OBSAH: Príchod maďarov do Podunajska • Štefan I. (1000 – 1038) • Vývoj po smrti Štefana I. • Ondrej II. (1205 – 1235) • Belo IV. (1235 – 1270) • Vláda posledných Arpádovcov • Karol Róbert I. z Anjou (1301 – 1342) • Ľudovít I. Veľký z Anjou (1342 – 1382) • Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) • Vláda Ladislava V. (1440 – 1457) a Vladislava Jagelovského (1440 – 1444) • Vláda Mateja Korvína (1458 – 1490) • Jagelovci (1490 – 1526) • Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve • Samospráva • Cirkevná správa • Osídlenie a typy sídiel • Pohrebiská • Cesty a cestné mýto • Poľnohospodárstvo • Chov zvierat, lov a rybolov • Hospodárstvo • Obchod • Vzdelanosť, školstvo a písomníctvo • Architektúra a umenie • Odporúčaná literatúra
Jagelovci opäť na uhorskom tróne
Hoci Matej Korvín si prial za svojho nasledovníka nemanželského syna Jána, ale uhorský snem zvolil nakoniec z možných kandidátov na trón Vladislava Jagelovského, ktorý bol už od roku 1471 českým kráľom. Vládol v Uhorsku ako Vladislav II. Jagelovský (1490 – 1516). Nový kráľ sa zaviazal šľachte, že bude dodržiavať všetky jej slobody a staré zvyky. Zrušil reformy Mateja Korvína. Tieto podmienky podpísal vo Vlčkovciach pri Trnave a označujú sa ako capitulacio. Vladislav II. akceptoval požiadavku pri voľbe stavov, aby trvale sídlil v Uhorsku. Súčasťou dohody mal byť tiež sobáš s kráľovskou vdovou Beatrix. Najskôr sa tak stalo tajne, ale nakoniec bol sobáš v roku 1500 anulovaný pápežom Alexandrom VI. (1492 – 1503).
Výsledok voľby uhorského snemu sklamal Vladislavovho mladšieho brata Jána Alberta, s ktorým taktiež prebiehali rokovania. Po Vladislavovej voľbe z júla 1490 vpadol Ján Albert v rokoch 1490 – 1492 dvakrát do Uhorska, keď obsadil značnú časť východného Slovenska a dostal sa dokonca k Pešti, no nedobyl obliehané Košice. Až po porážke poľského vojska v bitke pri Prešove sa Ján Albert stiahol a čoskoro sa stal poľským kráľom (1492 – 1501). Ďalší neúspešný kandidát Maximilián Habsburský (1459 – 1519, rímsky kráľ od 1486, cisár od 1493) uskutočnil v roku 1490 vojenské ťaženie a dobyl späť rakúske územia, zabraté kedysi Matejom Korvínom, i časť západného Slovenska. Maximilián napokon vrátil časť uhorského územia po Bratislavskej dohode v novembri 1491, keď sa Vladislav zriekol nárokov na rakúske krajiny. Ján Korvín, syn Mateja Korvína, koncom roka 1490 získal viaceré hodnosti v Uhorskom kráľovstve (napríklad titul slavónskeho kniežaťa a chorvátsko-dalmátskeho bána) a zostal mu vo vlastníctve rozsiahly majetok. Nerobil si nárok na trón a napokon zomrel v roku 1504.
Vladislav II. Jagelovský(1490 – 1516)
Po nástupe Vladislava II. šľachta získala výraznú výkonnú moc. Nový panovník si získal prezývku kráľ dobrze, pretože často pritakal poľským dobrze či latinským bene. Kvôli zlej finančnej situácii sa opäť prenajímali regálne príjmy (výber niektorých daní, mýt alebo cla) a do zálohu sa dostali aj niektoré kráľovské mestá. Medzi šľachtou prebiehali vnútorné boje o moc, ktoré sa prejavovali na rokovaniach uhorského snemu. Od roku 1495 sa mohol každý šľachtic opäť zúčastňovať snemu. Do kráľovskej rady boli volení ôsmi zástupcovia snemu a nie osoby vybrané panovníkom. Podľa ustanovenia snemu z roku 1507 musela kráľovská rada odsúhlasiť personálne obsadenie každého úradu. Snem napríklad získal pod kontrolu financie a dosadzoval vlastných zástupcov do kráľovských súdnych a správnych orgánov, aby oklieštil pozíciu miest.
Bratislavskou dohodou z roku 1491 sa uzavrelo tiež jagelovsko-habsburské spojenectvo, ktorého súčasťou bola klauzula o vzájomnom nástupníctve v prípade vymretia niektorej z oboch dynastií. Časť uhorských magnátov podporovala takéto dynastické dohody, ale väčšina uhorskej šľachty (strednej a nižšej) boli proti tomu. Spomedzi nich sa do popredia dostal najbohatší muž Uhorska Ján Zápoľský. Ten za svoje postavenie vďačil rozsiahlym majetkom zdedeným po otcovi Štefanovi i strýkovi Imrichovi a ďalšie získal z rozpadajúcej sa domény Jána Korvína. V roku 1505 bol na sneme presadený zákon, ktorým sa pre budúcnosť zakazovala voľba cudzinca za uhorského kráľa. Už v tomto období bol časťou šľachty považovaný za najvhodnejšieho kandidáta na prípadný uprázdnený uhorský trón Ján Zápoľský. Vladislavovi II. sa nakoniec narodil syn a v roku 1515 bola opäť po rokovaniach v Bratislave potvrdená jagelovsko-habsburská dohoda. Následne bol len deväťročný Vladislavov syn Ľudovít zosobášený s Máriou, dcérou Maximiliána Habsburského.
