Neskorá antika v prípade Rímskej ríše Neskoré cisárstvo sa vykryštalizovalo v priebehu tretieho storočia po polstoročnom období, ktoré nazývame krízou Rímskej ríše alebo dobou vojeských cisárov. Analýza tohto obdobia nám veľmi pomôže pri správnom zhodnotení krokov a zásahov do všetkých obastí života v Rímskom impériu, na ktoré sa podujali cisári Diocletianus (Dioklecián) a Constantinus I. (Konštantín I. Veľký). Títo dvaja panovníci pri svojich reformách a transformovaní Rímskej ríše mohli vychádzať z viacerých inovatívnych riešení, ktoré zaviedli už ich predchodcovia, pri svojej snahe zvládnuť búrlivé obdobie krízy impéria v 3. st. Ich vládami začaté obdobie sa dá jasne odlíšiť svojimi štruktúrami od predchádzajúceho obdobia pricipátu.
V čom spočívali krízové prejavy krízového obdobia v 3. st.? Problémov, ktoré sa valili na ríšu bolo skutočne veľa a najmä bolo ich treba riešiť naraz. Hlavná zmena oproti prvým dvom storočiam principátu sa uskutočnila v postavení armády. Už za panovania cisára Augusta, bola panovníkova moc opretá o légie a pretoriánov stojacich v pozadí. Armáda však nemala v rukách politickú moc a neovplyvňovala na začiatku rímskeho cisárstva rozhodnutia panovníkov. Úloha armády sa však postupne posúvala do politickej roviny čoraz viac. Vďaka armáde ako celku alebo niektorým jej významným zložkám sa k moci dostali viacerí cisári (Claudius v r. 41; Vespasianus v r. 69; Septimius Severus v r. 193). Práve Septimius Severus svojimi reformami vyzdvihol úlohu armády a vojakov v rímskej spoločnosti. Poskytol vojakom viaceré úľavy, ponúkol im možnosť postupu na spoločenskom rebríčku, posilnil romanizáciu provinciálnych zložiek obyvateľstva prostredníctvom služby v armáde, dôstojníkom a poddôstojníkom uľahčil vstup medzi curiálov a jazdcov a po viac ako storočí opäť dvihol vojakom výšku žoldu. Dôležitosť armády v živote ríše sa zvýšila v dobe po smrti Severa Alexandra (222 – 235), ktorý bol posledný príslušník severovskej dynastie. Ríšu v nasledovných desaťročiach trápili uzurpácie moci a z toho vyplývajúce občianske vojny a zároveň sa prudko zhoršila zahraničnopolitická situácia, pretože ríša zažívala súčasne útoky na obidve svoje hlavné hraničné oblasti na severe a na východe. Na severe útočili na limit a prenikali hlboko na územie impéria germánske kmene a novozoskupené zväzy ako Alamani a Frankovia v rýnskej oblasti alebo Karpovia a Góti, ktorí prekračovali dolnodunajskú hranicu a v oblasti Pannonie útočili iránski Sarmati.
Neporovnateľne väčšia hrozba však vystala v prvej polovici 3. storočí na východnej ríšskej hranici. Dlhodobý súputník a občasný súper Rímskeho impéria Parthská ríša bol vystriedaný oveľa agresívnejším protivníkom a to Novoperzskou ríšou Sasánovcov. Sasánovci sa dostali k moci vojenským tlakom na svojich predchodcov Arsakovcov a išlo sa o výmenu dynastie, pretože mnoho aristokratov, popredných rodov a miestnych panovníckych dynastií z parthského obdobia si aj naďalej zachovávalo významný vplyv. Už prvý panovník z novej dynastie Ardašír I. (224 – 240/242) sa snažil legitimizovať svoju novo nadobudnutú moc vojenskými úspechmi a stabilizáciou hraníc na východe aj na západe. Na západe sa vojensky stretol so Severom Alexandrom, ktorý reagoval na perzský útok do severnej Mezopotámie. Perzské útoky pokračovali s väčším úspechom po smrti Severa Alexandra a Ardašír sa zmocnil významných pevností, ako bola napr. Nisibis. Oveľa razantnejšie vystupoval proti Rimanom Ardašírov syn a nástupca Šapúr I. (240/242 – 270), ktorý počas svojej dlhej vlády dokázal trikrát triumfovať na rímskymi vojskami a viackrát preniknúť hlboko na územie Rímskeho impéria a dobyť mnohé mestá a pevnosti. Medzi nimi aj tretie najväčšie mesto ríše Antiochiu. Porazil v roku 243/244 Gordiana III., ktorý vpadol s vojskom do Mezopotámie. Nový cisár Philippus Arabs musel uzatvoriť pre Rím potupný mier. Najväčšie poníženie však Rímske impérium zažilo v roku 260, kedy zaútočil na Peržanov cisár Valerianus. Ťaženie skončilo úplnou katastrofou, rímske vojsko bolo zničujúco porazené a samotný cisár sa dostal do perzského zajatia, v ktorom aj napokon zomrel. Od oveľa horších následkov, keďže východná časť ríša zostala do značnej miery nechránená, zachránil impérium knieža Palmýry Odainathos (Odaenathus), ktorému Valerianov syn a následník Gallienus udelil hodnosť správcu východu – corrector Orientis. Odainathos bol dobre oboznámený s perzským spôsobom boja a dokázal Peržanov viackrát poraziť a vytlačiť ich z oblasti Sýrie.
