OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Prírodné a geografické vlastnosti Karpatskej kotliny boli vhodné na chov hospodárskych zvierat vo veľkom meradle. Rôzne reliéfne a hydrologické podmienky a rozmanitosť flóry dovoľovali uplatniť rôzne formy chovu zvierat. Celé územie stredovekého Uhorska bolo vždy bohaté na voľne žijúce zvieratá, ako často uvádzajú cestovatelia z cudziny a dokladajú aj písomné záznamy o veľkých kráľovských lovoch.
Medzi chovom domácich zvierat prevažoval hovädzí dobytok, ošípané, ovce a kura domáca. Menej je doložený chov koní a husi domácej. Vôl sa v stredoveku používal predovšetkým ako ťažné zviera. Hovädzí dobytok poskytoval okrem mäsa a mlieka tiež kožu na ďalšie spracovávanie. Od 13. storočia sa ako záprahové zviera dostáva do popredia aj kôň, ktorý slúžil hlavne na jazdu. Len príslušníci majetnejšej a vyššej šľachty vlastnili väčšie množstvo koní, pretože ich cena bola vysoká. Kone patrili aj k strategickým artiklom, preto sa ich týkali aj kráľovské nariadenia. Ošípané sa na jeseň pásli v listnatých lesoch, živili sa žaluďmi a bukvicami. Zvýšený chov oviec sa dáva do súvislosti s valašskou kolonizáciou. O chove oviec svedčia aj nálezy ovčiarskych železných nožníc. Hospodárske zvieratá ako hovädzí dobytok sa stali obchodnou komoditou s hlavnou úlohou v zahraničnom obchode Uhorského kráľovstva. Z Podunajska sa cez juhozápadné Slovensko hnali na trhy do Dolného Rakúska a na Moravu veľké stáda volov, ktoré sa ďalej presúvali predovšetkým do nemeckých krajín a severnej časti Itálie. Bežne sa v domácnostiach chovali sliepky, kačice a husi. Sliepky boli aj súčasťou naturálnych dávok, ktoré sa odvádzali vrchnosti. V stredoveku sa v domácnostiach vyskytovali aj mačky a psy a vyššie spoločenské vrstvy chovali na lov špeciálne poľovné psy.
Lov patril medzi práva, ktorými disponovali panovník a neskôr aj šľachta. O kráľovské lesy sa starali hájnici a samotný lov pripravovali lovci, psiari alebo sokoliari. Na lov sa používali špeciálne vycvičené psy a dravé vtáky ako sokol, jastrab a krahulec. Medzi divožijúce zvieratá, ktoré sa lovili, patrili diviak, kuna, vlk, líška, pratur, medveď, srnec lesný, jeleň lesný alebo zajac poľný. V neskorom stredoveku sa začalo predovšetkým chovom jelenej zveri v zajatí. Z písomných prameňov sa dozvedáme, že kožušinový odev bol súčasťou oblečenia uhorskej šľachty a dokonca bol predmetom dedičských konaní.
V stredovekom Uhorsku sa hlavne počas pôstu konzumovali ryby. Poddaní mohli loviť ryby iba s povolením majiteľa pozemku. Z písomných prameňov je známa existencia rybníkov a na riekach sa budovali zátarasy, kde sa chytali ryby. S rybami sa často obchodovalo na trhoch. Lovili sa kapry, šťuky, pstruhy, jesetery, karasy, sumce a čiky. V stredovekom Uhorsku sa v riekach vyskytovala vyza, ktorá mohla dorásť do dĺžky 5 metrov a vážila aj tonu. Z Baltského alebo Severného mora sa do kráľovstva dovážali nasolené slede.
O chove zvierat, love a rybolove tiež vypovedajú pomenovania už spomenutých tzv. služobníckych osád – chov psov (napr. Psiare), lov divej zveri (Lovce), chov loveckých vtákov (napr. Sokolovce, Dravce) atď.