Stredná EurópaUhorské kráľovstvo

Ondrej II. (1205 – 1235)

OBSAH: Príchod maďarov do PodunajskaŠtefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)Žigmund Luxemburský (1387 – 1437)Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo  a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra


Poručníkom Ladislava III. bol mladší brat Imricha Ondrej, ktorý po smrti Ladislava III. nastúpil v máji 1205 ako Ondrej II. Už ako dieťa pôsobil na kniežacom stolci v Haliči (1188 – 1189) a neskôr od roku 1197 spravoval Dalmáciu a Chorvátsko. Na začiatku svojej vlády viedol niekoľko výprav do Haliče. V kniežatstve došlo k boju o moc a istá skupina povolala na pomoc práve Ondreja II. V roku 1205 prišiel do Haliče, nechal tam vojsko na pomoc synov padlého kniežaťa Romana. Ondrej II. používal titul „rex Galiciae et Lodomeriae“ ako znamenie suverenity nad územím Haliče a Vladimírska. Niekoľko vojenských stretnutí sa skončilo úspešne, ale následne sa uhorské vojská z Haliče stiahli. Počas vlády bol Ondrej II. ešte niekoľkokrát zainteresovaný do diania v Haliči, pre svojho syna Kolomana vybral za manželku haličskú princeznú. Dosiahol aj to, že Koloman nastúpil na haličský trón, no jeho vláda však netrvala dlho. Prostredníctvom Ondrejovej manželky Gertrúdy prišlo do Uhorska niekoľko osôb zo Svätej ríše rímskej, ktoré sa dostali k významným postom, napr. jej brat Berthold sa stal kaločským arcibiskupom, neskôr aj dalmátsko-chorvátskym bánom.

Ondrej II. uplatňoval politiku spojenú s rozdávaním majetkov. Hoci aj jeho predchodcovia rozdávali kráľovské majetky za vykonané zásluhy, jeho obdarúvanie ich vysoko prevýšilo. Rozdával aj dovtedy nedotknuté majetky hradných panstiev, a to nielen doživotne, ale aj pre jeho potomkov. Keďže sa oslabila moc hradných panstiev, oslabila sa aj moc panovníka a narastala moc vysokých hodnostárov s rozsiahlymi majetkami. Dovtedy dostávali hodnostári za odmenu výhody, ktoré súviseli s úradom, ktorý zastávali (palatín, špán hradu, kancelár a pod.). Keďže rozdávaný majetok za Ondreja II. bol obrovský, stalo sa, že osoby, ktoré ho získali, sa stali nezávislé od kráľovskej moci. Rozdávanie majetku spôsobilo aj to, že sa znížili kráľovské príjmy. Preto vyrubil výnimočnú daň (colecta), ktorá sa platila napr. v prípade organizovania vojenských ťažení, a aj nové mýtne poplatky. Znižoval aj kvalitu mincí a vynútil si, aby boli každoročne vymieňané. Pravidelným sa stalo aj dávanie do prenájmu príjmov z obchodovania so soľou. Počas vlády Ondreja II. a jeho zmien sa stal jedným z najvplyvnejších hodnostárov taverník. Postupne vypukla voči kráľovej politike všeobecná nespokojnosť. Narastala tak skupina šľachty, ktorá sa postavila na stranu Imricha, ktorý bol protikandidátom Ondreja na trón.

Nové reformy sa nepriaznivo dotkli každej vrstvy – cirkevným hodnostárom sa nepáčilo, že príjmy zo zálohu kráľovských regálnych práv (právo konať trh, vyrúbiť mýto atď.) šli do rúk Židov a moslimov (oni ich spravovali, dávali do zálohu). Viacerí veľmoži boli aj tak na strane Imricha, táto snaha ešte vzrástla. Kráľovskí jobagióni (služobníctvo žijúce na kráľovskom majetku) sa báli, že budú spolu s panstvami tiež darovaní. A kráľovskí servienti[1] (vlastníci menších panstiev) sa zas obávali, že prídu o samostatnosť, ak sa rozrastú veľkí vlastníci panstiev.

