Taliansko

OBSAH: Taliansko • Odporúčaná literatúra

Prítomnosť Longobardov na území Itálie (6. – 8. storočie) predstavuje dôležitú etapu v kontexte zahájenia ranostredovekých dejín Talianska. K základným prameňom o dejinách Longobardov patrí rovnomenné dielo (Historia Longobardorum – O pôvode longobardského ľudu) z konca 8. storočia od historika a mnícha Pavla Diacona (720 – 799; vl. menom Paul Warnefried), ktorý veľmi dobre ovládal gréčtinu, ako aj longobardský jazyk (jeho existencia je datovaná až do 10. storočia – súčasná taliančina eviduje množstvo slov etymologicky zaradených práve do longobardskej proveniencie). Západogermánsky kmeň Longobardov pochádzajúci zo Škandinávskeho polostrova má významný podiel na formovaní európskych dejín v ranom stredoveku. Na jar roku 568 zahájili svoj presun z Panónskej nížiny (oblasť nachádzajúca sa severne od Dunaja) do Itálie. Približne 100 rokov trvajúci presun tohto početného kmeňa (cca 200 000 ľudí) možno označiť za vopred naplánovaný a zorganizovaný. Uskutočnil sa na pozadí vojenského zväzku s Byzanciou. Vzhľadom na silu, vyspelosť a skúsenosti Longobardov (germánska proveniencia, vplyv Gótov a Bavorov, panónske obdobie, znalosť základov kresťanskej ideológie a celkovej východorímskej atmosféry) bol ich vpád na územie Apeninského polostrova rýchly a takticky premyslený, čo vyústilo do jeho úspešnosti. V nemalej miere tomu dopomohlo pôvodné obyvateľstvo, ktoré vpád zastihol nepripravené a vysilené ekonomicko-politickou krízou (gótske vojny: ostrogótsky vpád a okupácia). Na základe novších archeologických, historických, etnografických či antropologických výskumov z 2. polovice 20. storočia a súčasnosti nemožno stav v uvedenom období považovať za natoľko devastačný, keďže okupované územie ešte stále dokázalo Longobardom ponúknuť dobre vybudované a rozvinuté mestá, cesty, prístavy, irigačné siete, akvadukty atď. Pri osídľovaní územia sa teda orientovali na už vyspelé sídelné celky nadväzujúce na neskororímske osídlenie, prispôsobili sa tamojšiemu fungujúcemu systému s využitím znalostí, ktoré si osvojili v Panónii. Dobývanie Itálie Longobardmi možno rozdeliť do niekoľkých fáz. Na osídľovanie si vyberajú oblasti stredného mierneho pásma pripomínajúce Panónsku nížinu, ktoré sa nachádzajú v povodí rieky Pád (Pádskej nížiny). Po prekročení Álp najskôr zabrali územie dnešného severného Talianska (Furlandska: Forum Iulii (dnes Cividale del Friuli), Aquileiu; postupovali do Trevisa, Vicenzy (v dnešnom regióne Benátsko); ďalej dobyli Veronu, Miláno, Luccu (dnešné Lombardsko). Pri svojom ťažení sa vyhýbali mestám ako Padova, Monfelice, Mantova či Cremona, kde sa nachádzali byzantské posádky. V roku 572 sa im po troch rokoch podarilo zmocniť Pavie, ktorá sa napokon stala hlavným mestom longobardskej Itálie. Letným sídlom kráľov sa stala Monza. Toto obdobie je charakteristické pre vznik dôležitých vojvodstiev, ako napr. vojvodstva furlandského, milánskeho, toskánskeho, turínského či tridentského. Územie severnej a strednej Itálie bolo z geograficko-správneho hľadiska pomenované ako Longobardia Major. Beneventské a spoletské vojvodstvo sa nachádzali na území tzv. Longobardie Minor. Byzancii patrila oblasť Romagne (hist. Romània, dnes Emilia-Romagna) s Ravennou (Ravennský exarchát), Anconou, Pesarom, Fanom, Senigalliou, Rimini, ďalej oblasť Apúlie (tal. Puglia), Kalábrie, niektoré lokality Kampánie, ako napr. Neapol (okrem Salerna), ako aj ostrovné územia Sicílie, Sardínie či Korziky. Počas osídľovania Itálie zohrávali významnú úlohu rodové zoskupenia – tzv. fary, ktoré tvorili pravdepodobne tri pokolenia jednej rodiny, fungujúce na báze vojenskej organizácie. Longobardské kráľovstvo existujúce v Itálii možno chronologicky rozdeliť do troch etáp: 1. obdobie dobývania: panovanie od Alboina (560? – 572) po Agilulfa (590 – 616); 2. obdobie snahy o integráciu: panovanie od Adaloalda (616 – 627) po Anspranda (712); 3. obdobie pokusu o politické zjednotenie italického územia, ako aj pád Longobardov: panovanie od Liutpranda po Desideria (757 – 774). Z najvýznamnejších longobardských kráľov je nutné spomenúť ešte Rothariho (636 – 652), jeho meno sa spája s Ediktom upravujúcim právne vzťahy v ríši, ktorý vydal v novembri roku 643. Ďalej je potrebné zdôrazniť vládu Liutpranda (712 – 744), za ktorého Longobardské kráľovstvo dosiahlo svoj vrchol. Toto obdobie s významným kultúrnym centrom v Cividale del Friuli v dejinách býva označované ako tzv. liutprandovská renesancia. Okrem toho, že nadviazal spojenectvo s Frankmi a Avarmi, v roku 726 sa zmocnil byzantských miest v okolí Ravenny. Je považovaný za zakladateľa budúceho cirkevného štátu, keďže vtedajšiemu pápežovi daroval od Byzancie násilím získané hrady z územia Lazia s mestom Sutri, čím demonštroval udelenie svetskej moci pápežom zo strany panovníkov. Postupne sa ujali vlády Ratchis (744 – 749), Aistulf (749 – 756) a napokon už vyššie spomínaný posledný longobardský kráľ Desiderius (756 – 774), ktorého syn Adelchis (? – 788) sa stal spolukráľom tohto územia. Táto historická osobnosť zaujala aj veľkého talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho (1785 – 1873) a stala sa podnetom k napísaniu rovnomennej tragédie Adelchi (1882). Osudným pre Longobardov bol vzťah k pôvodnému obyvateľstvu, ktorého územie si podmanili, ako aj vzťah ku katolíckej cirkvi, aj napriek víťazstvu nad Byzantíncami. Taktiež územná partikularizácia, t. j. rozdrobenie územia na mnohé samostatné vojvodstvá bola pre longobardský štát problémom. Napriek týmto skutočnostiam si Longobardi postupne podmanili dve tretiny územia Apeninského polostrova a zostávajúcu tretinu Itálie spravovala Byzancia. Dvestoročné pôsobenie Longobardov na Apeninskom polostrove začalo dlhotrvajúcou migráciou z neúrodných severoeurópskych oblastí v poslednej tretine 6. storočia s následnou pomerne rýchlou adaptáciou v súvislosti s vtedy panujúcim vyspelým poľnohospodárstvom na tomto území. Obdobie trvania 7. storočia je charakteristické pohotovou infiltráciou Longobardov – rodové správne a súdne orgány rýchlo zanikajú a vzniká nová feudálna šľachta. V 8. storočí z ekonomického hľadiska vývoj v Itálii predstihol dobu (rýchlosť a priebeh genézy longobardskej spoločnosti ovplyvňujú hospodársky stabilizujúce sa kláštory). Na konci tohto storočia však dochádza u Longobardov k stagnácii prispôsobovania sa vtedajšej situácii z dôvodu zložitých vnútropolitických okolností, úkladmi pápežskej stolice a silou byzantského kapitálu. Talianske kráľovstvo (súčasť Franskej ríše) vzniklo namiesto Longobardského kráľovstva, ktoré prestalo existovať v roku 781, keďže nedokázalo vzdorovať sústredenej franskej ofenzíve.

