do krajiny. Šľachtici a cirkevné osoby boli oslobodené od platenia poplatku pokiaľ tovar vyvážali pre vlastnú potrebu. Od panovníka mohli získať za poplatok privilégium oslobodenia od platenia tridsiatku aj mestá alebo obchodníci. Matej Korvín zaviedol nové pomenovanie korunné clo (vectigalia coronae). Týmto rozhodnutím stratili platnosť všetky dovtedajšie početné oslobodenia (exempcie) z platenia cla napríklad pre kupcov a obchodníkov, ktoré udelili predchádzajúci panovníci. Podobný efekt mala zmena názvu každoročnej starej poddanskej (portálnej) dane, ktorá dovtedy bola označovaná ako komorský osoh (lucrum camerae). Po novom išlo o kráľovskú daň (tributum fisci regalis), ktorú začali nazývať aj komínovou daňou. Platila sa od každej domácnosti a nie od usadlosti (porty), kde mohlo žiť viac rodín. Za vlády Mateja Korvína sa často vyrubovala mimoriadna vojenská daň (subsidium) v sume jedného zlatého od porty.
Historici predpokladajú výsledný pravidelný ročný príjem Mateja Korvína okolo pol milióna zlatých a po obsadení Moravy, Sliezska, Lužice a Dolného Rakúska 800 000 zlatých alebo aj viac. Za jeho vlády sa často vyrubovala mimoriadna vojenská daň v sume jedného zlatého od porty. Každý takýto výber priniesol do kráľovskej pokladnice cca 250 000 zlatých.
Celkove bilancia tovarov prevážaných cez hranice Uhorského kráľovstva bola pasívna, lebo import výrazne prevyšoval export. Uhorské mestá nedosiahli hospodársku a populačnú úroveň väčších miest v západnejších častiach Európy a remeselná výroba sa tu všeobecne nerozvinula na takú úroveň, aby mohla byť producentom pre dlhodobo úspešný export. Do Uhorska sa dovážali luxusnejšie výrobky, textílie, koreniny, solené ryby v sudoch, cudzie plodiny, železné výrobky pre bežnú potrebu a pod. Vyvážalo sa predovšetkým víno, dobytok, kože a kovy, ako najmä meď (vývoz drahých kovov bol zakázaný a umožnený len v minciach). Obchodnícke elity uhorských miest prosperovali hlavne zo sprostredkovania tohto tranzitu.