Írsko v ranom stredoveku
V období raného stredoveku bolo Írsko rozdelené na niekoľko desiatok kráľovstiev (túath). Medzi nimi existovali vazalské vzťahy. To znamená, že slabšie kráľovstvo odvádzalo mocnejšiemu dane. Písomné pramene obsahujú mená dôležitých kráľov a rodov predovšetkým od 8. storočia. Základom spoločnosti bola širšia rodina. Pôdu vlastnili mužskí členovia rodiny, ale navonok ju zastupoval najstarší člen. Za porušenie zákonov alebo vraždu niesla zodpovednosť celá rodina. Spoločnosť bola výrazne hierarchicky usporiadaná a agrárne založená. Hlavným majetkom bola pôda a stádo. Na požičiavaní dobytka a jeho splácaní bol založený írsky stredoveký vazalský systém. Okrem nobility, slobodného obyvateľstva, remeselníkov pozostávala spoločnosť aj z hudobníkov, básnikov, ale tiež otrokov. Vzdelanci patrili k elite. Dôležité postavenie v spoločnosti mali vykladači zákonov (brithemovia).
Vikingské nájazdy a normandská invázia
Na konci 8. storočia začali Vikingovia intenzívnejšie útočiť na anglické pobrežie, kde prepadávali obchodné centrá a kláštory. V roku 795 vydrancovali prvýkrát aj írsky kláštor na ostrove Iona a mnísi boli donútení sa vrátiť do Írska. Nasledujúce štyri desaťročia Vikingovia hlavne z Nórska pravidelne prepadávali írske pobrežie. Napokon v roku 837 priplávali do ústia riek Boyne a Liffey na východnom pobreží s väčším počtom lodí a založili si tu stále sídla odkiaľ prepadávali vnútrozemie. V roku 841 založili opevnené sídlo Longphort na rieke Liffey, ktoré je predchodcom dnešného Dublinu. Následne boli založené ďalšie významné sídla ako Limerick, Cork, Waterford či Wexford. V tomto období sa Írsko zmietalo vo vojenskom konflikte medzi jednotlivými kráľovstvami, pri ktorom boli využívané aj jednotlivé skupiny Vikingov. V roku 908 v bitke pri Belach Mughny v Leinstere zvíťazil tarský kráľ Flann Sinna nad cashelským biskupom a kráľom Cormakom mac Cuilennáinom. Práve tarskému panovníkovi Máel Sechnaillovi sa podarilo v roku 980 poraziť Vikingov z Dublinu. V tomto období sa do popredia dostala oblasť Musteru, ktorú ovládol spolu s Cashelom Brian Boru. Tento napokon získal nadvládu nad celým Írskom a porazil aj Vikingov, no napokon v roku 1014 padol v bitke pri Clontarfe. Označovali ho za velekráľa. Po jeho smrti sa takto tituloval jeho nepriateľ Máel Sechnaill, ktorý zomrel v roku 1022 a v krajine opäť nastali krvavé boje o moc. Nakoniec bol do tohto konfliktu vtiahnutý anglický kráľ a normandský vojvoda Henrich II. (1154 – 1189), ktorý prisľúbil pomoc leinsterskému kráľovi Diarmaitovi Mac Murchadymu. V roku 1169 priplávali početnejšie normandské a waleské vojenské oddiely na juhovýchod Írska a postupne začali dobýjať ostrov. Rýchlo obsadili dôležité mestá Wexford, Waterford a Dublin. Na čele invázneho vojska bol známy vojvoda Richard Fitz Gilbert de Clare prezývaný Strogbow. Na ostrov sa s armádou presunul následne aj samotný Henrich II., ktorému obyvatelia Írska sľúbili vernosť. Normani si stavali v krajine pevnosti a vo vnútrozemí založili sídla, ktoré sa stali základom miest. Tieto boli centrami obchodu. Zaviedli všeobecné používanie mincí, ktoré začali raziť ešte Vikingovia. Pričinili sa o prestavbu starších kostolov a postavili nové chrámy. V stredovekých dejinách Írska zohral významnú úlohu syn Henrich II. známy Ján I. Bezzemok (1199 – 1216), ktorý zaviedol centrálnu správu, porotný súdny systém a vymenoval šerifov ako správcov. Postupne do roku 1260 vznikli okrem Dublinu grófstva Connacht, Cork, Kerry, Limerick, Louth, Tipperary a Waterford, kráľovské privilégiá získali Carlow, Kildare, Kilkenny, Meath, Ulster a Wexford. V roku 1297 zasadal snem, kde zastupovali grófstva a územia s kráľovskými privilégiami zvolení predstavitelia. Normani však nemali pod kontrolou celé Írsko a viedli s domácimi elitami vojnu. V máji 1315 priplával do Írska brat škótskeho kráľa Roberta Edward Bruce, ktorého podporili miestni vládcovia v boji proti prisťahovalcom. Nakoniec bol korunovaný za írskeho kráľa, ale v roku 1318 bol Angličanmi zabitý v bitke pri Faugharte. V rokoch 1348 a 1349 zdecimoval obyvateľstvo miest mor. Časť prisťahovalcov sa vrátila naspäť do Anglicka a územie pod kontrolou Angličanov sa zmenšilo. V roku 1366 sa zišiel v Kilkenny parlament, ktorý prijal niekoľko stanov pre upevnenie postavenia Angličanov a anglického jazyka v Írsku. Angličanom sa zakazovali manželské zväzky s Írmi, adopcia