Nespokojnosť narastala. Istá skupina veľmožov chcela povolať na trón synov Gejzu, brata Bela III., čo sa nepodarilo. Ďalším pokusom bola vražda manželky Ondreja II. – málo obľúbenej Gertrúdy. A do tretice – istá časť veľmožov chcela korunovať za kráľa Ondrejovho maloletého syna Bela, ale neúspešne.

Na jar 1222 opoziční veľmoži spolu za silnej podpory servientov prinútili Ondreja II., aby vydal Zlatú bulu[2], t. j. privilegiálnu listinu. Listina mala ochraňovať práva veľmožov a kráľovských servientov. Obsahovala ustanovenia – zákaz darovania hodností istému rodu na doživotie; ustanovenia týkajúce sa hlavných hodnostárov v krajine. Najviac ustanovení – asi tretina – sa týkala servientov, ich práv: bez súdu nesmeli byť uväznení, boli oslobodení od platenia akýchkoľvek daní; boli povinní vstúpiť do vojska iba v prípade, že krajinu napadne nepriateľ; mohli slobodne spravovať svoje majetky. Tieto práva (s výnimkou posledného) patrili výsostne medzi práva veľmožov. Ondrej síce urobil ústupky, ale v roku 1222 a ani v roku 1231 nebral svoje sľuby vážne. Napriek tomu nezostala bula bez účinku.

V posledných rokoch vlády Ondreja II. viackrát prišiel do sporu so svojím synom Belom. Jeho manželkou bola byzantská princezná Mária Laskarisová, neskôr sa však rozhodol, že by si mal vziať manželku, ktorá prinesie krajine väčší osoh. Belo napokon súhlasil s rozvodom, ale pápež Honorius III. (1216 – 1227) to nepovolil. Belo prijal rozhodnutie pápeža, ale jeho otec Ondrej nie. Spolu s Máriou preto ušli z Uhorska do rakúskych oblastí. Otca a syna udobril napokon až pápež. Belo dostal do správy Slavóniu. O niekoľko rokov sa stal kniežaťom Slavónie jeho brat Koloman a Belo dostal do správy časti vzdialenejšieho Sedmohradska. Belovi sa podarilo dosiahnuť, že sa stali súčasťou Uhorska Sriem a Mačva. Belo sa napokon postavil na čelo nespokojných s donačnou politikou Ondreja. Vynútil si od otca právo preverenia rozdávania majetkov. Poslal do krajiny komisie, ktoré zobrali viacero panstiev veľmožom. Tým vyvolal ich nevôľu.

Cirkevní hodnostári však uspeli svojimi námietkami (mali za sebou aj podporu pápeža) – nepozdávalo sa im, že kráľ príliš dôveruje Židom a izmaelitom vo finančných záležitostiach. Ostrihomský arcibiskup Róbert v roku 1232 uvalil na krajinu cirkevný zákaz a prívržencov kráľa vyhostil z cirkvi. Kráľ sa obrátil s prosbou o pomoc k pápežovi, aby ich oslobodil, ich spor sa skončil tým, že ustúpil a pristúpil na požiadavky cirkevných hodnostárov.

Ondrejova dcéra Alžbeta sa stala jednou z uhorských svätíc. Jej kult sa rozšíril okrem Uhorského kráľovstva aj v iných krajinách Európy. Na území Slovenska sa jej socha, či obraz nachádza vo viacerých katolíckych chrámoch. Známy Dóm svätej Alžbety v Košiciach je zasvätený k jej úcte.

[1] Prvýkrát sa pojem servient objavuje v roku 1212, zákon z roku 1267 ich zrovnoprávnil so šľachtou a odvtedy sa vytráca z listín.

[2] Zo siedmich originálov sa nezachoval dodnes ani jeden exemplár. Jej text poznáme z prepisu z roku 1318, resp. z privilégia z roku 1351.