OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Prvým uhorským kráľom bol Štefan I. Jeho otec knieža Gejza sa snažil zabezpečiť, aby po ňom prevzal vládu. Tento plán sa mu nepodarilo do úplnej miery splniť, keďže niektoré časti krajiny mali pod správou iní členovia kniežacej rodiny
Vnútorná politika
O moc v krajine sa uchádzal aj knieža Kopáň (Koppány), ktorý vládol v šomoďskom (Somogy) vojvodstve. Kopáň s viacerými veľmožmi zo Zadunajska tiahol k mestu Vesprém (Veszprém), kde sídlila Šarlota, manželka kniežaťa Gejzu. Štefan šiel so svojím vojskom z ostrihomského hradiska smerom k Vesprému. V jeho vojsku bojovali okrem domácich oddielov aj oddiely zo zahraničia. Na čele vojsk stál Vencelin, pochádzajúci zo Švábska. Priamu ochranu Štefanovi zabezpečovali Hont a Poznan, ktorých rodine prisudzuje slovenská historiografia, na základe užívania slovanských rodovných mien a rozlohy majetkov, domáci slovanský, presnejšie nitriansky pôvod. Vencelinovi sa v boji podarilo Kopáňa poraziť a zabiť. Jeho telo bolo rozštvrtené a rozvešané na brány štyroch hradov – Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Vesprém, Ráb (Győr) a Alba Iulia (Gyulafehérvár). Štefan bol korunovaný za uhorského kráľa podľa prameňov buď 25. 12. 1000 alebo 1. 1. 1001. V legende biskupa Hartvika sa nachádza informácia, že Štefanovi poslal korunu priamo pápež Silvester II. (999 – 1003). V Theotmarovej kronike sa zas spomína, že Štefan dostal korunu z vôle cisára Svätej ríše rímskej Ota III. (996 – 1002).
Do budovania cirkevnej organizácie sa Štefan I. pustil ešte pred svojou korunováciou. Ako prvé vznikli biskupstvá vo Vespréme, Rábe a Ostrihome (Esztergom). Ostrihom sa stal arcibiskupstvom asi pri príležitosti korunovácie Štefana za kráľa. Ostatné biskupstvá vznikli až po Štefanovej korunovácii za kráľa. Sídlami biskupstiev boli: Jáger (Eger), Sedmohradsko, Päťkostolie (Pécs), Kaloča (Kalocsa), Čanád (Csanád), Vacov (Vác) a Bihar. Novozaložené biskupstvá obdaroval kráľ majetkami a v jednom zo svojich zákonníkov predpísal platenie cirkevného desiatku, ako aj povinnosť výstavby kostolov i návštevu kostolov.
Štefanova moc sa spočiatku obmedzovala len na západnú a severnú časť Uhorska. Vo východných častiach mal viacero odporcov. Z nich mu medzi prvými zložil hold strýko Ďula (Gyula) II. zo Sedmohradska, ktorý sa najskôr snažil o vybudovanie samostatného kniežatstva. Druhým jeho protivníkom bol Ajtoň (Ajtony), ktorého sídla sa nachádzali v oblasti rieky Maroš, Tisa, resp. v okolí dolného Dunaja. Kráľovské vojská ho premohli pravdepodobne koncom 20-tych rokov 11. storočia. Na tomto území vznikla župa Čanád a okolo roku 1030 aj čanádske biskupstvo, na čele ktorého stál biskup Gerard pochádzajúci z oblasti Benátok.
S vytváraním menších správnych jednotiek – komitátov (neskôr stolíc, resp. žúp) sa začalo už koncom 10. storočia. Prvými centrami boli Vesprém, Fejér, Kolon, Vyšehrad (Visegrád), Nitra, Hont. Postupne vznikali ďalšie – v Sedmohradsku Doboka a Fehér. Za života Štefana vznikla ešte ďalšia vyše desiatka komitátov. O ich vzniku a pôvode sa názory historikov rôznia. Predpokladá sa, že Štefan I. v roku 1029 definitívne získal Nitriansko a zrušil štyri kniežatsvá (Nitra, Váh, Hont a Boršod), ktoré existovali dovtedy na jeho území. Následne ho rozdelil na viacero komitátov, pričom súčasťou Nitrianskeho bol Turiec s Oravou.