Situácia v cirkvi bola počas longobardského panovania a jeho súperenia s byzantským protivníkom veľmi zložitá. Keďže išlo o germánsky kmeň, bol ako väčšina jeho prívržencov (s výnimkou Frankov) ariánskeho vyznania, a teda neuznávali pápežovu autoritu. Okrem nich sa na vtedajšom území Itálie nachádzali Byzantínci (ovládajúci Ravennský exarchát s Rímom), ktorí uznávali cisára a konštantínopolského patriarchu. V tejto súvislosti radno spomenúť osobnosť pápeža Gregora I. (540? – 604; pontifikát: 590 – 604), ktorý bol významnou osobnosťou v dejinách rímskej cirkvi, pretože sa mu podarilo usporiadať jej základný majetok (tzv. Patrimonium Petri) reorganizáciou pozemkového vlastníctva. Možno povedať, že rímska cirkev vzala prakticky na seba úlohu štátu. V čase, keď sa Longobardi zmocnili územia Itálie bolo územie Ríma (vojvodstvo) a Ravenny (exarchát) pod správou Byzancie. Keďže pre Rím predstavovali práve Longobardi hrozbu a politický problém, pápež Gregor I. s nimi viedol diplomatické rokovania, aby od tohto zámeru upustili a taktiež sa zaslúžil o uzavretie dohody medzi nimi a ravennským exarchom. Dobré vzťahy mal tiež s Theodolindou (570? – 627; na tróne: 589 – 616) – longobardskou kráľovnou a manželkou Autariho (? – 590; na tróne: 584 – 590), ktorej zásluhou došlo k obráteniu časti tohto západogermánskeho kmeňa na katolícku vieru. V čase pomerne rozsiahlej negramotnosti propagoval sakrálne umenie, ktoré pokladal za istý edukačný nástroj, ktorý dokáže suplovať písmo. U rímskeho obyvateľstva bol pápež Gregor I. obľúbený a považovali ho za ochrancu. Výnimočnosť jeho pontifikátu tkvie v koncepte, ktorým sa snažil prebudovávať cirkev na európsku organizáciu. V Ríme v 7. storočí vzrástol počet duchovných a úradníkov pochádzajúcich z Byzancie, ktorí boli na úteku pred expandujúcimi Arabmi. O storočie neskôr však mal byzantský vplyv v Ríme klesajúcu tendenciu. Keďže arabské útoky značne oslabili Byzanciu, prestala sa v rímskom dianí aktivizovať a pápež Štefan II. (pontifikát v rokoch: 752 – 757) sa napokon obrátil na franského panovníka Pipina III. Krátkeho (714 – 768), ktorý mu výmenou za kráľovské pomazanie a odovzdanie dobytých území (Ríma, Ravenny, Pesara, Ancony, Fana a Senigallie) potvrdil samostatnú vládu v strednej Itálii na základe listiny – tzv. Pipinovej donácie (754), a tým vznikol predchodca Vatikánu, t. j. samostatný pápežský štát, ktorý sa definitívne priklonil k Západu. V rímskych dejinách je obdobie prelomu 8. a 9. storočia označované ako renesancia na rozdiel od výrazne odlišného obdobia konca 9. do polovice 11. storočia, ktoré je charakterizované ako tzv. temné pápežské storočie. V spomínanom 11. storočí, resp. v jeho polovici vyvrcholili konflikty medzi Svätou stolicou a Byzanciou, čím došlo k rozdeleniu kresťanskej cirkvi na západnú rímskokatolícku a východnú pravoslávnu.

