OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Úvod
Rímska provincia Británia predstavovala najsevernejšiu hranicu Rímskeho impéria. Po definitívnom odchode rímskych vojsk z Británie v roku 407 pod velením Konštantína III. sa v nastolenom mocenskom vákuu do popredia dostala britsko-rímska vrstva obyvateľstva, ktorá sa snažila pokračovať v doterajšom spôsobe života. Zo severu sa však začali tlačiť keltskí Pikti (picti – pomaľovaní), ktorým dovtedy vo významnejšom podmanení si území na severe bránili rímske posádky strážiace tzv. Hadriánov val. V provincii sa zvyčajne usadzovali vojaci, úradníci, prípadne obchodníci, pričom nešlo vo veľkej miere o Rimanov alebo skôr romanizovaných obyvateľov, keďže pôvodná provincia bola príliš ďaleko od politického centra a nemala na neho silné väzby. Napriek opakovaným výzvam do ríše, napr. do Galie, žiadna vojenská pomoc proti prenikajúcim Piktom neprišla. Preto sa britsko-rímske obyvateľstvo rozhodlo obrátiť so žiadosťou o pomoc na germánske kmene. Medzi prvými, ktorí prišli na ostrovy boli Juti, krátko po nich nasledovali Anglovia a Sasi.
Anglosaské kráľovstvá
Hoci sa tradične predpokladalo celkové ovládnutie Britských ostrovov Germánmi a likvidácia domáceho obyvateľstva, archeologické nálezy potvrdzujú, že dôsledky germánskych nájazdov nie sú všade rovnaké a prichádzali vo viacerých vlnách.
Vikingské nájazdy
Hoci malé skupiny Vikingov z Nórska a Dánska prichádzali na anglické pobrežie už predtým, na konci 8. storočia sa charakter vikingských útokov zmenil.
Dobytie Normanmi
Hoci sa Eduard v začiatkoch svojej vlády snažil presadiť vlastnú vôľu, najmä vďaka podporovateľom z Normandie, bolo zrejmé, že politickej scéne dominuje predstaviteľ anglo-dánskej rodiny Godwinovcov. Godwinovi, ktorého spájal príbuzenský vzťah s Knutom Veľkým sa nielenže podarilo dosadiť svojich synov do pozície správcov tzv. územno-správnych jednotiek (earldoms), na ktoré sa postupne premenili pôvodné anglosaské kráľovstvá, ale dosiahol aj uzavretie manželstva kráľa Eduarda s dcérou Editou.
Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I.
Anglosaské obyvateľstvo sa so situáciou nechcelo zmieriť a Viliam bol nútený silou si postupne podrobiť územia Východnej Anglie, Mercie a Severnej Umbrie.
Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie
Štefan patril k šľachticom, ktorí na Henrichovu výzvu prisahali, že Matilda bude po smrti svojho otca vládnuť. Aby sa vymanil z tohto záväzku tvrdil, že bol k prísahe donútený a odvolával sa na skutočnosť, že manželstvo Matildiných rodičov nebolo platné, lebo jej matka strávila istý čas pred svadbou v kláštore, kde ju ukryli z obavy pred únosom.
Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199)
Henrich II. sa po nástupe na trón snažil skonsolidovať situáciu v Anglicku. V prvom rade potreboval dostať pod kontrolu šľachtu, ktorá využila anarchiu počas vlády kráľa Štefana a bez panovníkovho povolenia budovala na svojich panstvách pevnosti
Ján Bezzemok (1199 – 1216)
Richard nezanechal žiadneho potomka. Na anglický trón mohol zasadnúť Richardov mladší brat Ján, ktorého si ako následníka želal aj sám Richard, alebo Artúr, syn Richardovho staršieho brata Geoffreyho Bretónskeho.
Henrich III. (1216/1227 – 1272)
Henrich III. by rád získal späť pod kontrolu Normandiu a Akvitániu, o ktoré prišiel jeho otec Ján Bezzemok, ale to si vyžadovalo spojencov a najmä dostatok financií. Henrichovi nahrávala do kariet komplikovaná situácia vo Francúzsku, kde o vládu za nedospelého syna zvádzala boj s časťou odbojnej šľachty regentka Blanka Kastílska.
Eduard I. (1272 – 1307)
Hneď po návrate do Anglicka sa Eduard rozhodol posilniť puto medzi kráľom a jeho poddanými zistením, akým spôsobom pracujú, prípadne zneužívajú svoje postavenie kráľovskí a miestni úradníci.
Eduard II. (1307 – 1327)
Eduard I. zanechal po sebe ťaživé dedičstvo – neukončený vojenský konflikt so Škótskom, potenciálne problémy s Francúzmi, obrovské dlhy a šľachtu, ktorá nebola veľmi spokojná so spôsobom, akým s ňou hlavne na sklonku svojho života zaobchádzal dominantný panovník.
Eduard III. (1327 – 1377)
Jednou z vecí, ktoré Eduard III. po nástupe na trón zdedil po svojom otcovi, bola nevyriešená situácia v Škótsku. Pod kuratelou kráľovnej Izabely a Rogera Mortimera Eduard podpísal v roku 1328 so Škótmi zmluvu z Northamptonu, známu v anglických dejinách aj ako Turpis pax (Hanebný mier).
Richard II. (1377 – 1399)
V regentskej rade, ktorá vládla za nedospelého Richarda II. (1377 – 1399) dominoval kráľov strýko Ján z Gentu. Ten sa pokúsil vyriešiť neutešenú finančnú situáciu v krajine zavedením špeciálnej dane z hlavy poll tax.
Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422)
Za nového anglického kráľa bol korunovaný Henrich Bolingbroke. Malo to len jeden háčik, Henrich IV. sa nemohol odvolať na svoje dedičné práva po starom otcovi Eduardovi III. Bol synom v poradí až tretieho potomka Eduarda III.
Vojny ruží (1455 – 1485)
Pravdepodobne správa o porážke anglického vojska pri Castillone spôsobila, že Henrich VI. krátko na to upadol do katatonického stavu a nasledujúcich vyše 15 mesiacov nebol schopný reagovať na podnety svojho okolia.
Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509)
Na začiatku novembra zvolal Henrich do Westminsterského paláca zasadnutie svojho prvého parlamentu. V prejave vzniesol formálne nárok na anglickú korunu odvolávajúc sa nielen na Božiu prozreteľnosť, ktorá sa prejavila víťazstvom pri Bosworthe, ale aj dedičným právom, akokoľvek bol jeho nárok diskutabilný.
Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch
Centrami kultúry a vzdelania na Britských ostrovoch boli kláštory. Pre šírenie kresťanstva a slúženie liturgie bola dôležitá znalosť Písma a schopnosť jeho interpretácie. S tým súvisel aj význam vizuálneho kresťanského umenia, ktoré pomohlo k šíreniu kresťanskej viery.