Tlak a útoky Peržanov na Rímsku ríšu mali zároveň neblahý dopad na západ a stred impéria, pretože práve z týchto oblastí ríše sa sťahovali vojenské jednotky, aby pomohli riešiť situáciu na východe. To umožnili oveľa ľahšie prenikať útočníkom zo slobodnej hlboko na územie ríše. Góti a Heruli dobyli a vyplienili viaceré mestá v Grécku a v Malej Ázii (Athény, Korinthos, Efesos). Viacerí cisári zvádzali s Gótmi tvrdé boje a Decius v boji s nimi prišiel v roku 251 o život. Veľký hospodársky dopad mali útoky Frankov a Alamanov do Galie. Oveľa horšie dôsledky pre celkovú situáciu v ríši však mali občianske vojny medzi cisári a uzurpátormi – úspešnými vojenskými veliteľmi. Drvivá väčšina cisárov krízového obdobia prišla o život násilným spôsobom, buď v boji a zavraždením a okrem dvadsaťšesť cisárov z tohto krátkeho časového úseku poznáme aspoň štyridsaťjedna uzurpátorov, ktorý na istý čas ovládali aspoň časť rímskeho územia. Tým sa potvrdila veľmi labilná pozícia práve vládnuceho cisára, ako sa to ukazovalo už od smrti posledného člena antoninovskej dynastie Commoda (180 – 192).
Uzurpácie viedli až k dočasnému odtrhnutiu viacerých oblastí od centrálnej rímskej správy, pričom k tomu viedla tiež neschopnosť vládnuceho cisára účinne brániť ohrozené oblasti ríše. Tak sa na západe vytvorilo Galské cisárstvo (260 – 274) a na východe Palmýrske kráľovstvo (270 – 272/273). Hoci dočasné odtrhnutie východných provincií malo ťažký dopad na štátne financie, keďže z východu prestali prúdiť dane a dávky. Okrem toho impérium prišlo o niektoré okrajové územia, ktorého obrana stála príliš veľa úsilia a prostriedkov a ležali za prirodzenými riečnymi hranicami ríše na severe. V roku 260 vyprázdnili Rimania územie medzi horným Rýnom a horným Dunajom, do ktorého vo veľkom prenikali Alamani a v roku 271 stiahol Aurelianus rímske jednotky a správu z Dácie na juh od Dunaja.
Môžeme skutočne skonštatovať, že v priebehu krízy Rímskeho impéria v 3. storočí viacerí cisári prijali opatrenia, ktoré sa ukázali ako vhodné na zvládnutie zložitej situácie v impériu. Zároveň sa ukázali ako dostatočne životaschopné, aby ich tvorcovia neskorej antiky Diocletianus a Constantinus I. zaradili alebo ponechali medzi opatreniami potrebnými na konsolidáciu pomerov. Medzi snahy riešiť problémy pri obrane a správe ríše patria najmä nasledovné opatrenia a aspekty tohto procesu:
– zdieľanie alebo rozdelenie moci medzi viacero panovníkov – problémy, ktoré bolo treba riešiť bezodkladne, sa týkali často súčasne oblastí, ktoré boli od seba geograficky veľmi vzdialené Niektorí cisári pristúpili k zdieľaniu alebo rozdeleniu moci medzi viacerými panovníkmi, samozrejme v rámci vlastnej rodiny/dynastie (Valerianus a Gallienus, Carus a jeho synovia);
– vytváranie trvalých mobilných vojsk – útoky nájazdníkov z poza hraníc neboli jednotky umiestnené na hraniciach často schopné zastaviť, a preto sa pristúpilo k vytváraniu trvalých mobilných armádnych zoskupení umiestnených hlboko v zázemí a schopných zasiahnuť na ohrozených miestach. Veľký dôraz sa v týchto poľných armádach kládol tiež na vytváranie silných jazdeckých jednotiek (od vlády cisára Galliena);
– vznik nových dôležitých centier správy – vytvorenie a rozmiestnenie mobilných poľných armád podporilo nárast významu nových dôležitých centier správy Augusta Treverorum (Trier), Mediolanum (Miláno), Sirmium (Sremska Mitrovica), Antiochia (Antakya) i ďalšie, ktoré boli umiestnené ďaleko od Ríma a často mali väčší význam pre chod štátu ako samotné hlavné mesto (od Gallienovej vlády);
– mesto Rím strácalo vplyv pri nastolení nového cisára – s tým súvisí aj uvedomenie si skutočnosti, že Rím je tam, kde sa nachádza cisár. Z toho následne vyplynulo, že cisári sa už viac nemuseli ohliadať na mienku obyvateľov Ríma a rímskeho senátu;
– nové usporiadanie v zastávaní najvyšších vojenských a civilných magistratúr v ríši – senátorom skončili výsady na zastávanie týchto úradov a v oveľa väčšej miere sa tak do popredia dostali príslušníci druhého stavu v ríši – jazdci, čím sa činnosť týchto postov a magistratúr profesionalizovala;
– vznik veliteľských pozícií s rozšírenými a flexibilnými právomocami, aby sa tak dali ľahšie zvládať krízové situácie (od cisára Philippa Araba po Proba);
– cisári začínali opúšťať neubrániteľné okrajové oblasti ríše ležiace často za prirodzenými hranicami – Agri decumates medzi horným Rýnom a horným Dunajom, provincia Dácia na sever od dolného toku Dunaja (od cisára Galliena po Aureliana);
– posilňovanie sakrálnych rysov cisárskej vlády, ktoré spočíva v nárokovaní a prezentovaní veľmi blízkych vzťahov cisára k mocným božstvám alebo k všemocnému božstvu, vďaka ktorému ríša zvládne svoje problémy a krízové javy a bude nastolený/obnovený zlatý vek impéria (Gallienus, Aurelianus, Probus, Carus).