Víťazstvom Frankov nad Longobardmi vzniklo Talianske kráľovstvo (historický štátny útvar v období 9. – 13./14. storočia/1806 (de iure), kde bol zavedený franský správny systém a longobardských vojvodov nahradili franskí aristokrati. Z hľadiska územného členenia možno vydeliť samostatný pápežský štát (rímske vojvodstvo, bývalý ravennský exarchát, južné Toskánsko). Benátky, Istria, juh Puglie, Kalábria, Sicília, Sardínia a Korzika patrili naďalej pod vplyv Byzancie. Kráľom na longobardskom teritóriu sa stal Karol Veľký (768 – 814) – franský kráľ a budúci prvý stredoveký cisár v západnej Európe – cisár Rímskej ríše (800). Na základe dnešného geografického rozdelenia Európy možno konštatovať, že Karolova ríša zahrňovala temer celé západné a časť stredného európskeho územia, t. j. išlo o najmocnejší a najrozsiahlejší štát Európy v období stredoveku. Dá sa povedať, že s týmto panovníkom do Talianska definitívne vstúpil stredovek a uplatňovalo sa feudalistické hierarchické zriadenie. Štátny útvar Talianske kráľovstvo fungovalo do roku 964, kým sa stalo súčasťou stredovekej Rímskej ríše. V 10. storočí po Karolovskej dynastii vzniesla nárok na cisársku korunu najskôr Ottonská, potom Sálska dynastia a napokon Hehenštaufovci.

