OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Nástup na trón
Ľudovít I. Veľký nemal syna, a preto sa muselo riešiť nástupníctvo na tróne. Staršia dcéra Mária bola zasnúbená so Žigmundom Luxemburským[1], druhým synom českého panovníka Karola IV.[2] a mala sa stať poľskou kráľovnou. Mladšiu dcéru Hedvigu, ktorá mala vládnuť v Uhorsku, zasnúbili s Viliamom, ktorý bol synom rakúskeho vojvodu Leopolda III. Habsburského. Bezprostredne po smrti Ľudovíta I. Veľkého v roku 1382 poľská šľachta odmietla Žigmunda Luxemburského za kráľa. Situáciu vyriešili až rokovania v Košiciach o dva roky neskôr. Podľa tzv. Košickej dohody sa do Poľska mala vydať Hedviga za litovské pohanské knieža Jagela, ktorý prijal krst a meno Vladislav. Toho v roku 1386 korunovali za poľského kráľa, a tak vznikla poľsko-litovská únia.
Hoci v Uhorsku bola 17. septembra 1385 korunovaná neplnoletá dvanásťročná Mária, vládla za ňu jej matka Alžbeta. V roku 1385 vpadol z Moravy do Uhorska Žigmund Luxemburský, ktorý obsadil Budín a vynútil si sobáš s Máriou. Keďže nemal podporu uhorskej šľachty, tak sa stiahol späť do Českého kráľovstva. Veľká časť šľachty, hlavne z južnej časti krajiny, chcela za uhorského kráľa Karola III. Malého z neapolskej vetvy Anjouovcov. Pozvali ho do Uhorska, kde bol 31. decembra 1385 korunovaný v Stoličnom Belehrade ako Karol II. Už vo februári 1386 bol však na Karola uskutočnený atentát, pri ktorom utrpel smrteľné zranenia a zomrel. V apríli vtiahol do Uhorska opäť Žigmund Luxemburský, ktorý bol nakoniec až 31. marca 1387 vďaka podpore časti šľachty korunovaný za uhorského kráľa.
Žigmund Luxemburský si ako nový kráľ nezískal všeobecnú priazeň uhorskej šľachty, no nakoniec vládol 50 rokov a ako jediný panovník stredovekého Uhorského kráľovstva sa stal aj cisárom Svätej ríše rímskej. Pri korunovácii formálne potvrdil platnosť Zlatej buly a prisľúbil, že nebude činiť závažnejšie rozhodnutia bez súhlasu šľachty. V nasledujúcich rokoch bol nútený udržiavať si jej podporu majetkovými donáciami. V prvej tretine svojho panovania Žigmund Luxemburský rozdal dve tretiny kráľovských majetkov (hradných panstiev) a do významných hodností Žigmund postupne dosadzoval svojich verných mužov.
Žigmund Luxemburský bol už od začiatku vlády v Uhorskom kráľovstve konfrontovaný s vážnymi zahraničnopolitickými problémami, pretože musel čeliť osmanskému nebezpečenstvu. Osmani sa po bitke na Kosovom poli v roku 1389 dostali do susedstva Uhorského kráľovstva. Žigmundovi sa v roku 1396 podarilo zorganizovať veľkú križiacku výpravu, ktorá viedla popri Dunaji. Vojsko začalo obliehať Nikopol v Bulharsku, ale v septembri toho istého roku utrpelo katastrofálnu porážku od sultána Bajezida I. (1389 – 1402). Pobitá bola značná časť mužov i viacerí uhorskí šľachtici sa ocitli v zajatí a Osmani za nich žiadali vysoké výkupné. Žigmundovi sa podarilo z bojiska ujsť a vrátiť späť do Uhorska, kde už kolovali správy o jeho smrti. Časť šľachty, vedená bývalým palatínom Štefanom Lackfim, ponúkla korunu neapolskému panovníkovi Ladislavovi, synovi zavraždeného Karola Malého. Žigmund Luxemburský sa po návrate tvrdo