OBSAH: Michal Palaiogos • Expanzia Turkov v Malej Ázii • Kríza byzantského štátu • Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne • Bitka na Kosovom poli • Osmanská expanzia za sultána Bajazida • Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne • Cirkevná únia vo Florencii • Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444) • Zánik Byzantskej ríše • Dobytie Konštantínopola
Michal Palaiogos
V roku1258 sa v Nikaiskom cisárstve dostal k moci významný aristokrat Michal Palaiologos, ktorý najskôr vládol v mene nedospelého Ioanna IV. Laskarida, no neskôr ho odstavil z politickej scény a sám prevzal žezlo štátu. Proti rozpínavosti Nikaie sa postupne sformovala veľká koalícia,v ktorej prijali účasť nielen ohrození panovníci latinských križiackych štátov Achaie a Peloponézu, ale aj gréckeho Epiru a Srbska.
Expanzia Turkov v Malej Ázii
Na sklonku 13. storočia ovládli Mongoli územie dnešného Iránu a následne si podrobiil zvyšky niekdajšieho sultanátu seldžuckých Turkov vo východnej časti Malej Ázie. S mongolským tlakom na západ úzko súvisela veľká migrácia tureckých kmeňov najmä z centrálnej Ázie do Iránu a východnej Anatólie, ktorá začala niekedy v 60. rokoch 13. storočia
Kríza byzantského štátu
Pre byzantskú spoločnosť predstavovali osmanskí Turci spočiatku len ďalšiu z početných nomádskych vĺn. Po obnovení Byzancie roku 1261 sa pozornosť cisára Michala VIII. Palaiologa sústredila na Balkán, kvôli hrozbe pripravovanej križiackej výpravy pod vedením Karola z Anjou.
Počiatky expanzie Osmanov na Balkáne
Po získaní pevnosti Kallipolis roku 1354 pokračovali Turci v občasných útokoch na Tráciu, ale v tomto období ešte nemožno hovoriť o nejakej ucelenej stratégii dobývania európskych oblastí. Pôsobili tu totiž rôzne skupiny Turkov, ktoré buď bojovali na vlastnú päsť, alebo len nominálne uznávali autoritu osmanských bejov.
Bitka na Kosovom poli
Bitka na Kosovom poli bola napriek rozšíreným romantickým predstavám typicky stredovekým mocenským stretom dvoch strán, z ktorých každá sledovala svoj vlastný, výsostne legitimný a oprávnený cieľ. Koalícia na čele s kniežaťom Lazarom pozostávala z jeho rodinných spojencov, predovšetkým tých, ktorých územia najviac ohrozovali Turci.
Osmanská expanzia za sultána Bajazida
Ani veľké straty, ktoré osmanskí Turci utrpeli v bitke na Kosovom poli, nezastavili ich ďalšie vojenské akcie. Smrť obávaného sultána Murada síce vyvolala odstredivé tendencie v okupovaných maloázijských bejlikoch, avšak jeho nástupca Bajazid bleskovou akciou umlčal akýkoľvek odpor a neskôr zabral ďalšie tri turecké bejliky pri pobreží Egejského mora – Saruhan, Menteše a kedysi silný Aydin. Ešte v tom istom roku obsadil v centrálnej Anatólii aj ďalší z nich – Kastamonu.
Druhá fáza osmanskej expanzie na Balkáne
Roku 1422 sa novým osmanským sultánom stal Mehmedov syn Murad II. Nároky dediča trónu okamžite spochybnil jeho strýko Mustafa, ktorého Byzantínci prepustili z Konštantínopolu, kde našiel politický azyl. Byzantský cisár Manuel týmto krokom využiť dočasnú politickú neistotu u protivníka, ale Murad si so svojim sokom ľahko poradil. Ako odvetný krok uskutočnil útok proti Solúnu a sám priviedol veľké vojsko ku Konštantínopolu.
Cirkevná únia vo Florencii
Byzantský cisár Ioannes VIII. Palaiologos, ktorý na trón nastúpil roku 1425, videl jedinú možnosť záchrany v čo najtesnejšej spolupráci s katolíckym Západom. Napriek varovaniu vlastného otca Manuela sa rozhodol opäť vzkriesiť myšlienku zjednotenia cirkví, ktorá v minulosti často narážala na odpor ortodoxného kléru.
Križiacka výprava proti Turkom (1443/1444)
Smrťou Žigmunda Luxemburského roku 1437 sa narušila krehká rovnováha síl na Balkáne v prospech Turkov. Sultán Murad využil zložitú situáciu v Uhorsku po nástupe nového kráľa Albrechta Habsburského a podnikol nečakaný útok do Sedmohradska a Srbska. Roku 1439 osobne viedol armádu, ktorá obľahla centrum Srbského despotátu Smederevo a prinútila jeho obrancov ku kapitulácii.
Zánik Byzantskej ríše
V prvej polovici 15. storočia visel nad Byzanciou damoklov meč zániku. Tamojší cisári ovládali iba Konštantínopol a okolie a boli faktickými vazalmi Turkov. Vysokú mieru autonómie si udržal Morejský despotát, ktorého vládcovia okolo roku 1430 kontrolovali väčšinu polostrova Peloponéz.
Dobytie Konštantínopola
Po smrti osmanského sultána Murada II. sa nespochybniteľným nástupcom stal jeho syn Mehmed II. Nespochybniteľným len zdanlivo, pretože nový byzantský cisár Konštantín XI. a spolu s ním mnohí európski diplomati vedeli o jeho problémoch v minulosti a snažili sa ich využiť vo svoj prospech.