Byzancia sa v polovici 11. storočia pokúsila opäť pod svoju kontrolu dostať Sicíliu, no na dejinnej scéne sa objavili Normani, ktorí postupne ovládli južné Taliansko, ako aj Sicíliu. Predtým od 7. storočia na tento ostrov v Stredozemnom mori začali útočiť Arabi z územia Španielska, Malty, Afriky a neskôr v 9. storočí atakovali ostrov Saracéni (Berberi, Peržania, Arabi). Mapa Apeninského polostrova sa v polovici 11. storočia výrazne odlišovala od svojej podoby v ranom stredoveku. Ako už bolo spomenuté, keď Longobardi dobyli Ravennu (751), ukončili byzantskú nadvládu na severe nad pobrežnými oblasťami severnej Itálie. Na juhu dochádzalo v tomto období k normánskej invázii. Niekdajšie byzantské vojvodstvo v Ríme skončilo a Benátky fungovali už istú dobu pod vlastnou samosprávou. Obchodné styky s Byzantskou ríšou a arabským svetom neochabli a boli aj napriek získaniu nezávislosti prístavných miest (Benátok, Amalfi či Bari) naďalej čulé, ba dokonca sa prehĺbili a zosilneli.

Námorné mestá zohrávali na počiatku talianskych dejín dôležitú funkciu. V tejto súvislosti možno pre ne použiť výstižnejšie označenie námorné republiky. Vďaka námornému obchodu získali postupne už od stredoveku politickú nezávislosť a popredný ekonomický status. Stali sa v tom období najbohatšími v celej Európe a zohrávali kľúčový význam pri križiackych výpravách. Pôvodne málo významná rybárska osada Amalfi sa neskôr stala byzantskou pevnosťou v boji s longobardským kmeňom (definitívnu samostatnosť získalo Amalfi v roku 839). Práve odtiaľto pochádza aj najstarší námorný kódex pod názvom Tavole amalfitane, tento zákonník slúžil na zlepšenie zámorského obchodu. V 11. storočí predstavovalo najvýznamnejší prístav na pobreží Tyrhénskeho mora a od roku 1131 sa toto mesto dostalo pod normanskú nadvládu, keď stratilo prívlastok jedného z najvýznamnejších obchodných centier Stredomoria. O štyri roky neskôr si vyplienením Amalfi a svojou agresívnou politikou toskánska Pisa v západnom Stredomorí získala znamenitú pozíciu. Trvanie tejto námornej mocnosti sa datuje až do roku 1284, keď ju porazil Janov. Toto ligurské mesto je jednou z najmocnejších námorných republík. Pôvodne to bola byzantská, neskôr longobardská, ďalej franská dŕžava. V 11. storočí sa osamostatnila. Najmocnejšou a najdlhšie fungujúcou námornou veľmocou boli bezpochyby Benátky (11. – 15. storočie). Z niekdajšieho byzantského vojvodstva sa stala Benátska republika (Serenissima Repubblica di San Marco – Najjasnejšia republika sv. Marka; skrátene iba Serenissima), ktorá existovala od 8. storočia do roku 1797, keď mesto získalo po napoleonských vojnách rakúske cisárstvo. V názve tohto štátneho útvaru bolo meno patróna mesta – sv. Marka, ktorého pozostatky získalo mesto od Alexandrie v roku 828. Benátky v istom období svojej histórie boli dokonca označované za obchodné impérium, čo naznačuje istý rozdiel medzi nimi a ostatnými existujúcimi námornými republikami, ktorý spočíva v enormných trvalých územných ziskoch v bohatých provinciách, ktorými mesto disponovalo. Najmarkantnejšie územné zisky malo na dalmátskom pobreží Jadranského mora – od 11. storočia Benátkam patrili významné prístavy v Zadare, Dubrovníku či Splite. Hlavou Benátskej republiky bol volený dóža (titul sa vyvinul z pôvodne vládnuceho kniežaťa (dux)) a rada zložená z najbohatších obchodníkov, preto v tejto súvislosti hovoríme o oligarchickej republike. Benátsky dóža Pietro II. Orseolo (961 – 1009) získal po víťazstve nad pirátmi (1004) titul dux Veneticorum et Dalmaticorum (vojvoda Benátčanov a Dalmatíncov) – pôvod vzniku obradu zasnúbenia dóžu s morom (symbol Benátok a ich domínia nad Jadranským morom). Odvtedy putovalo stále viac benátskych lodí s nákladmi otrokov, dreva či kovov smerom k Orientu. Na spiatočnej ceste boli lode naložené vzácnym tovarom v podobe hodvábu, oleja, korenia, farbív, voňaviek a pod. Moc Benátok sa rozmohla ešte intenzívnejšie v období križiackych výprav, keď ich lode prepravovali križiakov. Benátčania sa spomínajú v súvislosti so 4. križiackou výpravou (1204), keď sa v hojnom počte zapojili do drancovania Konštantínopola. Okrem námorných republík sa na Apeninskom polostrove v tomto období zrodili komúny (samostatné mestské obce, resp. najmenšie správne jednotky v období stredoveku), ktoré boli spravované komunálnym zriadením. Ide o špecifický historický útvar vlastný práve pre toto územie. Proces ich vzniku s následným upevňovaním bol pomerne zložitý jav vďaka mnohým činiteľom, ktoré ho ovplyvňovali. Podstatou bola rola miest, ktorá sa menila nadobúdaním politického a ekonomického významu, expandovaním na vidiek s úmyslom získať čo najväčšiu autonómiu a udržať si nezávislosť voči feudálnej šľachte a ostatným mestským konkurentom. Významnú úlohu v komúnach zohrávala práve šľachta a meštianstvo. Sociálna stratifikácia obyvateľstva komún sa nezhodovala s typickým stredovekým modelom, pretože okrem duchovenstva, šľachty a poddaných tu existovali ešte obchodníci, bankári a remeselníci. V rámci hierarchie bol na najvyššom mieste tzv. podesta (mestský správny a súdny úradník). Najpočetnejšiu