Ľudovít II. Jagelovský (1516 – 1526)
Po smrti Vladislava II. v roku 1516 nastúpil na uhorský trón jeho neplnoletý syn Ľudovít II. Jagelovský (1516 – 1526). Vladislav II. mu preto ešte pred svojou smrťou určil ako tútorov cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána a poľského kráľa Žigmunda I. Jagelovského (1506 – 1548). Podľa ich rozhodnutia mala Uhorské kráľovstvo spravovať trojčlenná miestodržiteľská rada tvorená ostrihomským arcibiskupom Tomášom Bakócom a magnátmi Jánom Bornemisom i Jurajom Brandenburským. Nakoniec uhorský snem rozhodol inak a v období neplnoletosti Ľudovíta viedla krajinu kráľovská rada (šiesti magnáti, šiesti preláti a šestnásti zemania).
Dóžovo a banícke povstanie
Silnejúca pozícia šľachty mala neblahý dopad na životné pomery poddaných. Keď ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc dostal poverenie od pápeža k zorganizovaniu križiackej výpravy proti Osmanom vyhlásenej na jar 1514, tak sa do vojska hlásili poddaní a nižšia šľachta. Ich veliteľom sa stal sikulský zeman Juraj Dóža zo Sedmohradska. Vyššia šľachta sa snažila u kráľa a ostrihomského arcibiskupa početné vojsko rozpustiť. K tomuto aj došlo, ale križiaci sa vzbúrili a vypuklo najväčšie poddanské povstanie v dejinách Uhorského kráľovstva. Vzbúrenci ničili šľachtické kúrie a majetky, no nakoniec boli porazení v polovici júla pri Temešvári sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským i palatínom Štefanom Bátorim. Vodcovia povstania boli popravení. Uhorský snem v Budíne v októbri 1514 prijal nariadenia, ktoré zakazovali napríklad sťahovanie poddaných, nosenie zbrane a stanovili sa základné pracovné i daňové povinnosti poddaných voči vrchnosti. Snem tiež schválil zbierku uhorského zvykového práva, ktorú zostavil zeman Štefan Verbóci, nazývanú skrátene Tripartitum (Opus Tripartitum iuris consuetudinarii regni Hungariae – „Trojdielna kniha zvykového práva Uhorského kráľovstva“). Nepriamo sa tým znižovalo postavenie panovníka, fakticky i zákonne už aj tak oslabené. Tripartitum čoskoro vyšlo tlačou a stalo sa základnou oporou právneho systému.
Dóžovo povstanie síce neprebiehalo na území Slovenska, ale v rokoch 1525 a 1526 vypukli lokálne sociálne nepokoje v niektorých stredoslovenských banských mestách. Dôvodom boli zhoršujúce sa životné podmienky v dôsledku vyplácania miezd baníkov v málo hodnotnej (medenej) minci. Ceny potravín udržiaval na vysokej úrovni mestský patriciát. Štrajk a nepokoje vypukli na jar 1525 v Banskej Bystrici, odkiaľ sa šírili do okolia Banskej Štiavnice. Proti baníkom zasiahlo vojsko a nepokoje potlačilo.
Boj s Osmanmi
Zlá finančná situácia v kráľovstve viedla po nástupe Vladislava II. k rozpusteniu Matejovej žoldnierskej armády a zanedbávaná bola údržba pohraničných pevností s Osmanskou ríšou, kde sa sultánom stal výbojný Sulejman I. (1520 – 1566), ktorý sa rozhodol pre obnovenie expanzie do Európy. V roku 1521 osmanská armáda dobyla dve najdôležitejšie pevnosti uhorskej pohraničnej línie Šabac a Belehrad (Srbsko). Ľudovít II. hľadal pomoc na európskych panovníckych dvoroch, ale medzi významnými rodmi prebiehali práve boje o moc. Habsburgovci boli vo vojne s francúzskym kráľom Františkom I. (1515 – 1547) o Itáliu. Ľudovítovi II. sa tak opieral o Benátky a Pápežskú stolicu, ktorá povolila využiť na protiosmanskú obranu výnosy zo všetkých cirkevných majetkov v Uhorsku. V roku 1524 Turci narušili uhorský obranný systém od Chorvátska po Sedmohradsko a v lete 1526 vytiahlo osmanské vojsko popri Dunaji priamo do Uhorska, kde nenarážalo na organizovanejší odpor. Uhorské vojsko sa schádzalo pomaly a kráľovi sa podarilo zhromaždiť len 25 000 vojakov. Načas nedorazilo desaťtisícové vojsko organizované Jánom Zápoľským pri Segedíne (Szeged, Maďarsko). Osmani medzitým postúpili hlbšie do vnútrozemia a velenie uhorskej armády sa rozhodlo postaviť na odpor. Obe vojská sa stretli 29. augusta 1526 pri Moháči (Mohács, Maďarsko). Uhorská ťažká jazda síce svojim útokom rozbila predné osmanské jednotky, ale následne sa však uhorské jednotky dostali pod paľbu diel, ktoré ich zdecimovali. Väčšina uhorského vojska zahynula v bitke alebo bola popravená Osmanmi. Na úteku z bojiska zomrel aj kráľ Ľudovít II. Pri Moháči vôbec padla väčšina uhorskej svetskej i cirkevnej elity (28 magnátov a sedem prelátov – obaja arcibiskupi i piati biskupi, medzi nimi tiež hlavný veliteľ Pavol Tomori).
Osmanská armáda pokračovala v pochode do centra kráľovstva. Kráľovná Mária sa s dvorom a kráľovskými cennosťami utiahla do Bratislavy a za necelé dva týždne po bitke pri Moháči sultán bez boja obsadil Budín. Po vyrabovaní Budína a vyplienení okolia odtiahlo osmanské vojsko kvôli prezimovaniu z Uhorska späť na juh.