Na konci 10. storočia sa prakticky celá juhozápadná časť Balkánu dostala pod nadvládu bulharského cára Samuela (997 – 1014), ktorý ovládol Duklju, Zachlumsko, Travuňsko, Rašku i Bosnu, avšak pravdepodobne ponechal pri vláde domáce kniežatá. Svoje autonómne postavenie si títo potentáti udržali aj po zániku Bulharského cárstva roku 1018 a ovládnutí celého priestoru Byzanciou. Byzantský cisár Basileios I. (976 – 1025) však pravdepodobne zriadil vo vnútrozemskom Srbsku byzantské thema. Jeho súčasťou sa stala aj pevnosť Ras, neskoršie centrum srbskej dynastie Nemanjičovcov. V južnej časti Dalmácie kontrolovali miestnych slovanských vládcov byzantskí stratégovia so sídlami v Dyrrhachiu (Drači) a Dubrovníku.
Medzi veľmožmi, ktorí uznali autoritu dubrovníckeho stratéga, bol aj Štefan Vojslav, s ktorým sa spája politický vzostup Dukljanskeho kniežatstva. Tento politický útvar, známy zo spisu byzantského cisára Konštatína VII. Porfyrogenneta (913 – 959) sa od 11. storočia začal nazývať Zeta (latinsky Genta, Zenta) podľa rovnomennej rieky v dnešnej Čiernej Hore. Štefan Vojslav napokon byzantský protektorát zvrhol a keď sa navyše neoprávnene zmocnil zlatého pokladu zo stroskotanej byzantskej lode, cisár Konštantín IX. Monomachos (1042 – 1055) vydal príkaz na okamžité potlačenie vzbury. Vojslav však vojsko dračského stratéga porazil a postupne rozšíril svoj vplyv do susedného Zachlumska, Travuňska a Bosny. Zo všetkých prímorských oblastí južnej Dalmácie tak kontrole Zety nepodliehalo len Neretvanské kniežatstvo.
Po Vojslavovej smrti sa medzi jeho početnými synmi rozpútal boj o moc. Na zetský trón z nich napokon zasadol Michal (okolo 1055 – 1082), ktorý uzavrel s cisárom Konštantínom IX. Monomachom novú zmluvu a zobral si za manželku jeho príbuznú. Nový vládca Zety takisto zintenzívnil kontakty s pápežskou kúriou. Často sa v tejto súvislosti hovorí o Michalovom kráľovskom titule, ktorý mu mal udeliť pápež Gregor VII. (1073 – 1085) podobne ako chorvátskemu panovníkovi Demetriovi Zvonimirovi. Faktom však zostáva, že Gregor v zachovanom liste Michalovi neprisľúbil zaslanie žiadnych kráľovských insígnií či koruny, ale len zástavy sv. Petra na znak toho, že Zeta prechádza pod pápežovu patronáciu. Nevieme teda, či sa Zeta stala oficiálne kráľovstvom so súhlasom rímskej kúrie. Nepriamo o tom svedčí len uvedený list datovaný 9. januárom 1078, v ktorom Gregor označil Michala za kráľa Slovanov. V každom prípade uvedené označenie zostalo od tohto času trvalou súčasťou titulatúry zetských vládcov.