vrstvu v komúnach predstavovalo nižšie meštianstvo (popolo minuto) a mestská chudoba (plebe). Ľud zastupoval kapitán ľudu (capitano del popolo), ďalej tu boli sudcovia (consoli) a volení zástupcovia (consigli). Komúny sa podľa politickej príslušnosti delili na procisárske a propápežské. Ich najväčší počet bolo možné zaznamenať v severnej a strednej časti polostrova (Miláno, Bologna, Florencia). Boli veľmi husto osídlené. Vyššie spomínané námorné republiky, ako aj komúny boli na jednej strane symbolom prosperity a úspechu, ktoré prekvitali na Apeninskom polostrove, no na strane druhej predstavovali zásadnú prekážku v snahe o zjednotenie Talianska. Práve dostatočne sebavedomé komúny spolu so silnejúcou neochotou cirkevných predstaviteľov spôsobili v krajine značné problémy pri presadzovaní vôle zo strany cisára a jeho politika sa stala výrazne limitovanou. Nedarilo sa mu s armádou ovládnuť celé územie. V prvej polovici 11. storočia sa v talianskych dejinách objavili Normani (nazývaní tiež Vikingovia), ktorí postupne ovládli územie južného Talianska, ako aj Sicílie. Išlo o jeden z najexpanzívnejších etník stredoveku, prišli na polostrov z Normandie, ktorej genéza názvu s ním úzko súvisí. Po severnom Francúzsku, Anglicku či Rusku nasmerovali svoju dobyvačnú výpravu do Stredomoria. Považovali ich za vychýrených bojovníkov svojej doby, pre ich kvality si ich najímali panovníci z južného Talianska. Najprv pomáhali longobardským vojvodom (Benevento, Salerno, Capua) v boji proti Byzantíncom, ktorí okupovali územie Kalábrie a Apúlie či námorné vojvodstvá v Neapole, Gaete a Amalfi. Rok 1059 bol v tomto kontexte kľúčový, keďže sa Normani stali na synode v Melfi vazalmi pápeža, ktorý týmto získal vojenských spojencov. Stali sa teda novou silou v boji proti Arabom, Byzantíncom, Longobardom, ako aj námorným republikám či cisárstvu. Normani výpravou do Byzantskej ríše pod vedením Roberta Guiscarda (1015 – 1085), ktorý sa napokon stal apulský, kalábrijský a sicílsky vojvoda (duca di Puglia, Calabria e Sicilia), dobyli posledné juhotalianske dŕžavy. V roku 1061 spolu s bratom Rogerom I. (1031 – 1101) bojoval za dobytie Sicílie. Jeho syn Roger II. (1095 – 1154) zdedil po svojom otcovi Sicíliu a napokon bol v roku 1030 povýšený na kráľa a vzniklo tak Kráľovstvo Sicílie, Kalábrie a Apúlie (1130) s hlavným mestom Palermom. Víťazstvom Normanov sa juh polostrova so Sicíliou zjednotili pod jednou vládou. Ide o konglomerát rôznych národov a náboženstiev, kde mali obyvatelia možnosť vyznávať svoju vieru, ktorú vládcovia tolerovali a snažili sa vo svoj prospech využívať ich špecifické znalosti. Napokon za z tejto feudálnej monarchie stal jeden z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Za vlády rímsko-nemeckého cisára Henricha IV. (1050 – 1106) vyvrcholil medzi pápežom a cisárom boj o investitúru (menovanie a ceremoniálne uvedenie do úradu – sporným bodom bolo menovanie biskupov, ktoré symbolizovalo odovzdávanie berly a prsteňa) biskupov v Nemecku a Taliansku. V cirkevných záležitostiach mal v tomto období cisár veľký vplyv, no začínala sa tiež obnovovať prestíž a moc pápežského úradu. V roku 1059 sa stal pápežom Mikuláš II. (990 – 995? – 1061), ktorý udržiaval s Normanmi dobré vzťahy. Keďže však Normanmi dobyté juhotalianske územia predtým čiastočne spadali pod mocenský vplyv cisára, došlo medzi ním a pápežom ku konfliktu, ktorého príčinou bol vývoj situácie v Miláne (tzv. pataria). Okrem tohto mesta i v ostatných na severotalianskom území dochádzalo stále častejšie k roztržkám medzi kandidátmi na biskupský úrad podporovanými na jednej strane pápežom, a na strane druhej cisárom. Pápežovi stúpenci boli na rozdiel od cisárskych prívržencov podporovateľmi cirkevných reforiem. V roku 1073 zasadol na pápežský stolec Gregor VII. (okolo 1020 – 1085), ktorý vydal 27 téz vymedzujúcich pápežské právomoci vo forme buly Dictatus Papae. Jeho úsilím bolo posilniť pápežskú autoritu a cirkev vymaniť spod vplyvu svetských vladárov. Po prvýkrát v histórii sa tomuto pápežovi podarilo exkomunikovať cisára. Išlo o vyvrcholenie rozporu, ktorý medzi nimi vznikol z dôvodu vymenovávania biskupov a opátov v roku 1075. Pápež najskôr Henrichovi IV. iba pohrozil zosadením, no vzhľadom na to, že proti nemu brojil na zhromaždení vo Wormse (1076), nakoniec svoje hrozby zrealizoval. V týchto dejinných súvislostiach na scénu vstúpila podporovateľka pápežových reforiem markgrófka Matylda Toskánska (1046 – 1115), u ktorej exkomunikovaný cisár hľadal podporu, keďže sa obával nemeckej šľachty, ktorá plánovala vypovedať mu poslušnosť v prípade, že mu hodnosť do roka nebude prinavrátená. V roku 1077 sa Henrich IV. vybral na panstvo markgrófky v Canosse, kde sa uskutočnilo jeho stretnutie s pápežom a keďže sa zaňho Matylda Toskánska prihovorila, Gregor VII. mu po pokání nakoniec udelil rozhrešenie. Cisár sa však svojich pápežských ideí namierených proti pápežovi nevzdal a keďže sa Matylda postavila na stranu pápeža, cisárove vojská zdevastovali jej panstvo. V roku 1084 dobyl Rím a vyhnal pápeža. Boje medzi nimi trvali až do roku 