OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravy • Vymedzenie križiackych výprav • Prológ I. križiackej výpravy • Hlavná fáza I. križiackej výpravy • Dôsledky dobytia Jeruzalema • Druhá križiacka výprava • Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava • Štvrtá križiacka výprava • Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska • Piata križiacka výprava • Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II. • Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. • Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi • Zhodnotenie križiackych výprav • Odporúčaná literatúra
Vyhlásenie I. križiackej výpravy
Hoci Gregorova výprava vyhlásená roku 1074 zostala len víziou bez konkrétnej odozvy, jeho plánom sa nechal o niečo neskôr inšpirovať pápež Urban II. (1088 – 1099). Tento pôvodom francúzsky klerik nadviazal kontakt s byzantským cisárom Alexiom I. Komnenom (1081 – 1118) a neskôr reagoval aj na jeho žiadosť o vojenskú pomoc.
Vymedzenie križiackych výprav
Termín križiacka výprava (kruciáta, z lat. crux, kríž) sa začal v stredoveku vo väčšej miere objavovať až od začiatku 13. storočia, a to najskôr v románskych jazykoch (crozada, croisade). Pred týmto obdobím dobové pramene označovali križiakov ako „nositeľov kríža“ (cruciferi) či „označených krížom“ (crucesignati) iba výnimočne.
Prológ I. križiackej výpravy
Hoci Urban II. stanovil oficiálny začiatok ťaženia na 15. augusta (sviatok Nanebovzatia Panny Márie) roku 1096, prví križiaci sa na Východ odobrali už na jar, a to zrejme pod vplyvom rýchlo šíriacich sa zvestí o vyhlásení križiackej výpravy. Velilo im viacero vodcov, z ktorých k najvýznamnejším patril charizmatický kazateľ Peter z Amiensu (Peter Pustovník) a rytier Gautier (Walter) z Boissy-sans-Avoir (z fr. Sans-Avoir vznikla neskôr jeho prezývka Nemajetný/Bezzemok).
Hlavná fáza I. križiackej výpravy
Prechod prvých križiackych skupín v priebehu roka 1096 bol len akýmsi prológom hlavnej fázy výpravy, ktorej sa zúčastnili poprední západoeurópski šľachtici. Najvýznamnejšie miesto medzi nimi zaujímal provensalský gróf Raimund IV. zo Saint-Gilles (z Toulouse), ďalej dolnolotrinský vojvoda Gottfried (Godefroi) z Bouillonu, ktorý sa na Východ vypravil aj so svojimi bratmi Eustachom a Balduinom…
Dôsledky dobytia Jeruzalema
Dobytie a ovládnutie Svätého mesta vyvolalo na Západe značný ohlas a nadšenie. Na obranu nových území bolo ale málo rytierov, pretože väčšina križiakov sa po skončení výpravy vrátila domov. Urbanov nástupca pápež Paschalis II. (1099 – 1118) preto roku 1100 vyhlásil novú križiacku výpravu.
Druhá križiacka výprava
Dlhodobému seldžuckému tlaku čelilo popri Antiochii predovšetkým Edesské grófstvo. Keď sa roku 1144 jeho metropoly nečakane zmocnil turecký atabeg Zengí, vládca Mosulu a Aleppa, vyvolala strata tohto najvýchodnejšieho oporného bodu križiakov v západnej Európe veľkú odozvu.
Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava
Zjednotenie Egypta a Sýrie pod pevnou vládou sunnitských moslimov predstavovalo smrteľné nebezpečenstvo pre politicky nestabilné križiacke štáty, najmä pre Jeruzalemské kráľovstvo. V lete roku 1187 sa jeho panovník Guy z Lusignanu rozhodol riskantne čeliť Saladinovmu vpádu v otvorenej konfrontácii.
Štvrtá križiacka výprava
S týmto vývojom však nebol spokojný nový pápež Inocent III., ktorý v auguste roku 1198 vyzval na ďalšiu križiacku výpravu.. Hlavnú úlohu v pripravovaných plánoch zohrávali francúzski veľmoži Theobald zo Champagne a neskôr Bonifác z Montferratu, ako aj ďalší predstavitelia šľachtických rodov so silnými väzbami na východné Stredomorie.
Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska
Hoci sa IV. križiacka výprava zjavne vymkla spod kontroly pápežskej autority, Inocent bezprostredne po jej skončení neplánoval nové križiacke ťaženie do Svätej zeme. Okrem snahy o dosiahnutie únie s pravoslávnou gréckou cirkvou po vzniku Latinského cisárstva upriamoval svoju pozornosť na oblasti južného Francúzska, kde silnelo náboženské hnutie, ktoré svojím charakterom a učením popieralo samotnú autoritu stredovekej cirkvi.
Piata križiacka výprava
Už zakrátko po týchto udalostiach, v apríli roku 1213 pápež Inocent III. oficiálne ohlásil zámer usporiadať novú križiacku výpravu do Svätej zeme. Formálne reagoval na moslimské opevňovanie posvätnej hory Tábor v Palestíne, v skutočnosti plánoval záchranu Jeruzalemského kráľovstva a zvrátenie mocenských pomerov v Svätej zemi.
Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II.
Rímsky cisár však kvôli vnútorným pomerom na Sicílii a pretrvávajúcim sporom s lombardskými mestami do Svätej zeme v plánovanom termíne neodplával. V lete roku 1225 sa Fridrich stretol s pápežom Honoriom v San Germane a pod hrozbou exkomunikácie sa zaviazal svoj križiacky sľub splniť.
Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.
Opätovná strata najposvätnejšieho mesta kresťanov tentoraz nevyvolala v Európe väčší ohlas. Pápež Inocent IV. (1243 – 1254) síce na koncile v Lyone roku 1245 vyhlásil novú križiacku výpravu, ale počítať mohol len s účasťou francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (1226 – 1270).
Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi
Nový mamlúcky sultán Bajbars (1260 – 1277) čoskoro začal dlhodobú a systematickú svätú vojnu proti západným kresťanom, počas ktorej prakticky zlikvidoval ich dŕžavy v severnej Sýrii na čele s Antiochiou, ktorú Latinovia držali nepretržite stosedemdesiat rokov.
Zhodnotenie križiackych výprav
Napriek strate Svätej zeme zostali križiacke výpravy ešte dlho súčasťou politiky pápežskej kúrie, najmä v dôsledku nebezpečenstva zo strany osmanských Turkov v 15. a 16. storočí. S nástupom absolutistických „národných“ monarchií a postupnej sekularizácie západoeurópskej spoločnosti však križiacke hnutie definitívne stratilo svoje opodstatnenie.