Stredná EurópaUhorské kráľovstvo

Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve

OBSAH: Príchod maďarov do PodunajskaŠtefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382)Žigmund Luxemburský (1387 – 1437)Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo  a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra


Ako uvádza Vladimír Segeš (2013, 170-171) v priebehu vývoja sa v Uhorskom kráľovstve ku koncu stredoveku vyprofilovali v zásade štyri privilegované stavy: preláti (praelati) spolu s ostatnými príslušníkmi duchovenstva (clerici), veľmoži nazývaní aj ako magnáti alebo baróni (magnates, barones), šľachtici (nobiles) a slobodné kráľovské mestá (liberae civitates regiae). Medzi prelátov patrili dvaja arcibiskupi (ostrihomský, ktorý bol zároveň prímasom, a kaločský), dvanásť biskupov uhorských diecéz, dvaja biskupi diecéz v Chorvátsku, stoličnobelehradský prepošt a prior rádu johanitov v Aurane (dnes Vrana). Strednú vrstvu duchovenstva tvorili kanonici, dekani (archidiakoni) a farári výnosných fár, najnižšou vrstvou boli dedinskí farári, oltárnici a kapláni, ktorí pochádzali prevažne z radov poddaných.

Pojem šľachtic (nobiles) je známy zo 70. rokov 11. storočia, keď z jednotnej skupiny slobodných ľudí bola vyzdvihnutá skupina disponujúca privilégiami, ktoré prevyšovali práva prislúchajúce všetkým slobodným. Šľachtický stav v neskorostredovekom Uhorsku na konci 15. storočia sa na celkovom počte obyvateľov šľachtici podieľali od 3,5 do 4,5 %. Medzi nimi existovali rozdiely. Podľa odhadu dve tretiny celej šľachty patrili k tzv. jednousadlostným zemanom (nobiles unius sessionis). Tento pojem neoznačoval jednoliatu spoločenskú vrstvu. Išlo o osoby, ktoré mali výsady, ale v čase konkrétneho zdanenia nemali poddaných. Medzi nižšiu šľachtu patrilo aj okolo 6 500 rodín, ktorých vlastníctvo nepresahovalo 20 port. Majetnejšiu šľachtu (bene possessionatus) tvorili zemepáni, ktorým patrilo od 20 do 100 port; práve oni mali rozhodujúce slovo v rámci jednotlivých stolíc, lebo zastávali stoličné funkcie a reprezentovali stolicu na zasadaniach uhorského snemu.

Čo sa týka hierarchie stredovekej spoločnosti, tak na najvyššej priečke stál kráľ korunovaný svätou (tzv. svätoštefanskou) korunou, ktorý vládol „z Božej milosti – Dei gratiae“. Panovník disponoval suverénnym výkonom svetskej i sakrálnej moci v krajine. Neskôr, v období stavovskej monarchie, už králi nedisponovali takými právomocami ako prví panovníci z arpádovskej dynastie. Panovník mal okolo seba dvor (curia regis), ktorý sa postupne počas stredoveku dotváral. Spočiatku ho tvorili iba najbližší veľmoži (principes). Neskôr sa vytvorila zložitejšia štruktúra. Medzi najvyšších krajinských hodnostárov patrili palatín (palatinus), krajinský sudca (iudex curiae regiae), taverník (magister tavernicorum), sedmohradský vojvo­da (vayvoda Transsilvatius), chorvátsko-slavónsky bán (banus Croatiae et Slavoniae) a neformálne (defacto) aj hlavný kancelár (summus cancellarius) a hlavný pokladník (summus thesaurarius) ako predstavitelia dvoch hlavných úradov kráľovstva. Krá­ľovskými dvorskými hodnostármi boli hlavný dverník (magister ianitorum), ktorý spravidla zastával aj post hlavného dvormajstra (magister curiae), ďalej hierarchic­ky nasledovali hlavný stolník (magister dapiferorum), hlavný pohárnik (magister pincernarum), hlavný stajník či povozník nazývaný aj štolba (magister agazonum). V hierarchii kráľovského dvora mal najvýznamnejšie postavenie dvormajster, keďže predsedal na zasadnutiach kráľovskej rady, dozeral na dvorský ceremoniál, prijímal zahraničných hostí a bol aj predsedom rytierskeho čestného súdu. Popri uvedených krajinských a dvorských hodnostároch členmi širšej kráľovskej rady, a teda aj riad­nymi barónmi boli ďalej župan Sikulov (comes Siculorum), mačviansky bán (banus Machoviensis), bratislavský (prešporský) župan (comes Posoniensis) a temešský župan (comes Temesiensis).

Regionálna mocenská elita pozostávala zo županov (comitates) a sudcov (iudices). Im podriadení boli slobodní, ale vojenskou službou povinní milites.

Šľachta sa stretávala na krajinskom sneme. Na jeho roko­vaniach sa zúčastňovali len delegovaní zástup­covia príslušných stolíc a niekedy aj predstavitelia slobodných kráľovských miest. Od obdobia vlády Vladislava II. Jagelovského sa snemu mohol zúčastniť každý šľachtic. Slo­bodné kráľovské mestá sa v priebehu 15. storočia z právneho hľadiska stali štvrtým výsadným stavom. Šľachtické výsady mohli obyvatelia miest užívať len ako príslušníci komunity, ako jednotlivcom im nepatrili.

Najpočetnejšou zložkou uhorskej spoločnosti bol pôvodne jednoduchý ľud (vulgares, populus), ktorý sa počas druhej polovice 12. storočia a začiatkom 13. storočia vďaka výrazným zmenám v spoločnosti pretransformoval na vrstvu poddaných (iobagiones, ignobiles). Títo tvorili až 90% z celkového počtu obyvateľov Uhorska. Medzi nimi sa tiež prejavovali veľké rozdiely v sociálnom a hospodárskom postavení. Medzi túto vrstvu patrili dedinčania od bohatých sedliakov po že­liarov, ale aj obyvatelia zemepanských miest a mestečiek. Poddaní odvádzali zemepánom naturálne dávky a mali robotnú povinnosť.

Najnižšie postavenie v uhorskej spoločnosti mali sluhovia (servi/ancillae), ktorí boli majetkom svojho pána.