OBSAH: Byzancia v 11. storočí • Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081) • Nástup dynastie Komnenovcov • Byzancia a prvá križiacka výprava • Alexiova reforma ríše • Byzantská ríša po Alexiovej smrti • Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov • Byzantský Balkán v 12. storočí • Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov • Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie • Latinské cisárstvo • Grécke nástupnícke štáty
Byzancia v 11. storočí
Roku 1025, teda v čase smrti Basileia II., dosiahla stredoveká Byzancia svoj najväčší územný rozsah. Po stáročiach sa jej balkánske hranice opäť rozprestierali pri Dunaji a Sáve, zatiaľ čo v Malej Ázii dosahovali rieku Eufrat. Byzantskí cisári zriadili na dobytých územiach nové provincie (themata), no treba povedať, že v okrajových častiach často prenechali vládu miestnym kniežatám a uspokojili sa so sľubom ich vernosti. Okrem toho Byzancia ešte stále ovládala časť južnej Itálie.
Kríza Byzantskej ríše (1071 – 1081)
Roku 1071 sa stal novým byzantským cisárom Michal VII. Dukas. Riešenie nahromadených problémov si vyžadovalo silnú autoritu, avšak mladý a neskúsený cisár nemal dostatočné politické, organizačné a vojenské schopnosti, aby krízu dokázal zastaviť. Nachádzal sa pod silným vplyvom dvorana Nikeforitza, ktorý bol azda posledným významným eunuchom na byzantskom dvore. V snahe ušetriť neustále sa stenčujúce príjmy do štátnej pokladnice Nikeforitzes prestal vyplácať peňažné platby Pečenehom, Bulharom a romanizovaným Valachom (Vlachom) usadeným v byzantskom themate Paristrion. Došlo k okamžitej vzbure. V Malej Ázii rebelovali byzantskí generáli a velitelia žoldnierskych oddielov, ktorí sa snažili udržať v izolovaných enklávach obkľúčených Turkami. Roku 1073 vypukla pre zmenu nová protibyzantská vzbura v Macedónii, ktorú podporoval kráľ Zety Michal.
Nástup dynastie Komnenovcov
Roku 1081 sa stal novým byzantským cisárom mladý a ambiciózny generál západnej armády Alexios I. Komnenos (1081 – 1118). V dôsledku dlhodobej krízy štátu a častých výmen neschopných cisárov sa Byzancia nachádzala na pokraji finančného kolapsu. Seldžuckí Turci dosiahli okraje Malej Ázie a oklieštili byzantskú moc na niekoľko pobrežných miest a izolované oblasti, ktoré prežívali vďaka schopnosti niektorých miestnych potentátov a generálov, avšak cisár nad nimi v podstate nemal žiadnu kontrolu.
Byzancia a prvá križiacka výprava
Alexios preto opätovne zintenzívnil kontakty so Západom. Roku 1095 jeho poslovia zavítali do italskej Piacenzy, kde sa konal cirkevný snem zorganizovaný pápežom Urbanom II. Byzantská strana na ňom oficiálne požiadala hlavu rímskej cirkvi o pomoc. Ešte v tom istom roku na koncile v Clermonte Urban vyzval rytierov a šľachticov k obrane východných kresťanov, od ktorej si sľuboval opätovné zjednotenie cirkvi. Účastníkom pripravovanej výpravy sľúbil odpustenie hriechov a nebeskú odmenu. Pápež Urban II. v clermontskom prejave vyzdvihol úlohu Jeruzalema pre západné kresťanstvo, ktorý považoval za symbolický stred sveta. Práve toto sväté mesto si zvolili za konečný cieľ veľkolepej púte nielen ľudové masy, ale neskôr aj jednotliví vodcovia prvej križiackej výpravy.
Alexiova reforma ríše
Vláda Alexia Komnena predstavovala zásadný zlom v dovtedajšom politickom systéme Byzancie. Až doposiaľ fungoval štátny aparát podľa prísneho hierarchického systému hodností a úradov, ktoré ich držiteľom garantovali platby zo štátnej pokladnice a mocenské postavenie na dvore. Alexios tento systém od základov zmenil. Všetky kľúčové pozície v štáte začal obsadzovať príslušníkmi rodu Komnenovcov a s nimi spríbuznených rodín. Vytvoril pre nich nový systém hodností. T
Byzantská ríša po Alexiovej smrti
Po Alexiovej smrti prevzal moc v štáte jeho syn Ioannes II. Komnenos (1118 – 1143), ktorý si musel zabezpečiť trón potlačením palácového sprisahania. Ioannes sa na počiatku svojej vlády pokúsil neúspešne obmedziť rastúci vplyv Benátčanov v hlavnom meste ríše. Za svoj hlavný politický cieľ si predsavzal rozšíriť byzantský pobrežný koridor v Malej Ázii.
