OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Po Štefanovej smrti sa vystriedali na tróne Peter Orseolo (1038 – 1041 a 1044 – 1046) a Samuel Aba (1041 – 1044). Počas druhej vlády Petra Orseola došlo k povstaniu v Potisí, na čele ktorého stál Vata, ktorý mal ešte stále blízko k pohanským zvykom. Prebiehalo v čase, keď sa vracali do Uhorska z exilu Vazulovi synovia Levente a Ondrej, ktorí sa postavili na čelo vzbúrencov a po ich víťazstve bol Peter Orseolo z trónu zosadený. Na uprázdnený trón zasadol po náhlej smrti Leventeho jeho mladší brat Ondrej I. (1046 – 1060). Keďže Ondrej nemal potomkov, povolal z Poľska svojho brata Bela a dal mu do správy Nitrianske údelné kniežatstvo so sídlom v Nitre. Odvtedy sa v prameňoch pravidelne častejšie nachádzajú zmienky o tom, ktoré knieža sa v priebehu 11. storočia nachádzalo na čele tohto mocenského útvaru v rámci kráľovstva. Ondrejovi sa medzičasom narodili dvaja synovia – Šalamún a Dávid. Po Ondrejovej smrti sa predsa len na trón dostal jeho brat Belo I. (1060 – 1063). Keďže na následky zranenia v roku 1063 zomrel, na jeho miesto nastupuje Ondrejov syn Šalamún (1063 – 1074). Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert ušli do Poľska. Čoskoro sa však vrátili a odohralo sa niekoľko stretov medzi kráľom a kniežatami. V bitke pri Mogyoróde, ktorú viedol Ladislav, vyhrali kniežatá nad Šalamúnom. Moc sa dostala do rúk Gejzu I. (1074 – 1077), ktorý na uhorský trón nastúpil v roku 1074. Od byzantského cisára dostal korunu, ktorá tvorí spodnú časť dnes známej koruny – tzv. grécku časť, pretože pôvodnú korunu mal stále vo vlastníctve Šalamún. Počas jeho vlády bolo v roku 1075 založené benediktínske opátstvo v dnešnom Hronskom Beňadiku, ktoré získalo pod správu rozsiahle majetky. Po Gejzovi I. nastúpil na trón Ladislav I. (1077 – 1095), ktorý pôvodne vládol v Nitrianskom údelnom kniežatstve spolu s bratom Gejzom (1063 – 74) a následne sám v rokoch 1074 – 1077. Počas jeho vlády bol začatý proces vyhlásenia viacerých osobností za svätých. Išlo o kráľa Štefana, jeho syna Imricha, biskupa Gerarda (Gellért) a tiež pustovníkov Ondreja (Svorada) a Benedikta. Ladislav venoval veľkú pozornosť rozširovaniu cirkevnej správy v Uhorskom kráľovstve. V Záhrebe založil v roku 1091 na pamäť sv. Štefana biskupstvo, na čelo ktorého vysvätil za biskupa českého klerika, ktorý hovoril jazykom tamojších Slovanov. Z obdobia jeho panovania sa zachovali tri knihy kráľovských dekrétov. Zákony sa týkali cirkevných tém (ženenie kňazov, postavenie izmaelitov a Židov, cirkevné sviatky), trestov za násilie a krádeže, ale aj obchodu. Po konsolidovaní pomerov za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo stalo opäť schopným viesť výbojné vojny. V roku 1091 sa Ladislav zainteresoval do vnútorných rozporov v Chorvátsku a obsadil krajinu. Keďže Chorvátsko patrilo od roku 1075 ako vazal pápežovi, narušili sa tým vzťahy medzi uhorským kráľom a pápežom.
Po smrti Ladislava o moc súperili synovia Gejzu I. – Koloman a Álmoš. Álmoš bol korunovaný za chorvátskeho kráľa. Po istých vnútorných konfliktoch sa napokon na trón dostal Koloman I. (1096 – 1116) a Álmosovi pripadlo Nitrianske údelné kniežatstvo. V roku 1102 sa dal korunovať za chorvátskeho a dalmátskeho kráľa. Medzi bratmi pretrvávali rozbroje. Koloman dal nakoniec Álmoša spolu s jeho synom Belom oslepiť a dokonca vzápätí zrušil Nitrianske údelné kniežatstvo (1108/1110). Koloman I. bol aktívny v oblasti zákonodarstva – za jeho vlády vyšla ďalšia zbierka zákonov. Tento panovník ovládol Chorvátsko a Dalmáciu. V roku 1102 sa dal v Biograde korunovať za chorvátskeho kráľa. Dalmáciu a jej mestá, ktoré susedili s Chorvátskom, si Koloman podmanil v roku 1106. V titulatúre uhorského kráľa sa tak objavuje rex Croatiae a rex Dalmatiae. Uhorskí králi po zisku územia Chorvátska a Dalmácie nechali zachované správne inštitúcie a spoločenské zriadenie krajín. Správnu, vojenskú a súdnu moc v mene kráľa mali v rukách báni. Bánom sa často stával člen arpádovského rodu s titulom kniežaťa. Kolomana vystriedal na tróne jeho syn Štefan II. (1116 – 1131), ktorý musel uznať v roku 1118 benátsku zvrchovanosť nad časťou Dalmácie. Intenzívne boje viedol s Byzanciou, kde utiekol jeho strýko Álmoš. Na istý čas sa mu podarilo preniknúť s vojskom až k Plovdivu. Keďže nemal nasledovníka, po ňom nastúpil na trón Álmošov oslepený syn Belo II. (1131 – 1141). Aj on viedol vojenskú expanziu na Balkán, kde získal oblasť Ramy v Bosne a dobyl Split. Od tých čias niesol uhorský kráľ aj titul „rex Ramae“. Po Belovej včasnej smrti nastúpil jeho maloletý syn Gejza II. (1141 – 1162). Bojoval s Byzanciou a vojenské ťaženia viedol aj na Kyjevskú Rus. Po jeho vláde sa uchádzali o moc jeho mladší bratia. Hoci bol korunovaný Štefan III. (1162 – 1172), byzantský cisár podporil za kráľa synov Bela II., a to Ladislava II. (1162 – 1163) i Štefana IV. (niekoľko mesiacov v roku 1163). Po nečakanej smrti Ladislava II. a porážke Štefana IV. v roku 1163 sa predsa len stal kráľom Štefana III., ktorého napokon uznal aj byzantský cisár Manuel I. V roku 1169 sa uhorský panovník zriekol práva vymenovávania biskupov. V roku 1162 na trón nastúpil syn Gejzu II. Belo III. (1172 – 1196). S obdobím jeho vlády sa viaže konsolidácia pomerov v kráľovstve. Zapojil sa do bojov o Haličsko a súperil s Byzanciou. Načas získal pod správu aj územia v Dalmácii a získal Belehrad s Braničevom v Srbsku. Za jeho panovania bola zriadená kráľovská kancelária a svoju činnosť začali rozvíjať hodnoverné miesta. Belo nechal svoj trón na staršieho syna Imricha (1196 – 1204). Rozšíril územie Uhorska na Balkáne, predovšetkým na území Srbska. Uhorský kráľ tak získal aj titul „rex Serviae“. Jeho následníkom sa stal jeho maloletý syn Ladislav III. (1204 – 1205), ktorý však čoskoro zomrel.