Okolo roku 1082 na trón nastúpil Michalov syn Konštantín Bodin, ktorý mal za sebou bohaté politické skúsenosti. Ešte ako následníka trónu ho jeho otec poslal do Bulharska, aby sa pripojil k rozsiahlej protibyzantskej vzbure. V meste Prizren ho rebelujúci veľmoži prehlásili za nového bulharského cára pod menom Peter. Byzantínci však toto povstanie napokon potlačili a roku 1072 Bodina porazili na Kosovom poli. Cisár Michal VII. (1071 – 1078) ho nechal priviesť do Konštantínopola a odtiaľ poslal do vyhnanstva. Bodin mal zvyšok života stráviť na blízkom Východe v meste Antiochii. Napokon však nadviazal kontakty s Benátčanmi a na jednej z ich lodí sa tajne dopravil naspäť do Zety. Po návrate do vlasti sa opäť zviditeľnil roku 1081, keď ho jeho otec Michal poslal s vojskom na pomoc novému byzantskému cisárovi Alexiovi I. (1081 – 1118), ktorý musel čeliť veľkej invázii Normanov. Bodin zvolil počas rozhodujúcej bitky pri pevnosti Dyrrhachion vyčkávaciu taktiku a keď sa víťazstvo jasne prikláňalo na stranu normanského veliteľa Roberta Guiscarda, stiahol sa z bojiska. V nadchádzajúcich rokoch využil zaneprázdnenosť byzantského cisára a už ako nový kráľ si upevnil moc nielen v Zete, ale aj susedných kniežatstvách Raške a Bosne, kde dosadil svojich županov. Uzavrel spojenectvo s protivníkmi Byzancie Normanmi a za manželku si vzal normanskú princeznú Jaquintu (Jakvintu), dcéru guvernéra z Bari.
Roku 1089 vydal protipápež Klement III. (1080 – 1100) slávnostnú bulu, ktorá potvrdzovala štatút arcibiskupstva pre zetské mesto Bar (Antibari) a podriadila pod neho všetky mestá južne od Dubrovníku a oblasti okolo Skadarského jazera, ktoré až dovtedy podliehali Dyrrhachiu. Zo zachovaných dokumentov vyplýva, že Bar si nárokoval tento štatút po zaniknutej metropole v antickej Diokletii, no nakoniec pod svoju správu nedostal okolité územia Zachlumska, Travuňska ani Bosny, ktoré zostali pod patronátom Dubrovníka. Išlo pritom o oblasti značne cirkevne rozdielne, v ktorých sa popri latinskej vyskytovala aj grécka a slovanská liturgia. Za kráľa Konštantína Bodina sa tak v Zete vytvorila samostatná cirkevná organizácia pod patronátom domáceho arcibiskupa. V krajine navyše už dlhodobo existoval kult domáceho svätca – miestneho kniežaťa Jána Vladimíra, ktorý na začiatku 11. storočia zahynul mučeníckou smrťou v meste Prespa na príkaz bulharského cára Ivana Vladislava.
O konci vlády Konštantína Bodina sa nezachovali nijaké správy. Posledná zmienka o ňom sa viaže k začiatku roka 1097, keď na svojom dvore prijal grófa Raimonda z Toulouse – jedného z hlavných vodcov prvej križiackej výpravy. Bodinovi nástupcovia sa postupne dostávali pod čoraz väčší vplyv byzantských guvernérov z neďalekého mesta Dyrrhachion, ktorých napokon vystriedali konkurenční srbskí župani z vnútrozemskej Rašky.
Byzantské pramene 11. a 12. storočia nazývali obyvateľov Zety rôznymi pomenovaniami (Srbi, Diokleciáni, Dalmati). Kronikári Georgios Kedrenos a Ioannes Zonaras dokonca uvádzajú, že v Zete žili Srbi a Chorváti, ktorých považovali za jedno a to isté etnikum. Historik z konca 11. storočia Nikeforos Bryennios zasa odlišuje Chorvátov a Diokleciánov od ostatných Slovanov. Na druhej strane latinské pramene označujú obyvateľov Zetského kráľovstva ako Slovanov a rovnaké označenie používajú aj pre tamojších vládcov. Ten istý termín sa objavuje aj v anonymnej latinskej kronike, známej aj v cirkevnoslovanskom preklade (Ljetopis popa Dukljanina/Barski rodoslov), ktorá informuje o vývoji v dukjanskom štáte a obsahuje mýty o pôvode Juhoslovanov.Vládnuce elity v Zete boli špecifickým politickým národom s vlastnými predstavami a ideologickou legitimitou. Od čias Michala sa titulovali ako králi a mohli sa pochváliť aj samostatným arcibiskupstvom. Tento vývoj sa však prerušil v dôsledku postupného oslabenia moci tamojšej dynastie a pripojenia Zety k Srbsku v druhej polovici 12. storočia.