Štát a spoločnosť za posledných Komnenovcov
Byzantská ríša sa za dynastie Komnenovcov stala naposledy rešpektovanou mocnosťou vo východnom Stredomorí. Cisári Ioannes a Manuel dokázali čiastočne obnoviť byzantskú vládu v Malej Ázii a zabrať väčšinu pobrežných oblastí polostrova. Pod kontrolu štátu sa dostali najbohatšie poľnohospodárske regióny s dostatkom vodných tokov a rozvinutou štruktúrou miest. Na druhej strane ríša definitívne stratila maloázijské vnútrozemie – anatólsku náhornú plošinu.
Byzantský Balkán v 12. storočí
V 12. storočí neprosperovalo len najväčšie mesto Balkánu a celej Byzancie Konštantínopol. V dôsledku expanzie seldžuckých Turkov v Malej Ázii sa do Trácie presídlila značná časť tamojších veľmožov, ktorým byzantská vláda udeľovala rôzne privilégia. Južná časť Balkánu zaznamenala v tomto období prudký ekonomický rozmach. Tamojšie mestá ťažili predovšetkým z rozvoja Konštantínopola a zintenzívnenia diaľkového obchodu italskými kupeckými republikami.
Počiatok rozkladu byzantského štátu za dynastie Angelovcov
Prví traja cisári Komnenovskej dynastie pretvorili byzantský štát na vlastníctvo svojej rodiny a s ňou spríbuznených aristokratických klanov. Rodinní príslušníci často predstavovali oporu cisára, ale len prípade, ak bol natoľko silnou osobnosťou, že si svoju pozíciu v rodine dokázal obhájiť. Keď však roku 1180 zomrel cisár Manuel I. Komnenos, zanechal po sebe neplnoletého dediča Alexia II., za ktorého vládla jeho matka – Maria z Antiochie.
Štvrtá križiacka výprava a zánik Byzancie
Nový byzantský cisár Alexios III., ktorý roku 1195 zvrhol svojho brata Isaakia z trónu, bol slabý a nekompetentný panovník. Alarmujúci stav ríše by však v tom čase dokázala konsolidovať len mimoriadne politicky nadaná osoba. Pokladnica bola takmer prázdna, v krajine prepukali neustále nové rebélie a za hranicami hrozilo intervenciou nepreberné množstvo nepriateľov. Alexios sa obával najmä rímsko-nemeckého cisára Henricha VI. (1191 – 1197), ktorý oženil svojho brata Filipa Švábskeho (1198 – 1208) s Irenou, dcérou zvrhnutého cisára Isaakia Angela.
Latinské cisárstvo
V obsadenom Konštantínopole vyhlásili vodcovia križiakov za nového cisára Balduina I. (1204–1205). Nový politický útvar, ktorý vznikol na troskách byzantského sveta, sa dnes tradične označuje ako Latinské cisárstvo. V súdobých prameňoch sa nazývalo Imperium Romaniae, alebo Imperium Constantinopolitanum, teda Konštantínopolské cisárstvo.
Grécke nástupnícke štáty
Po obsadení Konštantínopola križiakmi a vyhlásení Latinského cisárstva sa byzantský odpor koncentroval v oblasti hornatého Epiru na Balkáne a severozápadnej časti Malej Ázie. Roku 1215 sa stal novým vládcom v Epire Theodoros Dukas, ktorý postupne obsadil Ochrid, Pelagoniu i Serres a napokon aj Solún, čím ukončil existenciu tamojšieho latinského kráľovstva. Na zvýraznenie týchto úspechov sa nechal korunovať za cisára Rimanov. Obrad uskutočnil ochridský arcibiskup Demetrios Chomatenos a nie solúnsky metropolita, ktorý zostal lojálny patriarchovi v konkurenčnom Nikaiskom cisárstve.