Po krízovom období vnútornej ako aj vonkajšej nestability prišla chvíľa dvoch po sebe idúcich panovníkov Diocletiana (284 – 305) a Constantina I. (306 – 337), ktorí svojimi zásahmi a reformami určili podobu rímskeho štátu na ďalšie storočia.
Pred Diocletianom stáli závažné problémy nahromadené v predchádzajúcich desaťročiach a hoci nikto nepredpokladal novému vojenskému cisárovi, ktorým Diocletianus bol, dlhú dobu vlády, napokon dokázal potvrdiť svoju pozíciu a panoval dlhých dvadsať rokov. Diocletianus si uvedomoval, že pozícia cisára v tomto období je vratká a ako táto situácia vplýva na vnútorné pomery v ríši. Jeho úsilie sa preto najskôr zameralo na jej posilnenie. Vyvodil závery z rýchleho striedania panovníkov na tróne a mnohých uzurpácií, keď sa mocní a ctižiadostiví velitelia vojsk snažili dostať na čelo Rímskej ríše. Rozhodol sa vytvoriť celkom nový systém vlády a zdieľania moci. Zrejme nemal pred sebou jasné kontúry tejto zmeny, keď už v roku 285 vymenoval za spolucisára v pozícii caesara svojho priateľa, skúseného dôstojníka Maximiana, ale postupne sa tento systém vykryštalizoval do podoby tetrarchie –vlády štyroch panovníkov. V rámci tetrarchie boli dvaja vyššie postavení augustovia Diocletianus a od roku 286 Maximianus, ku ktorým v roku 293 pribudli dvaja nižšie postavení caesari – Constantius I. a Galerius. Augustovia si adoptovali svojich caesarov a dali im za manželky svoje dcéry, čím sa vytvorila panovnícka rodina. Hoci stál Maximinus na rovnakej úrovni ako strojca tetrarchie Diocletianus, nebolo pochýb o tom, kto drží opraty štátu pevne vo svojich rukách. Systém tetrarchie bol doplnený ešte o časový rámec, približne po dvadsiatich rokoch mali augustovia abdikovať a povýšiť caesarov na svoje miesto. Noví augustovia si mali vybrať svojich caesarov a po desiatich rokoch sa mal celý proces zopakovať. Tento systém vlády, ochrany hraníc a boj s vnútornými aj vonkajšími nepriateľmi dokázal zvrátiť mocenskú situáciu v stredomorskom priestore. V rámci ríše potlačili tetrarchovia viacero povstaní a uzurpácií. Na severe zatlačili germánske kmene za limit a uštedrili im viacero tvrdých porážok Na východe zaknihovali veľký úspech v bojoch so Sasánovcami, ktorý museli po tvrdej porážke prijať mier veľmi výhodný pre Rímske impérium.
Okrem toho bola pozícia tetrarchov sakrálne vyvýšená nad ostatnými obyvateľmi ríše. Oficiálne to oznamovali prídomky, ktoré panovníci používali. Diocletianus bol Iovius, stojaci v mimoriadnej priazni najvyššieho rímskeho božstva Iova (Iuppitera). Maximianus sa nazýval Herculius, stojaci pod ochranou héroa a poloboha Heraklea, latinsky Hercula, Iovoho syna a pomocníka, ktorý bojoval proti chaosu a nesprávnemu štátnemu usporiadaniu. Musíme teda odmietnuť predstavu v staršej literatúre, že panovník v neskorej antike vystupoval ako dominus et deus – pán a boh, pretože cisári sa za bohov nepovažovali, skôr za držiteľov božskej sily – numen, ktorú im prepožičali ich ochrancovia. Samozrejme, že sa stretávame s označením členov tetrarchie za bohov, ale to je najmä v panegyrikoch, oslavných chválorečiach, ktoré pri pochlebovaní cisárom neváhali využiť akékoľvek prostriedky. K zbožstveniu prichádzalo v Ríme až po panovníkovej smrti. Stalo sa tak aj v prípade Diocletiana, čo by bolo zbytočné, ak by bol bohom už za svojho pozemského života.
Štyria tetrarchovia tvorili spoločné vládne kolégium. Zákony a nariadenia sa vydávali v mene všetkých štyroch cisárov. Pri reálnom výkone moci mali tetrarchovia vymedzené územia. Diocletianus si ponechal vo svojej správe východné oblasti, kým Maximianus mal a starosti západ ríše. V rámci východnej časti spravoval Galerius prednostne balkánsky priestor a na západe pripadli Constantiovi I. Británia a Galia. Toto rozdelenie ale nebolo výhradné. Diocletianus sa objavoval aj v západnej časti ríše a viedol vojenské operácie na dunajskej hranici a Galerius bojoval tiež proti Peržanom. Vytvorenie vlády štyroch malo svoje výhody pri správe ríše, pretože v každej oblasti bol vždy prítomný jeden z cisárov. Tento bol v úzkom styku s armádami lokalizovanými v tomto priestore a mohol si udržať lojalitu vojenských jednotiek. To výrazne obmedzovalo priestor na uzurpácie, pretože ak k nim napriek tomu prišlo, bol nablízku panovník, ktorý ju mohol potlačiť a zatiaľ zostávali hranice aj naďalej chránené zvyšnými tetrarchami. Uzurpácie obmedzil už vznik tetrarchie prostým faktom, že Diocletianus dal podiel na moci trom ďalším vojenským veliteľom, ktorí by sa ju inak mohli pokúsiť získať násilím. Rozšírenie počtu panovníkov, ale súviselo aj zo zvýšenou potrebou bojových operácií na viacerých hraničných úsekoch súčasne.