vysporiadal s Lackfiovcami. Na jeseň 1397 sa konal uhorský krajinský snem v Temešvári (Timişoara, Rumunsko). Snem potvrdil Zlatú bulu (verziu Ľudovíta I. Veľkého z roku 1351), ale šľachta sa musela osobne zapájať alebo dodať vojakov do armády aj v prípade výprav mimo hranice Uhorska. Na financovaní vojska sa mala podieľať aj cirkev. Klerici sa museli po dobu trvania vojny v prospech obrany hranice krajiny vzdať polovice svojich príjmov a na vojenské účely mala byť odvedená aj polovica desiatkov v peniazoch, ktoré platili poddaní. Žigmund po svojom návrate do Uhorska strácal mocenskú pozíciu. V roku 1401 ho časť šľachty vedená palatínom Detrikom Bebekom a ostrihomským arcibiskupom Jánom z Kaniže na Budínskom hrade zajala, ale napokon prepustila pod prísľubom, že sa im nepomstí. Súčasťou zmieru boli aj jeho zásnuby s Barborou Celjskou, príslušníčkou jedného z najvýznamnejších šľachtických rodov. V roku 1402 časť šľachty opäť ponúkla trón Ladislavovi Neapolskému (1386 – 1414), ktorý prišiel do Zadaru. Ladislavovo úsilie podporovala aj pápežská kúria, no vzbúrenci boli onedlho vojensky porazení a Ladislav sa v novembri 1403 vrátil do Neapola.
Víťazstvo umožnilo Žigmundovi Luxemburskému skonsolidovať situáciu vo svoj prospech. Sprisahancov odstavil od hodností a tým od možnosti získania ďalších majetkov, príjmov a vplyvu na riadenie krajiny. Účasť na vzbure museli šľachtici odčiniť vykúpením alebo mohli svoju vinu kompenzovať službou v kráľovskom vojsku. Nasledujúce obdobie už Žigmund vládol s podporou magnátov. Z nových popredných rodov boli niektorí pôvodom cudzinci a iní zase pochádzali z radov uhorskej strednej šľachty. V roku 1408 založili po vzore západoeurópskych rytierskych rádov kráľ a kráľovná Barbora Celjská Dračí rád, do ktorého okrem nich vstúpilo vyše dvadsať najpoprednejších uhorských magnátov. Prostredníctvom nich a ich príbuzných si upevnili postavenie na tróne. Za členov boli prijímaní tiež zahraniční aristokrati a králi (anglický Henrich V., aragónsky Ferdinand I. a Alfonz V., dánsky Erik VII. a iní). Počas Žigmundovho panovania sa kráľovský dvor presťahoval z Vyšehradu do novovybudovanej rezidencie v Budíne, ktorý sa tak stal hlavným mestom krajiny. Uhorský panovník sa usiloval aj o podporu miest. V roku 1405 vydal tzv. Menší dekrét (Decretum minus), ktorým sumárne potvrdil mestské samosprávne, súdne i niektoré hospodárske výsady kráľovských miest. Týmto bolo meštianstvo kráľovských miest a mestečiek uznané za samostatný stav.
Žigmund Luxemburský reagoval na pomoc, ktorú Ladislavovi Neapolskému poskytla pápežská kúria, a preto vyhlásil v roku 1404 tzv. Placetum regium. Zakázané bolo odvádzanie cirkevných poplatkov z Uhorského kráľovstva do pápežskej pokladnice a tiež zverejňovanie pápežských búl i ďalších nariadení bez predchádzajúceho súhlasu kráľa.
Zahraničná politika
Žigmund Luxemburský sa dlhodobo angažoval vo vysokej európskej politike a snažil sa o opätovné posilnenie rodových pozícií. V roku 1411 sa mu podarilo dosiahnuť zvolenie za kráľa Svätej ríše rímskej. Napokon až v roku 1433 bol po výprave do Ríma pápežom slávnostne korunovaný za cisára.