1097, pretože sa markgrófka postavila na odpor voči cisárovi. Aj napriek tomu, že v konečnom dôsledku bolo jej panstvo rozdrobené na malé feudálne útvary spor urovnal až Henrich V. v roku 1111 navrátením jej území a jej menovaním talianskej miestokráľovny. V roku 1080 pápež Henricha zosadil druhýkrát, pápež bol napokon na jeho podnet nútený rezignovať. I keď sa Henrichovi podarilo vstúpiť na územie Ríma, mesto nakoniec dobyl a spustošil už spomínaný Norman Robert Guiscard a donútil ho odtiahnuť. Vzhľadom na to, že Henrich IV. stratil podporu nemeckých vojvodov, ktorí sa proti nemu postavili, cisárom sa stal po ríšskom sneme v Mohuči (1106) jeho syn Henrich V. (1086 – 1125). Prejavil snahu o mierové riešenie sporu o investitúru, ktorý vyvrcholil dohodou o oddelení duchovných a svetských vecí, a tým došlo k zrieknutiu sa práva zasahovať do voľby biskupov zo strany cisára. Na základe konkordátu podpísaného vo Wormse (1122) medzi Henrichom V. a pápežom Kalixtom II. (okolo 1060 – 1124) mala pri investitúre biskupov v Taliansku prednosť pápežská autorita, pričom v Nemecku autorita cisárska. Cisár si ponechal iba právo regálnej (feudálnej) investitúry prevádzanej žezlom, ktorá prebiehala hneď po zvolení nemeckých biskupov na rozdiel od talianskych a burgundských, kde bola táto lehota predĺžená na šesť mesiacov. Aj napriek tomu, že Wormským konkordátom oficiálne končí boj o investitúru, medzi pápežmi a cisármi nedochádza k zmieru a ich spory pokračujú naďalej a s nimi taktiež rozdelenie Talianska na dve frakcie (tzv. guelfi – priaznivci pápeža a ghibbelini – prívrženci cisára). V roku 1133 získal ťažením do Talianska a podmanením časti Ríma cisársku korunu saský vojvoda Lothar III. (1075 – 1137), ktorý na toto územie podnikol dve cesty. Jednu za účelom svojej korunovácie a druhú so zámerom dobyť normanské kráľovstvo Rogera II., čo sa mu ale napokon nepodarilo. S dynastiou Hohenstaufovcov bolo v tomto období územie Talianska spojované na základe nasledujúcich panovníkov, ktorí sa postupne ujímali moci. Medzi najvýraznejšie dejinné osobnosti patrili Fridrich Barbarossa (1122 – 1190), syn Konráda III. (1093 – 1152), ktorý bol zvolený za rímskeho kráľa po smrti cisára Svätej ríše rímskej Lothara III. Meno nemeckého panovníckeho rodu Hohenstaufovcov (tiež Štaufovcov) je spojené s genézou názvu ghibellini (podľa názvu štaufského rodového hradu Waiblingen), ktorých úhlavným nepriateľom boli guelfi (z talianskeho prepisu názvu rodu Welfov, ktorých priaznivcom bol Lothar III. – autor tohto označenia), obe pomenovania prežili svojich pôvodných nositeľov, dokonca druhé z nich sa s istou významovou premenou zachovalo až do 19. storočia. Fridrich Barbarossa bol za cisára korunovaný v roku 1155 a postupne sa vyostroval jeho vzťah k severotalianskym mestám, predovšetkým k Milánu, ktoré sa snažilo o stále väčšiu samostatnosť. Dvakrát ho dobyl, a to v rokoch 1158 a 1162. Ostatné mestá sa z obavy podvolili a uznali cisársku zvrchovanosť. K jeho definitívnemu ovládnutiu Talianska chýbal ešte Rím, kde o štyri roky neskôr zosadil pápeža. Aj napriek cisárovmu víťazstvu bol nútený sa s armádou, ktorú postihli choroby, stiahnuť a napokon utiecť do Nemecka. V roku 1176 uštedril od Lombardskej ligy porážku v legendárnej bitke pri Legnane, v ktorej si lombardské mestá dokázali uhájiť svoju samostatnosť. V roku 1183 bol v Kostnici podpísaný mier medzi pápežom, cisárom a Lombardskou ligou. Sicíliu i celé kráľovstvo do roku 1194 obsadzovali štaufské vojská. V roku 1220 bol za ďalšieho cisára Svätej ríše rímskej korunovaný Fridrich II. (1194 – 1250) – syn sicílskeho kráľa a cisára Henricha VI. Štaufského (1165 – 1197) a normanskej princeznej, sicílskej kráľovnej a neskôr cisárovnej Konstancie Sicílskej (1154 – 1198), ktorého rôznorodý pôvod a pôsobenie na sicílskom normanskom dvore, kde sa dostal do styku s gréckym, arabským či židovským učením a umením predurčovali k náklonnosti k vzdelanosti a láske k vede, umeniu a kultúre, čo sa prirodzene odzrkadlilo na vládnutí tohto panovníka, ktorý je dodnes považovaný za sicílsku legendu a spája sa s ním tamojšie prosperujúce obdobie. Zároveň je jeho pôsobenie spájané so sporom s cirkvou, ktorý sa prejavil pri snahe o zjednocovanie ríše so Sicílskym kráľovstvom, a tým si narušil vzťah s bohatými komúnami v centrálnej časti polostrova. Fridrich II. mal počas svojho panovania konfliktné vzťahy s cirkvou. Jeho zarytým odporcom sa stal pápež Gregor IX. (okolo 1167 – 1241; pontifikát: 1227 – 1241), ktorý mu vyčítal jeho snahy o zjednotenie, ako aj toleranciu v otázkach mnohopočetnej rôznej etnicity na ním spravovanom území (pestrú nábožensko-etnickú zmes tvorili na Sicílii poddaní katolíci, pravoslávni Gréci, moslimskí Arabi a židia). Spory viedli až k Fridrichovej exkomunikácii zo strany tohto pápeža, ktorý zvolal v roku 1241 koncil na jeho odvolanie. Problematický vzťah mal aj s ďalším pápežom Inocentom IV. (asi 1195 – 1254; pontifikát: 1243 – 1254). S dvorom Fridricha II. súvisí tzv. sicílska básnická škola – dôležitý medzník v kontexte dejín talianskej literatúry, ktorá sa tu preslávila.