Po posilnení pozície panovníka sa Diocletianus pustil aj do ďalších reforiem, ktoré pomohli stabilizovať situáciu a predznamenali vývoj a inštitúcie Rímskej ríše na dlhé storočia dopredu. Takúto dlhotrvajúcu platnosť mala reforma správy. Rozsah provincií bol redukovaný asi na polovicu pôvodnej veľkosti, čím samozrejme počet provincií narástol. Za Diocletiana asi na stovku a za Constantina narástol ich počet až na stodvadsať. Diocletianus pristúpil k vyrovnaniu podmienok pre všetky časti ríše. Do reformy boli zahrnuté Itália (dovtedy vyňatá z provinčnej správy) a Egypt, ktorý mal za principátu zvláštny štatút, pretože podliehal priamo cisárovi a na čele jeho správy bol už od panovania Augusta vždy jazdec a nie senátor. Zväčšenie počtu provincií vyvolalo potrebu zvýšeného počtu správneho aparátu. Okrem toho namiesto jedného panovníckeho dvora existovali teraz štyri, takže pred panovníkmi stála úloha získať dostatok financií na chod dvorskej i štátnej správy a na žold pre vojakov, aby bola zabezpečená ich lojalita voči vládnucim cisárom. Kvôli tomu pristúpil Diocletianus k daňovej reforme, ktorá spočíval na rozdelení pôdy celej ríše na daňové jednotky – iugum, ktoré boli rôznej veľkosti, a každé iugum malo vymeranú daň zvlášť, pričom sa prihliadalo aj na počet osôb, ktoré na danej daňovej jednotke pracovali. Osoba je caput (hlava), a tak sa daňová reforma nazýva capitatio-iugatio.
Diocletianus sa snažil vyrovnať sa so zhoršujúcou sa kvalitou meny, ktorá vyvolala raketovú infláciu, a zároveň bojovať proti narastajúcim cenám ediktom a maximálnych cenách a minimálnych platoch. K tomuto účelu zaviedol novú zlatú mincu a vydal edikt o cenách tovarov a služieb – edictum de pretiis rerum venalium. Oba tieto jeho pokusy však nemali želaný efekt a cenový edikt po pár rokoch stratil svoju platnosť.
V rámci náboženskej politiky bol Diocletianus zástancom tradičného rímskeho náboženstva, čo vidíme to aj pri voľbe ochranných božstiev tetrarchie. Na konci svojej vlády sa rozhodol pristúpiť k potlačeniu kresťanstva, ktoré vnímal ako ohrozenie potrebnej jednoty v rámci Rímskeho impéria. Kresťanstvo, ako výlučne náboženstvo sa totiž nedalo podriadiť politickej teológii tetrarchov, podľa ktorej štát a náboženstvo mali tvoriť jednotu. Už predtým zasiahol napr. Diocletianus proti manichejcom, zástancom dualistických náboženských predstáv pochádzajúcich z Perzie. V roku 303 vydal edikt, ktorý vyvolal tvrdé prenasledovanie kresťanov. V jednotlivých častiach ríše malo prenasledovanie veľmi rôznorodý charakter, čo do istej miery záležalo tiež na rozšírení kresťanstva v danom regióne. Ukázalo sa však, že kresťanstvo je už veľmi zakorenené v rímskej spoločnosti a po ôsmych rokoch to uznal aj Diocletianov nástupca na čele tetrarchie Galerius a v roku 311 vydal tolerančný edikt, ktorý kresťanom umožňoval vyznávať svoju vieru. V Galeriovom edikte bola len dve podmienky, ktoré sa dali veľmi ľahko splniť. Totiž nenarušovať verejný poriadok a modliť sa za blaho cisárov a ríše.
V rámci nástupníckych tetrarchií si nakoniec vybojoval vo viacerých občianskych vojnách moc a samovládu nad Rímskym impériom Constantinus I., zakladateľ novej vládnucej dynastie. Tetrarchia ako umelý systém výberu vládcov sa neosvedčil a nahradilo ho opäť dynastické vnímanie pri výbere nástupcov na tróne. Constantinus I. nadviazal v mnohých oblastiach na reformy, ktoré začal už Diocletianus, a to najmä tam, kde sa mu vývoj javil ako životaschopný. Pritom často neváhal nastúpiť aj na nevychodené cesty, pri snahe zlepšiť riadenie štátu.
