OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.)
Škandinávia mala v stredoveku pomerne vhodnú klímu aj napriek svojej geografickej polohe na severe Európy. Vďaka golfskému prúdu mal tento región celkovo priaznivé podmienky na hospodárenie, kultiváciu plodín a chov zvierat. Počas celého stredoveku bolo Dánsko najvhodnejšou krajinou na poľnohospodárstvo, vďaka svojej nízkej nadmorskej výške a rovinatému povrchu. Čo sa týka počtu obyvateľov, Dánsko sa pohybovalo medzi asi 1 až 2 miliónmi, Nórsko medzi 350 000 až 500 000, a Švédsko malo medzi 500 000 až 650 000.
Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.)
Vrcholný stredovek v Škandinávii tradične vymedzujú dve zásadné udalosti. Za jeho začiatok je považovaná bitka pri ostrove Svolder, ktorá sa odohrala okolo roku 1000. V ozbrojenom konflikte sa tu stretli nórsky kráľ Olav Tryggvasson (994/995 – 1000) s dánskym kráľom Svenom Rozčesnutou bradou (cca 986 – 1014), ktorého podporoval švédsky kráľ Olaf Zo Zámku (Skötkunungr, cca 980 – 1021/1022). V tomto období teda už boji jasne definované tri škandinávske monarchie s vymedzenými hranicami tak, ako pretrvajú s väčšími či menšími zmenami, až do modernej doby. Hornou hranicou je rok 1319, keď po dlhom období konfliktov a dynastických sporov dochádza k spojeniu Nórska a Švédska pod vládou jedného panovníka, a teda k vytvoreniu personálnej únie.
Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev
Vrcholný stredovek bol nesmierne bohatý na udalosti, ktoré zásadným spôsobom formovali historický vývoj Škandinávie. V hrubých rysoch platilo, že Dánsko bolo počas celého sledovaného obdobia najsilnejším politický hráčom. To bolo dané jeho centrálnou pozíciou v rámci Škandinávie, ako aj tým, že bolo priamo spojené s európskym kontinentom.
Dánsko
Dánsky kráľ Knut I. Veľký (1014 – 1035) vybudoval na začiatku 11. storočia veľkú severskú ríšu zahŕňajúcu Dánsko, Anglicko a Nórsko. V Anglicku zasadol na trón po smrti svojho otca a víťaza spomínanej bitky pri Svolderi Svena Rozčesnutej brady, ktorý skonal len pár týždňov po svojej korunovácii za kráľa Anglicka (1014). Po porážke svojho protivníka Edmunda a definitívnom dobytí Anglicka na jeseň roku 1016, prijal Knut krst a následne kráľovskú korunu v Londýne (1017).
Nórsko
Aj keď severské ságy vytvárali rodokmeň nórskych kráľov siahajúci až k Haraldovi Krásnovlasému (†930) či Haakonovi Dobrému (930 – 960), skutočným zakladateľom nórskej kráľovskej dynastie, od ktorého pochádzali všetci neskorší stredovekí panovníci bol Harald Hardradi (Tvrdý, 1046 – 1066). Ten pokračoval v budovaní zjednotenej nórskej monarchie podľa vzoru svojich predchodcov Olafa Tryggvasona (994/995 – 1000) a svojho nevlastného brata Olafa II. Haraldssona (1015/1016 – 1028/1030).
Švédsko
Proces budovania stabilnej monarchie bol vo Švédsku v porovnaní s Dánskom a Nórskom pomalší a trval podstatne dlhšie. Zjednodušene povedané, zatiaľ čo Nórsko a Dánsko sa stali centralizovanými monarchiami už v 11. a 12. storočí, definitívne zjednotenie Švédska, a teda doba skutočne stabilnej monarchie, sa začína až po roku 1250.
Neskorý stredovek (14. – 15. storočie)
Aj v neskorom stredoveku si držalo postavenie najrozvinutejšej škandinávske krajiny Dánsko. Vplýval na to predovšetkým jeho mocný sused – Nemecká ríša. Práve odtiaľto sa do Dánska šírili myšlienky a princípy feudalizmu., ktoré dánska spoločnosť postupne preberala. Kráľovská moc v 14. a 15. storočí slabla pod náporom nárastu postavenia šľachty. Rovnako však aj dánske mestá a obchod nedokázali konkurovať vzrastajúcej moci nemeckých hanzových centier.