OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Komunikácie boli v minulosti výraznou orientačnou líniou v krajine, ktorou prechádzali. Viaceré prvky v krajine sú v neustálom procese vývoja a zmien. Cestná sieť nie je výnimkou. Rozvíja sa, aby slúžila meniacemu sa modelu osídlenia. Od 13. storočia sa hlavná dopravná sieť v stredovekom Uhorsku menila v závislosti s rastúcimi a prosperujúcimi mestami. Spravidla prosperovali tie mestá, ktoré sa nachádzali na hlavných trasách alebo na dôležitých križovatkách. Časť dnešných hlavných ciest sa používala už v stredoveku, čo súviselo s rozvojom poľnohospodárstva, remesiel, baníctva a obchodu. Samozrejme, viacero z nich využívalo známe trasy z predchádzajúcich období. Cestný systém bol životne dôležitou a neoddeliteľnou súčasťou celej stredovekej ekonomiky a krajiny. Na konci stredoveku existovala dobre integrovaná dopravná sieť, schopná uspokojiť potreby hospodárstva.
Cez územie dnešného Slovenska v stredoveku viedli dôležité komunikácie, ktoré smerovali na územie Čiech, Moravy, rakúskych krajín, Poľska, ale aj na východ. Najznámejším diaľkovým spojom, ktorý viedol cez západnú časť dnešného Slovenska bola komunikácia známa pod pomenovaním Česká cesta. Česká cesta bola súčasťou dôležitej komunikácie, ktorá viedla od vtedajšieho Konštantínopola cez Belehrad, Budín, Ostrihom, Trnavu a Brno do Prahy. Inú významnú diaľkovú komunikáciu z Košíc do poľskej Vratislavy a Čiech uvádza listina z roku 1364. O jej vybudovanie sa zaslúžil Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) a viedla z Košíc cez Spiš, Liptov, Turiec a Žilinu. O ďalších cestách sa možno dozvedieť vďaka multidisciplinárnemu prístupu, pretože pri podrobnej rekonštrukcii cestnej siete sa treba opierať o viaceré druhy prameňov: archeologické, písomné a kartografické. Dôležité poznatky o trasách ciest poskytujú tiež toponymá (napr. cesta, hradská, závoz, úvoz, súvoz, vývoz, šance). Najviac informácií o cestách v stredoveku poskytuje dobový písomný materiál, predovšetkým listiny a naračné pramene. Z hľadiska výskumu ciest je najcennejšou časťou listín tzv. metácia – teda podrobný opis hraníc pertraktovaného pozemku, kde sa ako významné geografické body či línie objavujú aj cesty alebo fenomény spojené s nimi (most, brod, mýto a pod.). Dozvedáme sa z nej napríklad aj to, ktorým smerom viedla daná komunikácia, prípadne ako sa nazývala.
Dôležitou súčasťou stredovekej dopravnej siete okrem suchozemských ciest boli aj rieky. V dobových dokumentoch sa nachádzajú priame zmienky o využívaní riek pre dopravu, ale tiež informácie o prievozoch/kompách (lat. sg. ponto) alebo prístavoch (lat. sg. portus) na jednotlivých riečnych tokoch. Na našom území na prepravu slúžil predovšetkým Dunaj. Celkove sa však o riečnej doprave v stredoveku dochovalo veľmi málo dokumentov. Dokazujú však, že na tento účel sa využívali vodné toky, ktoré dnes slúžia maximálne na rekreačný splav (Hron, Váh). Treba totiž brať do úvahy fakt, že rieky mali v stredoveku prudší celkový sklon a prúd bol taktiež mocnejší. Horné toky riek slúžili skôr pre splavovanie dreva alebo surovín (napríklad železná ruda). Cestujúci mohli rieky prekonávať prostredníctvom spomenutých prievozov/kômp a prístavov alebo potrebovali nájsť vhodné miesto, na ktorom bola hladina rieky nízka a prúd nie až taký silný. V dokumentoch sa brody objavujú pod latinským pojmom vadum. Tam, kde trocha charakter okolitého prostredia dovoľoval, boli postavené mosty (lat. sg. pons). Z obdobia stredoveku je len niekoľko zmienok o mostoch na území dnešného Slovenska (napr. Bratislava, Hlohovec, Trenčín).
Dôležitú úlohu v súvislosti s komunikáciami zohrávali mýtne stanice (lat. tributum, teloneum). Vyberali sa tu mýtne poplatky, ktoré boli súčasťou kráľovského regálneho práva. Časť z výnosu sa používala priamo na udržiavanie ciest, mostov, brodov a iných dopravných zariadení. Nedá sa preto presne určiť, kedy sa začalo s výberom mýta. Na základe doterajšieho výskumu možno konštatovať, že v stredovekom Uhorsku existovalo niekoľko druhov mýtnych poplatkov. Právo výberu mýta a cla bol pôvodne len kráľovský regál, ktorý sa postupne oslabil donáciami výnosu z činnosti jednotlivých mýtnic a vydávaním privilégií pre mestá. Od čias panovníka Štefana I. mal výber na starosti župan. Dve tretiny boli odovzdávané kráľovi a zvyšok dostával župan. Cestné mýto obsahovalo suché mýto platené na cestách a mostné (mokré) mýto platené na mostoch, kompách i riekach. Samotný príjem pre panovníka a správu mýtnic mali na starosti kráľovské hrady. Vyberači mýta (theolenearii) ako kráľovskí úradníci patrili pod právomoc županov. Týmto termínom sa označovali v dekréte kráľa Kolomana aj strážcovia krajinských brán v pohraničí. Konkrétne sa tu píše, že tí, ktorí by chceli opustiť Uhorsko, musia mať pečať od kráľovského mýtnika a mýtnika župana, ktorí spravovali pohraničie. Ondrej III. (1290 – 1301) vyňal spod platenia mýta cirkevných hodnostárov a šľachtu. Keďže sa niekedy stávalo, že mýtnici vymáhali mýto viackrát, v roku 1351 panovník Ľudovít I. Veľký v ôsmom článku jeho dekrétu nariadil, aby sa mýto vyberalo od cestujúceho iba z jedného smeru. Významne nariadenia ohľadom mýt vydal Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) v roku 1435 vo Väčšom dekréte, kde v dvadsiatom článku prikazoval spraviť revíziu mýt vo všetkých župách v Uhorskom kráľovstve. Bolo to aj z dôvodu, že vznikali nové nelegálne mýtnice.