Constantinus I. sa stal víťazom mnohoročných občianskych vojen, ktoré prebiehali po Diocletianovej abdikácii z postu cisára v roku 305. Constantinus sa k moci dostal ako uzurpátor, ktorého v Eboracu v Britannii (York) vyhlásila za cisára armáda v roku 306 po nečakanej smrti jeho otca augusta Constantia I. Hlavou tetrarchie sa po Constantiovej smrti stáva Galerius, ktorý prijal Constantina ako nového člena tetrarchie, hoci len s veľkou nevôľou, a potvrdil ho ako caesara. Constantinov príklad chcel napodobniť Maxentius, ktorý si uzurpoval moc v Ríme, ale ten narazil na tvrdý Galeriov odpor. Nasledujúce roky prebiehali viaceré ťaženia, ktorými chcel Galerius znova zaviesť do tetrarchického zriadenia poriadok, ale neúspešne. Sám Constantinus sa najskôr pokúšal získať svoju legitimitu aj od bývalého Diocletianovho spoluaugusta Maximiana, ktorého Diocletianus prinútil k spoločnej abdikácii. Tento sa opäť snažil chopiť moci tak, že sa najskôr snažil nahradiť ako panovník svojho syna Maxentia, no po neúspechu utiekol ku Constantinovi. Tohto sa neúspešne pokúsil zvrhnúť, ale zaplatil za to životom. V roku 311 zomrel Galerius a Constantinus sa v nasledujúcom roku rozhodol zaútočiť na Maxentia a vtrhol so svojím vojskom o Italie. Ťažké boje prebiehali na severe v Pádskej nížine a rozhodujúca bitka sa odohrala pred bránami Ríma pri Mulvijskom moste. S ňou je spojená Constantinova vízia prvých dvoch písmen z Kristovho mena chí a rhó (z gr. Christos), ktoré následne Constantinus nakreslil na štíty svojich vojakov. V bitke napokon zvíťazil a stal sa pánom západnej časti Rímskeho impéria. Podobne sa situácia vykryštalizovala tiež na východe, kde Licinius, ktorého dosadil za augusta v roku 308 Galerius, ovládal oblasť ríše od stredného Dunaja až po Bospor. Tento zvíťazil nad Maximinom Daiom, ktorý na si úteku zobral život. V ríši tak vládli už len dvaja cisári Constantinus I. na západe a Licinius na východe. Obaja sa ešte pred Liciniovým ťažením proti Maximinovi Daiovi stretli v Mediolane a dohodli sa na náboženskej politike a potvrdení náboženskej tolerancie voči kresťanom, čo oznámili vydaním Milánskeho ediktu. Vzťahy medzi Constantinom a Liciniom sa zhoršili a vyústili do viacerých vojenských konfrontácií, ktoré skončili definitívnou porážkou Licinia v roku 324 na zemi aj na mori v priestore Malej Ázie. O rok na to dal Constantinus Licinia popraviť. V oblasti obrany ríše zaknihoval viacero úspechov a svojimi vojenskými operáciami zabezpečil hranice impéria. V roku 328 boli porazení Alamanni na Rýne a v roku 332 Góti na Dunaji. Situácia sa zdala natoľko priaznivá, že Constantinus sa na konci svojej vlády chystal veľké vojenské ťaženie proti Peržanom, ktoré sa však už neuskutočnilo.
Constantinus sa výrazne prejavil tiež v náboženskej politike. Osobne sa prihlásil ku kresťanstvu a začal ho výrazne podporovať. Stavali sa nové kostoly na mnohých miestach v ríši, medzi najvýznamnejšie patrí bazilika sv. Petra v Ríme alebo bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme, výstavné kostoly sa stavali v Konštantínopole. V prospech kresťanstva vydal viacero zákonov, ktoré kresťanom a cirkvi uľahčovali život. Medzi ne patrilo zrušenie trestu smrti ukrižovaním v roku 315 a roku 318 získali biskupi súdnu právomoc v civilných záležitostiach. V roku 319 bol klérus oslobodený od všetkých štátnych a mestských daňových povinností, ako to platilo aj pre pohanských kňazov. V roku 321 dostali cirkevné spoločenstvá právo prijímať dedičstvo. Pri svojej snahe oprieť sa o kresťanskú cirkev sa usiloval docieliť jej jednotu a z pozície panovníka zasahoval proti hnutiam, ktoré cirkevnú jednotu narušovali. Proti schizmatickým donatistom dokonca po zlyhaní iných prostriedkov nasadil armádu, ale samozrejme v konečnom výsledku neúspešne. Pri riešení ariánskej herézy dokonca zvolal do Nikaie celocirkevný koncil, ktorý bol uznaný za prvý ekumenický, kde bol arianizmus odsúdený. Bohužiaľ ani samotný cisár nepostupoval konzistentne a po nejakej dobe sa obklopil viacerými ariánskymi biskupmi, z rúk jedného prijal krst. Ďalší významný krok v postavení kresťanstva v Rímskom impériu uskutočnil druhý cisár 4. storočia s prídomkom Veľký a to Theodosius (379 – 380), ktorý vyhlásil kresťanstvo v roku 380 za jediné povolené štátne náboženstvo. Postupne zakazoval pohanské praktiky, na čo doplatili aj Olympijské hry, ktoré boli zakázané v roku 393. Constantinus však dokázal skĺbiť podporu kresťanstva bez toho, aby vystupoval konfrontačne proti tradičným kultom a už vôbec sa ich nesnažil potlačiť. Ponechal si dokonca, ako aj jeho nástupcovia do Gratiana titul pontifex maximus, čím naďalej zostával hlavou tradičného štátneho náboženstva.
