OBSAH: Situácia pred príchodom Arabov • Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove • Córdobský kalifát • Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov) • Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov • Al-Andalus pod nadvládou Almohadov • Nasrovský (Granadský) emirát • Reconquista na Pyrenejskom polostrove • Základné fázy vývoja reconquisty • Odporúčaná literatúra
Situácia pred príchodom Arabov
Pyrenejský polostrov ako bývala provincia Rímskej ríše (Hispánia) sa od konca 5. storočia dostala pod nadvládu Vizigótov, ktorí v priebehu krátkej doby dokázali získať kontrolu nad väčšou časťou polostrova. Výnimku tvorili severné a severozápadne oblasti (Galícia a Baskicko), kde boli usadené kmene Svébov a Baskov.
Arabská nadvláda na Pyrenejskom polostrove
Vznik islamu a Arabskej ríše pozmenil politický vývoj nielen v oblasti Blízkeho východu, ale zasiahol aj niektoré časti Európy vrátane Pyrenejského polostrova. Potom čo nastala druhá vlna veľkých arabských výbojov, celá oblasť severnej Afriky sa dostala pod kontrolu Arabov. V oblasti dnešného Tuniska Arabi založili nové posádkové mesto Kajruván, ktoré sa následne stalo hlavným centrom arabskej provincie – Afriky (Ifríkíja). Berberi, ktorí predstavovali pôvodné saharské obyvateľstvo, sa začali pomerne rýchlo islamizovať a následne sa aktívne pripojili k Arabom v ich expanzii na západ.
Córdobský kalifát
Abdarrahmán III. (912 – 961) ako nový emir opäť zjednotil celý al-Andalus a v roku 929 sa nechal vyhlásiť za kalifa. Týmto rokom sa datuje vznik Córdobského kalifátu, ktorý bol nezávislý od Abássovcov v Bagdade a šíitskych Fátimovcov v Egypte. Abdarrahmán III. Zorganizoval viaceré ťaženia proti kresťanským vládcom na severe polostrova, ktorých prinútil platiť mierový tribút (parias). Úspešne bojoval aj proti svojim hlavným ideologicko-mocenským súperom – Fátimovcom v severnej Afrike, kde sa mu podarilo ovládnuť územia v Maroku.
Obdobie taifských kráľovstiev (emirátov)
Po zvrhnutí posledného umajjovského kalifa Hišáma III. a následnom rozpade Córdobského kalifátu (1031) sa územie al-Andalus rozpadlo na takmer 40 menších štátnych celkov (emiráty), takzvané taify (reinos de taifas). Pojem taifa je odvodený z arabského jazyka a v preklade znamená mocenská skupina, politická frakcia. Niektoré taify začali vznikať už po roku 1009, kedy v kalifáte vypukol boj o moc (fitna). Vznikali na základe pôvodných správnych jednotiek (okresov) ešte z čias kalifátu alebo podľa rozdelenia vládnucich politických a kmeňových frakcií (arabské, berberské, slovanské)
Al-Andalus pod nadvládou Almorávidov
Almorávidi boli kočovní Berberi, príslušníci radikálnej islamskej sekty, ktorej zakladateľom bol sunnitský teológ Abdalláh ibn Jásín (+1059) a vodca berberského kmeňa Lamtuna, Jahjá ibn Ibráhím (+1056). Pojem Almorávid je odvodený od arabského výrazu al-murábit, čo znamená člen ribátu[1] alebo hraničiar a pustovník. Do 70. rokov 11. storočia sa Almorávidom podarilo vybudovať silnú ríšu s novozaloženým hlavným mestom Marrákeš
Al-Andalus pod nadvládou Almohadov
Zakladateľom dynastie Almohadov bol berber Muhammad Ibn Túmart (1080 – 1130), náboženský učiteľ a vodca nového islamského hnutia. Ibn Túmart pochádzal z Maroka a v mladom veku študoval v Bagdade. Po návrate do mesta Féz začal hlásať reformovaný pravoverný islam, v ktorom ústrednú doktrínu zohrávala jedinečnosť Alaha (arabský tawhíd). Jeho stúpenci sa arabsky nazývali al-muvvahhidún, čo v preklade znamená monoteisti alebo unitári.[1] Z tohto pojmu je odvodený názov Almohad. Ibn Túmart sa následne postavil do čela revolty proti tvrdej vláde Almorávidov.
ČÍTAŤ ĎALEJ »
Nasrovský (Granadský) emirát
Nasrovský emirát v Granade predstavoval posledný islamský štát na Pyrenejskom polostrove. Jeho zakladateľom bol Muhammad Júsuf ibn Nasri „Alhamara“, ktorý sa roku 1232 nechal vyhlásiť za sultána. Viacerí aristokrati a emiri menších miest (Guadix, Baza, Jaén, Málaga a Almería) uznali jeho nadvládu. Rozhodujúcim momentom pre posilnenie jeho moci bol pád mesta Córdoba. Potom čo ju dobyl kastílsky kráľ Ferdinand III. v roku 1236 sa Muhammad usadil v Granade (hlavné centrum emirátu).
Reconquista na Pyrenejskom polostrove
Reconquista ako historický pojem bol v poslednom období revidovaný najmä vďaka novým historickým výskumom. Podľa tradičnej interpretácie sa pojem reconquista chápe ako obdobie stredovekého Španielska (od vpádu Arabov na Pyrenejský polostrov roku 711 až po dobytie Granady roku 1492), počas ktorého sa severné kresťanské štáty nepretržite snažili dobyť územia na juhu Pyrenejského polostrova. Tieto územia pôvodne obývali kresťania, no začiatkom 8. storočia ho na dlhšie obdobie obsadili expandujúci moslimovia.
Základné fázy vývoja reconquisty
Ranné obdobie reconquisty je charakteristické predovšetkým politicko-vojenskou prevahou moslimov a čiastočnými vojenskými úspechmi severokresťanských vládcov, ktoré boli neskoršou historiografiou často zveličované až heroizované. Moslimskí emírovia (alebo neskôr kalifovia) neustále zasahovali do politického diania kresťanských štátov buď dosadzovaním svojich adeptov na trón alebo opakujúcimi nájazdmi s cieľom potrestať neposlušných vazalov či získať bohatú korisť (často pod zámienkou šírenia islamskej viery).