V roku 1412 vypukla vojna medzi Benátkami a Uhorskom o Dalmáciu. Žigmund potreboval financie na vojsko a zálohoval poľskému kráľovi trinásť spišských miest (Spišská Belá, Ľubica, Vrbov, Tvarožná, Poprad, Stráže pod Tatrami, Veľká, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišská Nová Ves, Ruskinovce, Matejovce a Spišská Sobota), ako aj ľubovnianske hradné panstvo s mestami Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne za pôžičku 37 000 kôp českých grošov. Zálohované majetky formálne ostávali súčasťou Uhorského kráľovstva, ale mali podliehať poľským panovníkom do termínu, kým z tamojších príjmov nezískajú späť dlžnú čiastku. Časom však poľskí králi začali považovať tieto spišské územia za vlastný majetok. Z Ľubovnianskeho hradu ich spravovali poľskí úradníci (tzv. starostovia). Táto časť Slovenska sa vrátila pod správu uhorských úradov až za vlády Márie Terézie po prvom delení Poľska v roku 1772. Aj napriek získaným financiám v roku 1413 Žigmund stratil Dalmáciu a v roku 1415 aj Bosnu.
Žigmund Luxemburský sa zaujímal tiež o cirkevné záležitosti. Zohral dôležitú úlohu pri zvolaní i rokovaniach koncilu v Kostnici (Konstanz, Nemecko), konanom v rokoch 1414 – 1418, a tiež v prvej fáze následného koncilu usporiadanom v Bazileji (Basel, Švajčiarsko) v rokoch 1431 – 1449. Výsledkom rokovaní Kostnického koncilu bolo napríklad odstránenie schizmy trvajúcej od roku 1378.
Žigmund Luxemburský sa snažil vytvoriť dvojaký obranný systém proti Osmanskej ríši. Podarilo sa mu získať vplyv v Bosne a Valašsku, kde boli uhorské snahy napokon úspešné. Bohužiaľ uhorské vojsko utrpelo v roku 1428 pri Golubaci v Srbsku drvivú porážku, ale Žigmundovi sa podarilo opäť zachrániť. V južnej oblasti Uhorska podporil panovník vznik nových pevností, ktoré bránili stále vojsko, čo stálo značné financie.
Žigmund Luxemburský a husiti
Keď v roku 1419 zomrel český kráľ Václav IV., tak Žigmund Luxemburský vzniesol dedičský nárok na uprázdnený trón po staršom bratovi, no české stavy ho odmietli. V krajine vypukla husitská revolúcia a vojenské ťaženia Žigmunda Luxemburského proti husitom sa skončili porážkami. Počas prvej križiackej výpravy proti husitom sa dal v Prahe v roku 1420 korunovať za českého kráľa, ale vládu nad krajinou nezískal. To sa mu podarilo až v roku 1436. Husiti medzitým začali útočiť na územie Uhorského kráľovstva. Ich výpravy, nazývané spanilými jazdami, sa v rámci uhorského teritória dotkli Slovenska. Prvý vpád pod vedením známeho vojvodcu Prokopa Holého viedol v roku 1428 na Záhorie, Považie i do okolia Bratislavy. Ďalšie ťaženie v roku 1430 smerovalo opäť na západné Slovensko. Husiti prenikli až k Trnave, kde v apríli zviedli boje s uhorským vojskom a napokon sa po stratách na životoch stiahli. V nasledujúcom roku vpadli od severu z Malopoľska smerom na Spiš, no väčšie úspechy nedosiahli (vypálili ale napríklad Červený kláštor v Lechnici a dostali sa k Levoči). Štvrtý vpád husitov zamieril na západné Slovensko tiež v roku 1431 a podarilo sa im vyplieniť napríklad Nitru. Na dobytých hradoch (Lednica, Likava, Topoľčany) zanechali svoje posádky. V roku 1432 ľsťou (prezlečení za obchodníkov) obsadili Skalicu a Trnavu, ale nie Bratislavu. Najväčšie ťaženie sa uskutočnilo v roku 1433, keď sa husiti dostali okrem Považia znovu až na Spiš, kde vypálili viacero dedín, mestečiek a kláštory v Spišskom Štiavniku i Letanovciach, dobyli aj Kežmarok. Vypálili mincovňu v Kremnici, ale mesto nedobili. Nezhody v samotnom husitskom tábore spôsobili, že rozdelení na menšie skupiny sa vrátili späť do Čiech. Na niektorých hradoch a mestách (Trnava) však nechali posádky. Koniec husitských vpádov priniesla až známa bitka pri Lipanoch v máji 1434. Husitské posádky sa z územia Slovenska následne stiahli, no za opustenie držaných hradov a miest žiadali vyplatenie financií alebo ich velitelia získali od kráľa do vlastníctva iné majetky.