Constantinus I. sa nevyhol ani tragédii vo svoje rodine, keď dal popraviť svojho najstaršieho syna caesara Crispa a svoju manželku Faustu. Do okolností a príčin tejto udalosti však už dnes nevidíme. Constantinus mal aj ďalších synov, ktorých tiež povýšil do hodnosti caesara a vo svojom závete rozdelil vládu v ríši medzi troch synov a jedného synovca. Tesne pred smrťou sa dal pokrstiť a napokon bol pochovaný v bazilike Svätých apoštolov v Constantinopoli. Je zaujímavé, že ani kresťanskí cisári sa nevzdali posvätnej aury, ktorá osobu panovníka obklopovala už od panovníkov za principátu. V rámci vnímania Božej priazne voči cisárovi a ríši teraz však nastúpilo presvedčenie, že panovník sa dostal na trón a vládol vďaka milosti jediného kresťanského Boha.
Constantinus I. zasiahol výraznejšie do podoby armády, keď povedľa prihraničných jednotiek sa sformovali regulárne mobilné jednotky. V rámci štátnej správy dotiahol dôsledne do konca dôkladné oddelenie vojenskej a civilnej správy. Oveľa úspešnejší ako jeho predchodca bol vo svojej snahe zaviesť stabilnú menu. Vytvoril zlatú mincu – solidus v hodnote 1/72 libry a táto minca sa udržala ako stabilné platidlo dlhé stáročia až do dobytia Konštantínopola Turkami v 15. storočí. Kým pôvodné medené mince stratili takmer na hodnote, pretože naďalej prudko stúpala inflácia, tak znova prišli do obehu mince zo striebra a spolu so zlatými solidmi tvorili stabilnú menu v rámci ríše i za jej hranicami.
Smerodajným impulzom k ďalšiemu vývoju v rámci ríše bolo vytvorenie nového panovníckeho sídla pomenovaného po cisárovi zakladateľovi Constantinopolis (Constantinove mesto) – Konštantínopol. Mesto bolo plánované ako správne, hospodárske a kultúrne centrum. Mesto bolo od začiatku vnímané ako Nový Rím, a preto v ňom vybudoval Capitol, Hippodrom pre 100.000 divákov, fórum, hlavnú dopravnú tepnu – Mese a samozrejme cisársky palác. Nielen Constantinus I., ale aj jeho syn a nástupca Constantius II., skrášlili mesto viacerými výstavnými kostolmi. Mesto bolo chránené líniou hradieb. Nová línia mohutných hradieb, ktorá podstatne rozšírila plochu mesta a vydržala brániť mesto až do 15. storočia, bola postavená na zač. 5. storočia za cisára Theodosia II., a preto sa tieto hradby nazývajú theodosiánske.
Konštantínopol mal pre ďalší vývoj Rímskej ríše veľký význam vo viacerých rovinách. Na východe ríše sa vytvoril pevný bod, ku ktorému sa mohla vztiahnuť celá východná časť ríše. Kým Rím ani v neskorej antike nezískal späť svoje postavenie trvalého sídelného mesta. Konštantínopol bol dlhodobo už v 4. storočí sídlom panovníka s niekoľkými výnimkami, keď napr. caesar Gallus sídlil v Antiochii, alebo keď mala ríša len jedného panovníka, ktorý sa zdržiaval niekoľko rokov v jej západnej časti. Od roku 395 sa stal sídlom cisára natrvalo. Konštantínopol získal popredné miesto nielen v politickej rovine ale aj v rámci cirkevného usporiadania, pretože biskup Konštantínopola bol na konštantinopolskom koncile uznaný za patriarchu, ktorý vo vážnosti stál na druhom mieste za Rímom. Postupne sa konštantinopolský patriarchát stal centrom biskupstiev diecéz Ázie (západná časť Malej Ázie), Thracie a Pontu.
Vnútorná situácia v ríši sa stabilizovala vďaka tomu, že na čele štátu stáli príslušníci úspešných dynastií. Od roku 306 to bola Constantinovská dynastia (Constantinus I., Constantinus II., Constantius II., Constans, Iulianus), ktorá končí Iulianom v roku 363, potom valentinovská 364 – 392 (Valnetinianus I., Valens, Gratianus, Valentinianus II.), nasledovaná jej dedičkou theodosiovskou 379 – 457, keď nad celým impériom vládol jej zakladateľ Theodosius I. a po jeho smrti dynastia vládla v dvoch vetvách, západnej Honorius, Constantius III., Valentinianus III. a Petronius Maximus a vo východnej vetve Arcadius, Theodosius II. a Marcianus) V anglosaskej literatúre sa tieto dve dynastie vnímajú niekedy ako jedna valentinovsko-theodosiovská. Potom sa na trón dostala trácka dynastia 457 – 518 (tiež leonidovská – Leo I. a II., Zenon, Basiliscus a Anasthasius I.), ktorú vystriedala dynastia iustinianovská 518 – 602 (Iustinus I., Iustinianus I., Iustinus II., Tiberius II. a Mauricius – gr. Maurikios). Posledná neskoroantická dynastia bola herakliovská 610 – 711, kde do neskorej antiky patrí len jej zakladateľ Heracleus (gr. Heraklios), a ktorá siaha až do ranobyzanstského obdobia.