írskych detí, používanie írskych mien pre deti, pôsobenie írskych kňazov v kostoloch na území anglických prisťahovalcov a pod. Anglickí králi inak priamo do miestnych pomerov výrazne nezasahovali, pretože viedli náročné boje s Francúzskom. Situácia sa zmenila až za panovania Richarda II. (1377 – 1399), ktorý sa v roku 1396 s armádou presunul na ostrov. Porazil Írov a miestni vládcovia mu sľúbili vernosť. No po jeho odchode opäť vypukli boje a Richard sa v roku 1399 opäť vrátil do Írska, ale počas jeho vojenskej výpravy ho v Anglicku zosadil z trónu Henrich IV. (1399 – 1413). Na začiatku 15. storočia bolo Írsko rozdelené na množstvo panstiev, ktoré ovládali miestni vládcovia. Väčšie panstvá vlastnili rody Butler a Fitzgerald, ktoré medzi sebou súperili. V roku 1449 prevzal úrad miestodržiteľa Richard vojvoda z Yorku, ktorému sa podarilo získať írske elity na svoju stranu v boji o anglický trón. V roku 1460 zasadol írsky snem, ktorý vyhlásil, že Íri sa budú riadiť vlastnými zákonmi. Panovník Eduard IV. menoval v roku 1463 za miestodržiteľa Thomasa Fitzgeralda, ôsmeho grófa z Desmondu, za ktorého narastala moc domácich Írov oproti anglickým kolonistom, a ktorý podporoval rozvoj írskeho jazyka a kultúry. O štyri roky sa stal nepohodlným pre kráľa, nakoniec bol obvinený z velezrady a popravený. V roku 1478 bol vymenovaný za miestodržiteľa Garret More Fitzgerald, ktorý mal výraznú podporu domáceho, ako aj anglického obyvateľstva Írska. Aktívne sa zapájal do boja o anglický trón na strane Yorkovcov. Síce bol Tudorovcom Henrichom VII. (1485 – 1509) zbavený úradu, ale v roku 1496 sa opäť stal miestodržiteľom a prešiel na stranu Tudorovcov. Moci Fitzgeraldov v Írsku zbavil Henrich VIII., ktorý kruto potlačil povstanie Thomasa Fitzgeralda a v roku 1541 ho írsky parlament vyhlásil za írskeho kráľa.
Kresťanstvo
Významnú úlohu v dejinách Írska zohrávalo v stredoveku kresťanstvo. Prví kresťania pochádzali zrejme z Britských ostrovov a pevninskej Galie. Počiatky christianizácie ostrova sú spájané s biskupom Palladiom a hlavne sv. Patrikom. Obidvaja pôsobili v 5. storočí. Práve najznámejšiemu írskemu svätcovi sv. Patrikovi sa pripisuje zriadenie biskupskej cirkevnej organizácie, zakladanie veľkého počtu kostolov a tiež kláštorov. V nasledujúcom storočí začal rozkvet írskeho monasticizmu a kláštory (napr. Bangor, Clonard, Clonmacnoise) sa stali centrami duchovného života a latinskej kultúry. Opát kláštora mal v spoločnosti prestížne postavenie a niekedy bol zároveň aj biskupom. Časť biskupov bola podriadená opátovi, pričom vykonávali len liturgické úkony. V Írsku nevznikli v dôsledku absencie miest biskupské centrá známe zo západnej a strednej Európy. Navyše krajina bola politicky rozdrobená. Funkcia opáta sa dedila v rodine zakladateľa kláštora. Írski kresťania praktizovali starší spôsob výpočtu slávenia sviatku Veľkej noci a dátum sa tak líšil od slávenia v Ríme. Okrem mužských kláštorov existovali aj dvojité kláštory, kde žili vedľa seba oddelene mnísi a mníšky. Na čele komunity bola abatiša. Najznámejší bol kláštor sv. Brigity v Kildare. Okrem štúdia Biblie sa niektorí mnísi venovali prepisu rukopisov. Prepisovali sa liturgické knihy, výťahy zo Sv. Otcov, ale aj právnické texty. Spisovali sa dodnes zachované životopisy írskych svätcov, vznikala náboženská poézia a legendy. Pri kláštoroch existovali tiež školy. Mnísi čoskoro začali vykonávať misie aj mimo Írska. Pôsobili na Britských ostrovoch, v dnešnom Francúzsku, Belgicku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku a Taliansku. Úpadok monasticizmu v Írsku súvisí s vikingskými nájazdmi, keď v 9. storočí boli kláštory prepadávané. V prvej polovici 12. storočia bola cirkev v Írsku postupne zreformovaná a zjednotila sa s rímskymi cirkevnými štruktúrami a liturgickými praktikami. Na ostrove boli zriadené 4 arcibiskupstvá a 36 diecéz. V roku 1142 v Mellifonte začal pôsobiť rád cistercitov a postupne nastal koniec pôvodného írskeho monasticizmu.
Odporúčaná literatúra
MÚCSKA, Vincent – DANIŠ, Miroslav – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana. Dejiny európskeho stredoveku. I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006.
MOODY, Theodore W. – MARTIN, Francis X. a kolektív. Dějiny Irska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012.
SEÁN, Duffy (ed.). Medieval Ireland. An Encyclopedia. Abingdon and New York : Routeledge, 2005.