Smrť Žigmunda Luxemburského a vláda Albrechta Habsburského
Žigmund Luxemburský nemal syna, a preto si za nástupcu vybral rakúskeho vojvodu Albrechta Habsburského[3], ktorého podporoval už od jeho mladosti. V roku 1420 ho zasnúbil so svojou jedinou dcérou Alžbetou. Keď Žigmund Luxemburský zomrel v roku 1437 v Znojme na Morave, tak Albrecht nastúpil na uhorský trón bez problémov v decembri 1437, pričom sľúbil zrušiť niektoré nariadenia svojho predchodcu, ktoré prekážali šľachte a duchovenstvu. Zaviazal sa dôležité rozhodnutia robiť len so súhlasom kráľovskej rady. Albrecht Habsburský nebol len na čele Uhorského, ale aj Českého kráľovstva a 18. marca 1439 bol zvolený za rímskeho kráľa. Z tohto dôvodu sa počas svojej krátkej vlády viac zdržiaval mimo Uhorska. V rokoch 1438 a 1439 muselo severné Uhorsko čeliť niekoľkým vpádom poľských vojsk, ktoré boli odrazené. Panovník si uvedomoval hrozbu od Osmanskej ríše, a preto sa rozhodol podniknúť vojenskú výpravu. Najprv sa snažil získať podporu uhorskej šľachty, ktorej na krajinskom sneme v Budíne vyhovel vo viacerých požiadavkách. Medzitým turecký sultán Murad II. (1421 – 1451, okrem rokov 1444 až 1446) obliehal a napokon v auguste 1439 dobyl srbskú pevnosť Smederevo. Albrecht Habsburský osobne viedol ťaženie uhorského vojska na juh, ale armáda sa zastavila neďaleko hraníc, kde nepodnikla vážnejšie vojenské akcie. V tábore napokon vypukla epidémia červienky, ktorej v októbri 1439 podľahol aj samotný panovník. Alžbeta, manželka Albrechta Habsburského, bola v čase jeho skonu tehotná. Uhorský snem, ktorý sa zišiel v Budíne, uznal dedičské nároky ešte nenarodeného potomka kráľa, pokiaľ by bol chlapcom. Uhorská šľachta sa však rozdelila na dva znepriatelené tábory. Časť požadovala za panovníka muža, ktorý by bol okamžite schopný viesť krajinu proti Osmanom. Za vhodného kandidáta si táto skupina zvolila magnátov, podporovaných väčšinou uhorskej šľachty, vybrala poľského kráľa Vladislava III. Jagelovského (1424 – 1444, poľský kráľ od 1434), pretože disponoval silným vojskom.
[1] Žigmund Luxemburský (1368 – 1437, brandenburský markgróf (1378 – 1388 a 1411 – 1415), uhorský kráľ od 1387, český kráľ od 1420 (vládol v rokoch 1436 – 1437), rímsky kráľ (zvolený v roku 1410 a znovu 1411, korunovaný 1414), lombardský kráľ od 1431 a sväto-rímsky cisár od 1433).
[2] Karol IV. (1316–1378, luxemburský gróf (1346 – 1353), moravský markgróf (1333 – 1349), rímsky kráľ (korunovaný 1346 v Bonne a 1349 v Aachene), český kráľ od 1346, lombardský kráľ od 1355, cisár od 1355 a arelatský kráľ od 1365).
[3] Albrecht Habsburský (1397 – 1439, rakúsky vojvoda (ako Albrecht V.) od 1404, uhorský kráľ od 1437, český a chorvátsky kráľ od 1438, rímsky kráľ (ako Albrecht II.) od 1438).