Správa ríše
Na čele spoločenskej pyramídy v Rímskom impériu stál cisár s titulom augustus. Tam, kde sa nachádzal panovník, tam bolo zároveň centrum ríšskej správy. Platilo to najmä pre štvrté storočie, keď panovníci často cestovali po ríši, stáli na čele svojich armád a osobne viedli vojenské operácie proti nepriateľom. Hlavným mestom ríše zostával samozrejme aj naďalej Rím, ale v neskorej antike už nebol sídelným mestom cisárov a v niektorých obdobiach ho panovníci navštevovali len sporadicky. V piatom storočí si ho však viacerí cisári znova zvolili za svoje sídlo. Na západe sa využívalo ako sídlo vládcu viacero miest. Na západe to boli Augusta Treverorum (Trier), Sirmium na strednom Dunaji (Sremska Mitrovica), Mediolanum (Milano), Ravena a na východe Nikomedia, Serdica (Sofia), po svojom založení Konštantínopol a Antiochia. Po roku 395 sa výlučným sídlom vládcov na východe stal Konštantínopol, čo výrazne prispelo jeho rozvoju a výnimočnému postaveniu mesta v rámci ríše.
Postavenie cisára sa ako výnimočné tvorilo už za jeho prvého nositeľa Octaviana-Augusta. A hoci Augustus bránil vytvoreniu kultu cisára, napokon ustúpil v tom, že sa môže uctievať jeho numen – božská sila, ktorá napĺňa každého človeka, predsa však cisár už vďaka svojej pozícii musel mať, tak ho vnímali mnohí obyvatelia impéria, numen – božskú silu postavenú vyššie ako ostatní ľudia. Tak sa vytvárala postupne sakrálna aura okolo osoby panovníka. Medzi bohov však boli cisári zaraďovaní až po smrti a to rozhodnutím senátu, pritom takéto consecratio nebolo udelené každému cisárovi. Cisári tetrarchie sa posunuli do božskej sféry aj oficiálne, a to prijatím prímení Iovius a Herculius. Tímto dávali jasne najavo, že panovníci disponujú mimoriadnym vzťahom ku svojím božským patrónom, ale ani oni sa nepovažovali za bohov, hoci takého označenie im dávali viacerí tvorcovia oslavných chválorečí – panegyrikov, prednášaných pri oficiálnych príležitostiach. Tento prístup k panovníkovi sa presunul tiež do doby, kedy sa do čela štátu dostávali kresťanskí panovníci. Samozrejme, že panovník už nebol vyhlasovaný za božskú bytosť, ale bol vnímaný ako zástupca Boha na zemi. Čiže sakrálne komponenty zostali zachované aj v kresťanskom období rímskych dejín a všetko, čo sa týkalo panovníka sa označovalo za posvätné – sacrum palatium, sacrum consistorium, sacrae litterae – posvätný palác, posvätná rada, posvätná listina a pod. Cisár bol vyvýšený nad ostatých ľudí tiež postupne rozvíjaným dvorským ceremoniálom a dostať sa do prítomnosti cisára sa stávalo stále zložitejším, pričom cisárske audiencie mali presný formálny charakter.
Cisár bol stále obklopený svojím dvorom, ktorý sa nazýval comitatus (od comitari – sprevádzať), pretože cestoval spoločne s cisárom všade, kam sa vydal. Comitatus však neboli len členovia dvorského služobníctva, ale najmä najvyšší magistráti a velitelia vojsk, ktorých sprevádzal ich vlastný štáb ľudí. Najdôležitejší spomedzi magistrátov boli praefectus praetorio, magister officiorum, comes largitionum, comes rei privatae, quaestor palatii a praepositus cubiculi. Títo boli súčasťou cisárovej štátnej rady – sacrum consistorium, kam patrili tiež najvyšší velitelia slúžiaci na dvore – magister peditum praesentalis a magister equitum praesentalis, ktorí neradili len vo vojenských záležitostiach. Panovník sa so sacrum consistorium radil vo všetkých dôležitých záležitostiach. V tejto rade prebiehali porady o pripravovaných zákonoch a tiež o vojenských i náboženských záležitostiach. Consistorium prijímalo posolstvá prichádzajúce k cisárovi a vykonávalo úlohu odvolacieho súdu v prípade, ak sa prípad v rámci odvolania dostal až k cisárovi.
Významnú úlohu zohrával vďaka svojej blízkosti k cisárovi praepositus sacri cubiculi – vrchný cisársky komorník, ktorý často dokázal vďaka svoje blízkosti k cisárovi získať mimoriadny vplyv na cisára a štátne záležitosti. Magister officiorum viedol štátnu správu prítomnú na cisárskom dvore a pripravoval program pre zasadania consistoria. Podliehali mu cisárske kancelárie, ktoré písali cisárske reskripty alebo menovacie dekréty vysokých magistrátov. Velil časti cisárskej gardy a podliehali mu agentes in rebus – cisárski kuriéri a zároveň členovia akejsi tajnej polície. Mal na starosti rozhodnutie, komu umožní audienciu u cisára, čo sa týkalo aj posolstiev z poza hraníc impéria. Vďaka svojej blízkosti k cisárovi mal držiteľ tohto úradu najmä v 5. a 6. storočí veľký vplyv na ríšsku politiku. Pozíciu quaestora sacri palatii zastávali často významný znalci práva, pretože ich hlavnou úlohou bola príprava a formulovanie cisárskych ediktov a ich následné publikovanie. Quaestori či už aktívny alebo bývali stáli tiež pri tvorbe najvýznamnejších zbierok zákonov, ktorí vznikli v neskorej antike (Codex Theodosianus a Codex Iustinianus).
