OBSAH: Vyhlásenie I. križiackej výpravyVymedzenie križiackych výpravPrológ I. križiackej výpravyHlavná fáza I. križiackej výpravyDôsledky dobytia JeruzalemaDruhá križiacka výpravaPád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výpravaŠtvrtá križiacka výpravaKrižiacke výpravy v oblastiach južného FrancúzskaPiata križiacka výpravaKrižiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II.Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.Zánik križiackeho panstva v Svätej zemiZhodnotenie križiackych výpravOdporúčaná literatúra


Vyhlásenie I. križiackej výpravy

Hoci Gregorova výprava vyhlásená roku 1074 zostala len víziou bez konkrétnej odozvy, jeho plánom sa nechal o niečo neskôr inšpirovať pápež Urban II. (1088 – 1099). Tento pôvodom francúzsky klerik nadviazal kontakt s byzantským cisárom Alexiom I. Komnenom (1081 – 1118) a neskôr reagoval aj na jeho žiadosť o vojenskú pomoc.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Vymedzenie križiackych výprav

Termín križiacka výprava (kruciáta, z lat. crux, kríž) sa začal v stredoveku vo väčšej miere objavovať až od začiatku 13. storočia, a to najskôr v románskych jazykoch (crozada, croisade). Pred týmto obdobím dobové pramene označovali križiakov ako „nositeľov kríža“ (cruciferi) či „označených krížom“ (crucesignati) iba výnimočne.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Prológ I. križiackej výpravy

Hoci Urban II. stanovil oficiálny začiatok ťaženia na 15. augusta (sviatok Nanebovzatia Panny Márie) roku 1096, prví križiaci sa na Východ odobrali už na jar, a to zrejme pod vplyvom rýchlo šíriacich sa zvestí o vyhlásení križiackej výpravy. Velilo im viacero vodcov, z ktorých k najvýznamnejším patril charizmatický kazateľ Peter z Amiensu (Peter Pustovník) a rytier Gautier (Walter) z Boissy-sans-Avoir (z fr. Sans-Avoir vznikla neskôr jeho prezývka Nemajetný/Bezzemok).

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Hlavná fáza I. križiackej výpravy

Prechod prvých križiackych skupín v priebehu roka 1096 bol len akýmsi prológom hlavnej fázy výpravy, ktorej sa zúčastnili poprední západoeurópski šľachtici. Najvýznamnejšie miesto medzi nimi zaujímal provensalský gróf Raimund IV. zo Saint-Gilles (z Toulouse), ďalej dolnolotrinský vojvoda Gottfried (Godefroi) z Bouillonu, ktorý sa na Východ vypravil aj so svojimi bratmi Eustachom a Balduinom…

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Dôsledky dobytia Jeruzalema

Dobytie a ovládnutie Svätého mesta vyvolalo na Západe značný ohlas a nadšenie. Na obranu nových území bolo ale málo rytierov, pretože väčšina križiakov sa po skončení výpravy vrátila domov. Urbanov nástupca pápež Paschalis II. (1099 – 1118) preto roku 1100 vyhlásil novú križiacku výpravu.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Druhá križiacka výprava

Dlhodobému seldžuckému tlaku čelilo popri Antiochii predovšetkým Edesské grófstvo. Keď sa roku 1144 jeho metropoly nečakane zmocnil turecký atabeg Zengí, vládca Mosulu a Aleppa, vyvolala strata tohto najvýchodnejšieho oporného bodu križiakov v západnej Európe veľkú odozvu.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Pád Jeruzalema roku 1187 a III. križiacka výprava

Zjednotenie Egypta a Sýrie pod pevnou vládou sunnitských moslimov predstavovalo smrteľné nebezpečenstvo pre politicky nestabilné križiacke štáty, najmä pre Jeruzalemské kráľovstvo. V lete roku 1187 sa jeho panovník Guy z Lusignanu rozhodol riskantne čeliť Saladinovmu vpádu v otvorenej konfrontácii.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Štvrtá križiacka výprava

S týmto vývojom však nebol spokojný nový pápež Inocent III., ktorý v auguste roku 1198 vyzval na ďalšiu križiacku výpravu.. Hlavnú úlohu v pripravovaných plánoch zohrávali francúzski veľmoži Theobald zo Champagne a neskôr Bonifác z Montferratu, ako aj ďalší predstavitelia šľachtických rodov so silnými väzbami na východné Stredomorie.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Križiacke výpravy v oblastiach južného Francúzska

Hoci sa IV. križiacka výprava zjavne vymkla spod kontroly pápežskej autority, Inocent bezprostredne po jej skončení neplánoval nové križiacke ťaženie do Svätej zeme. Okrem snahy o dosiahnutie únie s pravoslávnou gréckou cirkvou po vzniku Latinského cisárstva upriamoval svoju pozornosť na oblasti južného Francúzska, kde silnelo náboženské hnutie, ktoré svojím charakterom a učením popieralo samotnú autoritu stredovekej cirkvi.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Piata križiacka výprava

Už zakrátko po týchto udalostiach, v apríli roku 1213 pápež Inocent III. oficiálne ohlásil zámer usporiadať novú križiacku výpravu do Svätej zeme. Formálne reagoval na moslimské opevňovanie posvätnej hory Tábor v Palestíne, v skutočnosti plánoval záchranu Jeruzalemského kráľovstva a zvrátenie mocenských pomerov v Svätej zemi.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Križiacka výprava rímskeho cisára Fridricha II.

Rímsky cisár však kvôli vnútorným pomerom na Sicílii a pretrvávajúcim sporom s lombardskými mestami do Svätej zeme v plánovanom termíne neodplával. V lete roku 1225 sa Fridrich stretol s pápežom Honoriom v San Germane a pod hrozbou exkomunikácie sa zaviazal svoj križiacky sľub splniť.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Križiacke výpravy francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.

Opätovná strata najposvätnejšieho mesta kresťanov tentoraz nevyvolala v Európe väčší ohlas. Pápež Inocent IV. (1243 – 1254) síce na koncile v Lyone roku 1245 vyhlásil novú križiacku výpravu, ale počítať mohol len s účasťou francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (1226 – 1270).

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Zánik križiackeho panstva v Svätej zemi

Nový mamlúcky sultán Bajbars (1260 – 1277) čoskoro začal dlhodobú a systematickú svätú vojnu proti západným kresťanom, počas ktorej prakticky zlikvidoval ich dŕžavy v severnej Sýrii na čele s Antiochiou, ktorú Latinovia držali nepretržite stosedemdesiat rokov.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Zhodnotenie križiackych výprav

Napriek strate Svätej zeme zostali križiacke výpravy ešte dlho súčasťou politiky pápežskej kúrie, najmä v dôsledku nebezpečenstva zo strany osmanských Turkov v 15. a 16. storočí. S nástupom absolutistických „národných“ monarchií a postupnej sekularizácie západoeurópskej spoločnosti však križiacke hnutie definitívne stratilo svoje opodstatnenie.

ČÍTAŤ ĎALEJ »


Odporúčaná literatúra

ČÍTAŤ ĎALEJ »