Juhovýchodná Európa predstavuje z geografického hľadiska teritórium vymedzené Čiernym, Jadranským a Egejským morom. Severnú hranicu možno stotožniť so súčasnými hranicami Rumunska s Ukrajinou a Moldavskom. Značnú časť územia zaberá Balkánsky polostrov, ktorého severnú hranicu zhruba ohraničujú rieky Dunaj a Sáva. Samotný termín Balkán sa objavil po prvýkrát až v osmanských časoch. Pôvodne dával pomenovanie len dnešnému bulharskému pohoriu Stará planina (antický Haimos) rozkladajúcemu sa medzi riekou Timokom a Čiernym morom. Od druhej polovice 19. storočia sa označenie Balkán začalo používať nielen v geografickej, ale aj symbolickej rovine.
Stredoveké štáty postrádali mnohé zo súčasných atribútov. Nemali jednotnú legislatívu, ani prepracovaný systém štátnej správy s jej výkonnými zložkami, ktoré by udržiavali celý organizmus v celistvosti. Vtedajšie kráľovstvá a cárstva boli v skutočnosti (až na ojedinelé prípady) decentralizovanými útvarmi, v ktorých sa aj mocní panovníci často uspokojovali len s formálnymi prejavmi lojality. S názvami súčasných balkánskych národov sa síce stretávame už v hlbokej minulosti, ale treba si uvedomiť rozdiely medzi stredovekým a súčasným národom. Stredoveký národ treba chápať predovšetkým v politickom slova zmysle ako označenie štátotvorných vrstiev, teda miestnych svetských a duchovných elít, ktoré navzájom nespájalo národné povedomie, ale osobné a dynastické väzby. Klasické prípady takýchto politických národov v juhovýchodnej Európe predstavovali Byzantínci, teda Romaioi (Rimania), ako sa sami nazývali, a neskôr aj Osmani. V oboch prípadoch uvedené termíny označovali privilegované vrstvy, ktoré participovali na moci v štáte bez ohľadu na etnický pôvod. Väčšina balkánskeho obyvateľstva sa podobne ako v ostatnej Európe až do epochy novoveku identifikovala najmä na základe náboženstva, sociálneho postavenia a príslušnosti ku konkrétnemu regiónu.
Hranice stredovekých štátov boli často nestabilné a podliehali zmenám, v dôsledku čoho sa menili aj ich mocenské centrá. Aj v dejinách Balkánu nájdeme niekoľko príkladov uvedeného konštatovania. Stredoveký bulharský štát sa pôvodne rozkladal medzi Dunajom a pohorím Stará Planina, avšak v dôsledku tlaku Byzantskej ríše v 10. storočí sa jeho centrum načas presunulo do oblasti dnešného Macedónska. Po strate samostatnosti sa bulharská štátnosť opätovne obnovila na konci 12. storočia, a to opäť v oblasti medzi Dunajom a Starou Planinou. Jadrom stredovekého Srbska boli najskôr oblasti Sandžaku (južné Srbsko) a juhovýchodnej Bosny, od 14. storočia zasa dnešné Kosovo a veľká časť Macedónskej republiky a až nakoniec oblasti okolo Dunaja vrátane súčasného hlavného mesta Belehradu. Osmanská ríša bola zasa pôvodne malým politickým útvarom (bejlikom), ktorého centrami sa postupne stali mestá Bursa v Malej Ázii, trácky Adrianopolis (Edirne) a napokon roku 1453 niekdajšia byzantská metropola – Konštantínopol (Istanbul).
Stredoveký štát predstavoval inštitúciu, ktorá bola ako celok pevne zakotvená v Božom pláne a kresťanskom (prípadne moslimskom) chápaní dejín. Jeho hlavným spojovateľom bol systém politickej lojality medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami na čele s panovníkom. Samotný termín štát (od latinského status – stav) skôr odráža novodobú realitu a v stredoveku sa takmer nepoužíval. Označenia stredovekých štátov sa vždy viazali na osobu panovníka. Jedinú výnimku možno nájsť v Byzancii, pre ktorú tamojší autori používali niekedy termín politeia, ktorý sa približoval latinskému res publica. Oficiálne však išlo o cisárstvo (latinsky imperium, grécky basileia).
Rím a jeho pokračovateľka Byzancia predstavovali dlhodobý vzor pre balkánske štáty z hľadiska politického usporiadania i formy vlády. Bulharsko sa stalo cárstvom v 10. storočí s oficiálnym súhlasom Byzancie a jeho vládcovia sa k tomuto titulu vrátili aj po obnovení štátnosti na konci 12. storočia. V Srbsku sa cársky titul objavil až v 14. storočí s vládou Štefana IV. Dušana, avšak pretrval iba do vlády jeho syna a posledného predstaviteľa vládnuceho nemanjičovského rodu Štefana V. Uroša (1355 – 1371).
Na druhom mieste v hierarchii stredovekých štátov stálo kráľovstvo (regnum, kraljevstvo), ktorého názov sa opäť odvodzoval od panovníka. Na Balkáne vzniklo kráľovstvo najskôr v Chorvátsku (od polovice 10. storočia za vlády Tomislava), o storočie neskôr v stredovekej Zete (Čierna Hora), a od roku 1217 napokon v Srbsku, kde dovtedy stál na čele štátu župan (resp. veľký župan). V Chorvátsku dlhodobo zastával významné postavenie bán, ktorý bol zástupcom kniežaťa a neskôr kráľa. V Bosne bol bán najvyšším predstaviteľom krajiny a to až do polovice 14. storočia, kedy sa nechal tamojší vládca Tvrtko korunovať za kráľa.