Z jeho mnohopočetného potomstva možno spomenúť nemanželského syna Enzia Hohenštaufského (1220? – 1272), ktorý v roku 1238 získal od svojho otca kráľovskú korunu Sardínie. Syn Konrád IV. (1228 – 1254) sa stal na štyri roky (1250 – 1254) v poradí ďalším sicílskym kráľom, ako aj kráľom rímskym (1237 – 1254) a jeruzalemským (1228 – 1254). Po jeho náhlej smrti nasledoval Manfréd (1231 – 1226; korunovaný v roku 1258). Tak ako ich otec, obaja mali rozporuplné vzťahy s cirkvou. Pápež Klement IV. (asi 1190 – 1268; pontifikát: 1265 – 1268) sa cítil Manfrédovou politikou ohrozený natoľko, že ponúkol kráľovskú korunu Karolovi I. z Anjou (1226 – 1285), v roku 1266 sa stal neapolsko-sicílskym kráľom, jeho víťazstvom v bitke pri Benevente (1266) a Tagliacozze (1268) dochádza ku koncu panovania dynastie Štaufovcov na tomto území a jej vymretí po meči. S vládou Karola I. na Sicílii bola zavedená inkvizícia. Nespokojnosť obyvateľov Sicílie vyvrcholila do povstania (Sicílske nešpory, 1282), v tom istom roku na sicílsky trón zasadol aragónsky kráľ Peter III., ktorý vládol ostrovnej časti a pevninská časť kráľovstva zostala pod vládou dynastie Anjou.