Prvé uhorské mince boli razené už za vlády Štefana I. Boli nimi strieborné poldenáre, na ktorých bol nápis Stephanus rex, a na reverze Regia civitas civitas. Okrem toho Preslawa civitas, ktoré boli razené v Bratislave. V prvých desaťročiach Štefanovej vlády vznikla pravdepodobne v úzkom kruhu kráľovskej rady aj kniha zákonov, ktorá obsahovala 56 článkov. Pri jej tvorbe sa vychádzalo zo zákonov z prostredia Svätej rímskej ríše. Členmi kráľovskej rady boli biskupi a župani. Nad biskupmi stál ostrihomský arcibiskup a na čele županov najmocnejší župan – palatín. V tomto období bolo napísaných aj niekoľko prvých listín, ale iba štyri listiny sú dôveryhodné: zakladacia listina opátstva vo Vespréme a Pannonhalme, biskupstva v Päťkostolí a Vespréme. Štefan sprístupnil pre záujemcov uhorskú časť púte do Jeruzalema a pútnikom zabezpečil pokojný priechod cez krajinu.
V roku 1031 zomrel Štefanov jediný syn Imrich, nitrianske údelné knieža, pri poľovačke na diviaka. Za nasledovníka vymenoval synovca Petra Orseola, ktorého otec bol benátsky dóža Oto Orseola (asi 992 − 1032, dóža 1008) Tým potlačil do úzadia snahy o trón synov otcovho brata Gejzu Michala – Vazula a Ladislava. V roku 1032 sa pokúsili zavraždiť chorľavého kráľa, ktorého následkom bol prísny trest pre Vazula. Dali ho oslepiť a do uší mu bolo naliate olovo. Jeho synov Leventeho, Ondreja a Bela kráľ vyhnal z krajiny. Dňa 15.8. 1038 Štefan zomrel, pochovaný bol je v Stoličnom Belehrade.
Zahraničná politika
Štefan I. uzavrel spojenectvo s Byzanciou i s Benátkami, ak aj prišlo k boju, ukázal sa ako skúsený a úspešný vojenský veliteľ – v boji sa zúčastňovali jeho dvorní vojaci, vojská z komitátov a šľachticov i duchovenstva, resp. ho podporovali Pečenehovia. Ako spojenec Byzancie sa v roku 1015 zúčastnil výpravy proti Bulharom, ktorá sa skončila víťazne.
V roku 1001 vtrhli do Uhorska poľské vojská Boleslava I. Chrabrého (967 – 1025, knieža 992, kráľ 1025) a obsadili sever kráľovstva až po Dunaj. Pod poľskou nadvládou bolo Nitriansko, na čele ktorého stáli Ladislav a Vazul, až do smrti poľského panovníka. Po tom, ako v roku 1018 prišlo k porážke Bulharov, nastal mier aj na Balkáne a hranice Uhorska a Byzancie boli nemenné až do 12. storočia
Štefan I. si vytvoril dobrý vzťah s panovníkom Kyjevskej Rusi Jaroslavom I. Múdrym. Na znak čoho prišli do krajiny vojaci z Kyjevskej Rusi, ktorí sa stali aj súčasťou kráľovskej osobnej stráže.
V roku 1030 Uhorské kráľovstvo čelilo mocnému nepriateľovi, keď ho napadol cisár Konrád[1] so svojimi vojskami prepadol Uhorsko a chcel, aby sa Uhorsko stalo vazalským štátom, ale Štefan I. útok odrazil, dokonca obsadil aj Viedeň. Na cisárovej strane bojovalo moravské knieža Břetislav, ktoré v roku 1035 nastúpilo na český stolec. Napokon v roku 1031 bol uzavretý mier a krajina získala oblasti popri riekach Morava a Litava.
[1] Konrád (asi 990 – 1039, rímsky kráľ 1024, kráľ Itálie od 1026, cisár Svätej ríše rímskej od 1027).