Medzi veľmi dôležité súčasti správy patri štátne financie. Táto oblasť bola mimoriadne dôležitá, zložitá a mnohovrstevnatá, takže nie je napodiv, že ju mali na starosti traja z najvyšších štátnych magistrátov – comes sacrarum largitionum, comes rei privatae a praefectus praetorio. Dozor nad štátnou pokladňou mal comes sacrarum largitionum, z ktorej vyplácal najmä žold pre vojakov a mzdy úradníkov a kontroloval bane, mincovne a mal na starosti príjmy z daní platené v peniazoch. Comes rei privatae bol zodpovedný za rozsiahly cisársky pozemkový majetok, z ktorého príjmy tvorili dôležitú časť štátnych financií. Najdôležitejším magistrátom v oblastí daní a príjmov bol praefectus praetorio, ktorému podliehala najväčšia časť daňových príjmov a to dane platené v naturáliách – annona, ktorej výťažky distribuoval prednostne pre armádne potreby. Sem patrila časť žoldu vyplácaná vojakom práve v naturáliách.
Vrchol svojej moci dosiahol úrad praefecta praetorio za vlády Diocletiana, vo svojich rukách sústreďoval vojenské, finančné, legislatívne a správne funkcie. Za Constantina sa výrazne zmenila ich pozícia a súvisí to aj s bojmi, ktoré musel Constantinus I. podstúpiť pri svojom úsilí ovládnuť Rímske impérium. V roku 312 zviedol so svojím súperom Maxentiom bitku pri Mulvijskom moste neďaleko rímskych hradieb. V tomto boji stála praetorianska garda verne po boku vládcu Ríma Maxentia a statočne padla v boji. Constantinus I. následne rozpustil gardu a úrad praefecta praetorio zbavil vojenských kompetencií. Jeho pole pôsobnosti vyhradil výlučne na civilné záležitosti. Od Constantina I. zastávali tento úrad senátori. Constantinus ponechal pri správe ríše štyri praefectury – Galia, Italia et Africa, Illyricum a Oriens na čele štyrmi praefectorami. Keď po jeho smrti nastúpili do čela ríše jeho traja synovia, tak každý z nich mal jedného praefecta praetorio. Tento stav vydržal až do roku 395, keď do jednej preafectury sa spojil stred ríše teda Italia et Africa a Illyricum. Po rozdelení ríše na západnú a východnú po Theodosiovej smrti sa táto preafectura znova rozdelila a v každej časti ríše boli dve praefectury.
Diocletianus pristúpil k reorganizácii provincií a ich počet zdvojnásobil takmer na sto, no na číslo 120 stúpol ich počet v priebehu 4. storočia. Constantinus I. uskutočnil tiež dôkladné oddelenie civilnej správy od vojenských záležitostí. Vojenským oddielom v každej provincii velil dux, pod ktorého občas spadali viaceré susedné provincie. Správcom provincií pribudli rozsiahle povinnosti vo finančnej správe a výbere daní. Okrem toho narástla ich úloha v súdnych záležitostiach, kde rozhodovali ako sudcovia prvej inštancie. Často bývali označovaní titulom iudex – sudca. Mnoho povinností mal správca provincie priamo pi správe jemu zverenej oblasti. Staral sa o verejné stavby, o cursus publicus – štátnu poštu, zabezpečoval pokoj a poriadok v provincii, kontroloval správu miest. Do systému jednotnej správy boli zahrnuté aj oblasti, ktoré mali predtým špeciálny štatút, ako bol Egypt a Italia.
Určitý počet provincií tvoril vyššiu správnu jednotku – dioecesis – diecézu, ktorej vytvorenie bolo novinkou a riadil ju magistrát s titulom vicarius praefecti praetorio. Vymenovať povinnosti vikárov nie je jednoduché, pretože tvorili vyššiu súdnu inštanciu pri odvolaniach súdiacich sa strán a dozerali na správu príslušných provincií. Vikári ale zrejme nemali pri správe veľký význam, pretože praefecti praetorio jednali priamo so správcami jednotlivých provincií a tí sa naopak obracali so svojimi problémami priamo na nich bez oho, aby to toho obojstranného procesu zapájali vikárov stojacich na čele diecéz. Pred civilnou správou tak v podstate stáli dva hlavné okruhy, ktorým venovali veľkú časť svojej energie, bolo to súdne rozhodovania a výber daní.
Odporúčaná literatúra
ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověký Řím. Encyklopedická příručka. Praha : Slovart, 2012.
BABIC, Marek. Rímska ríša v 4. storočí. Ružomberok : Verbum, 2016.
BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila – MELOUNOVÁ, Markéta. Římské císařství II. Dominát. Brno : Masarykova univerzita, 2014.
BURIAN, Jan – OLIVA, Pavel. Civilizace starověkéko středomoří. Praha : Svoboda, 1984.
BURIAN, Jan. Římské impérium. Vrchol a proměny antické civilizace. Praha : Svoboda-Libertas, 1994.
Encyklopedie Antiky. Praha : Academia, 1973.
MAREK, Václav – OLIVA, Pavel – CHARVÁT, Petr. Encyklopedie dějin starověku. Praha : Libri, 2008.
SENDEKOVÁ, Marta. Dejiny neskorej antiky. Vybrané kapitoly I. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2015.
Slovník antické kultury. Praha : Svoboda, 1974.