Dianie na Apeninskom polostrove v 14. storočí, ako aj v celej Európe ovplyvnila morová epidémia z roku 1348. Vo všeobecnosti je toto obdobie považované za krízové obdobie dejín. Pápež Bonifác VIII. (1235 – 1303) sa pre presadzovanie univerzálnej politiky pápežstva dostal do sporu s väčšinou panovníkov nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Počas pontifikátu Klementa V. (okolo 1264 – 1314) bolo pápežské sídlo premiestnené z Ríma do Avignonu, čo spôsobilo, že počas týchto rokov (1309 – 1377) vplyv pápežov v krajine zoslabol, keďže stratili priamy dohľad nad Cirkevným štátom. Praktickej moci sa ujali tzv. miestni signori, stojaci v čele mestskej rady tzv. signorie (z mestských komún vznikli panstvá, do vedenia ktorých sa dostávali jednotlivci, ktorí pochádzali z rodovej šľachty alebo z najbohatších obchodníckych rodín). Spomedzi najvýznamnejších signorií možno spomenúť: Miláno (vládnuce rody: Della Torre, Visconti, Sforza), Verona (Della Scala), Padova (Carrara), mantova (Gonzaga), Florencia (Medici), Ferrara (D´Este), Bologna (Bentivoglio) atď. V polovici storočia do talianskych pomerov začína aktívne zasahovať Najjasnejšia benátska republika. Postupne dochádza k uvoľňovaniu väzieb medzi cisárskou autoritou a jednotlivými talianskymi štátmi, ktoré boli jeho súčasťou.

Odporúčaná literatúra

CAMMAROSANO, Paolo. Guida allo studio della storia medievale. Bari – Roma : Gius. Laterza & Figli, 2004.

ČECHOVÁ, Vlasta. Longobardská Itálie v 7. – 8. století. Ostrava : Filozofická fakulta Ostravské univerzity, 1996.

FINK, Karl August. Chiesa e papato nel Medioevo. Bologna : Il Mulino, 1998.

MONTANARI, Massimo. Storia medievale. Bari – Roma : Gius. Laterza & Figli, 2002.

PAVLÍČEK, Jan Fr. Dějiny Itálie. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2017.

PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997.

ŠEBELOVÁ, Zuzana. Stručné poznámky k Úvodu do dějin a kultury Itálie (V. – XIX. století). Brno : Masarykova univerzita, 2014.

VITOLO, Giovanni. Medioevo. I caratteri originali di un´età di transizione. Milano : Sansoni, 2000.