V rokoch 1182 – 1186 ovládol územie Zety Štefan Nemanja. Práve za vlády Nemanjičovcov sa začalo používať pomenovanie Zeta. Roku 1196 abdikoval veľký župan Rašky Štefan Nemanja v prospech svojho prostredného syna Štefana. V pripojených prímorských oblastiach na čele zo Zetou však Nemanja ponechal moc najstaršiemu synovi Vukanovi. Tento vyjednal s pápežom, aby sa Bar stal znovu v roku 1199 arcibiskupstvom. Vukan vystupoval voči svojmu bratovi Štefanovi, ktorý vládol v Raške. Nakoniec sa Vukan stiahol napäť do Zety a vládu odovzdal synovi Jurajovi. Okolo roku 1216 však Štefan obsadil Zetu, čím nielen ukončil jej samostatnosť, ale vytvoril z nej integrálnu súčasť Srbska, ktorú jeho nástupcovia zverovali ako dočasný údel svojim synom a dedičom trónu. Namanjičovci vytvárali v Zete pravoslávne strediská. Zriadené boli biskupstvá v Budimlji a na polostrove Prevlaka v Kotorskom zálive. Za ich panovania vznikli viaceré kláštory (napr. Moračský, Sv. Djordjije na rieke Lim). V tomto období bolo napísané aj známe tzv. Miroslavovo evanjelium.
V západných prímorských oblastiach mali pozície predovšetkým predstavitelia rodu Balša kontrolujúci väčšinu dnešnej Čiernej Hory a časť Albánska. Prvým vládcom z tohto rodu bol Juraj I. Balšič. Pôvodne ovládal južnú časť Zety okolo mesta Skadar. Postupne rozšíril svoju moc nad celú Zetu a priľahlé územia. Jeho nástupcovia museli bojovať so striedavým úspechom s Osmanmi a aj s Benátčanmi. Posledný vládca Balša III. zomrel v roku 1421 na dvore svojho strýka srbského despotu Štefana Lazareviča, ktorý ovládol časť Zety a viedol boje s Benátčanmi. Štefan poveril správou Zety synovca Juraja Brankoviča, ktorý sa stal nakoniec srbským despotom po jeho smrti. V nasledujúcom období Juraj musel viesť boj o územie okrem Benátčanov so Štefanom Vukčičom z rodu Kosača a miestnymi feudálmi. Nakoniec vo vnútrozemí Zety získal moc Štefan Crnojevič, ktorý bol v roku 1455 miestnymi predstaviteľmi opštin uznaný za veľkého vojvodu. Od tejto chvíle sa rod Crnojevičov stal vládnucou dynastiou na území Hornej Zety. Za ich vlády sa táto oblasť začal nazývať Čiernou Horou. Toto pomenovanie pôvodne označovalo pohorie nad Jadranským morom. Crnojevičovci mali dobré vzťahy s Benátkami a viedli boje s Osmanmi. Na konci 15. storočia územie Čiernej Hory Turci začlenili do skadarského sandžaku a v roku 1513 túto oblasť vyhlásili za samostatný sandžak. Na jeho čele bol Štefanov najmladší vnuk Skanderbeg (pôvodným menom Staniša) Crnojevič, ktorý prijal počas núteného pobytu v Istanbule islam. Usadil sa v Žabljaku, ktorý bol pôvodným sídlom rodu.
Balšičovci a Crnojevičovci sa podieľali na výstavbe nových sakrálnych objektov. Za vlády Balšičovcov vznikli kláštory na ostrovoch v Skadarskom jazere (Starčevo, Beška a Moračnik). Na ostrove Kom na rovnomennom jazere postavili kláštor aj Crnojevičovci. Ďalší opevnený kláštor vznikol v Cetinje. V tomto meste pôsobila v rokoch 1494 až 1496 významná tlačiareň, ktorá tlačila duchovnú literatúru.