Albánske kmene sa v dobe raného stredoveku vyvíjali dlhodobo na periférii záujmu balkánskych mocností. Prvé správy o nich sa objavujú sporadicky od 11. storočia, a to v byzantských prameňoch, ktoré ich poznajú pod názvom Arbanites. Doposiaľ nevyriešenou otázkou zostáva presné vymedzenie pôvodných sídiel Albáncov, teda rozsahu oblasti nazývanej ako Arbanon. V každom prípade, a bez ohľadu na spory ohľadom rozsahu tohto územia, treba pôvodnú domovinu týchto kmeňov hľadať v hornatom zázemí centrálnej a severnej časti Albánska.
Vo väčšej miere sa Albánci stali známymi od prelomu 13./14. storočia. Albánski pastieri a horali najskôr osídlili vo väčšej miere oblasti dnešného južného Albánska a následne Kosova. Po rozklade Srbského cárstva sa začali usadzovať aj v oblasti severného a stredného Grécka a neskôr aj na Peloponéze a Egejských ostrovoch. V období stredoveku predstavovalo územie Albánska kontaktnú zónu medzi katolíckym Západom a pravoslávnym byzantsko-slovanským svetom. Severné a stredné vnútrozemie Albánska ovplyvňovali priľahlé pobrežné mestá s katolíckym románskym obyvateľstvom, ktoré cirkevne podliehali najskôr Dubrovníku (Raguse) a neskôr Antibari (Baru). Najdôležitejším mestom severného Albánska bol Skadar (albánsky Shkodër), ktorý na konci 14. storočia ovládli Benátčania. Väčšina severných albánskych kmeňov vyznávala katolícku vieru, zatiaľ čo na juhu krajiny mala silnejšie postavenie grécka pravoslávna cirkev na čele s arcibiskupstvom v Ochride. V centrálnej časti Albánska si tradičnú dôležitosť udržalo antické Dyrrhachion (slovensky Drač, albánsky Durrës), ktoré bolo dlho pod politickou kontrolou Byzancie a po jej zániku ho striedavo vlastnili viaceré lokálne mocnosti, až sa napokon aj jeho zmocnili Benátčania. Pozícia tamojšieho pravoslávneho gréckeho metropolitu postupne upadala kvôli slabnúcemu postaveniu Byzancie a silnej konkurencii katolíckych arcibiskupstiev v Antibari a Dubrovníku. Po obsadení Draču Benátčanmi sa v meste už viac nevyskytoval ortodoxný metropolita.
Rôznorodosť náboženských a kultúrnych vplyvov, ako aj celkový geografický profil krajiny ovplyvňovali etnogenézu albánskej populácie. V období rozsiahlej migrácie v 14. storočí sa začali postupne vytvárať rozdiely medzi dvoma základnými skupinami Albáncov – severnými horskými kmeňmi Toskov a južnými Gegmi, ktorí boli zväčša poľnohospodármi a viac sa otvárali okolitým vplyvom. Gegovia sa rozšírili do oblasti Kosova, Macedónie a Čiernej Hory, zatiaľ čo Toskovia migrovali na juh do oblasti Grécka. Obe skupiny sa aj dnes rozlišujú dialektom, odlišným spôsobom života a sčasti aj vzhľadom. Hranicou medzi oboma spoločenstvami sa stala rieka Skhumbin (Škumbin) v strednom Albánsku.
V stredoveku sa Albánci označovali za Arbëreshët (Arberešet) a pod takýmto označením ich v rôznych odchýlkach poznajú aj grécki, latinskí, a slovanskí autori.
Albánske kmene prežívali stáročia v relatívnej izolácii v neprístupných horských kantónoch, ktoré zabraňovali vytváraniu centralizovanejších politických útvarov. Albánčina je samostatnou a prastarou vetvou indoeurópskej jazykovej skupiny. Najstarším etnikom na území dnešného Albánska, ktoré spomínajú antické pramene, boli Pelasgovia. Niektorí bádatelia v 19. storočí práve ich považovali za predkov dnešných Albáncov. Ako prvý sformuloval túto tézu učenec a právnik Johann Georg von Hahn (1811–1869), ktorý pôsobil ako rakúsky a neskôr pruský konzul v Grécku. Hahn k tomuto konštatovaniu dospel na základe skúmania dialektu albánskych Toskov s novogréčtinou.
Ďalším etnikom, ktoré sídlilo na území Albánska pred príchodom Slovanov boli starovekí Illýri. Vzhľadom na to, že posledná zmienka o nich sa viaže k časom etnickej a politickej transformácie Balkánu v 7. storočí, vyvstáva otázka kontinuity tohto obyvateľstva a jeho príbuznosti s dnešnými Albáncami. Pre nedostatok relevantných písomných záznamov sa spor historikov v tejto otázke opieral od 19. storočia hlavne o argumenty filológov. Tézu o illýrskom pôvode Albáncov formuloval ako prvý nemecký učenec Johannes (Johann) Erich Thunman už roku 1774.
Teórie o pôvode Albáncov zo starovekých Pelasgov a Illýrov sa stali medzi Albáncami populárnymi od druhej polovice 19. storočia v časoch národného obrodenia.
Dejiny
Albánsko bolo v stredoveku súčasťou Byzantského impéria, ktoré zvádzalo boj o toto územie so sicílskymi Normanmi a s vládcami okolitých území. Normanom sa podarilo ovládnuť pobrežie dnešného Albánska. Neskôr toto územie ovládali Hohenštaufovci a brat francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226 – 1270) Karol z Anjou, ktorý sa nechal titulovať ako kráľ Sicílie a Albánska. Ešte na konci 12. storočia sa vytvoril na krátke obdobie v oblasti Arbanon s centrom v Kruje autonómny útvar na čele s archontom Progonom. Jeho nástupcovia udržiavali kontakty so Srbskom a pápežom. Albánsko sa stalo v polovici 14. storočia za panovania Štefana Dušana (1331 – 1351) súčasťou srbského štátu. Po jeho smrti sa k moci dostávajú miestni vládcovia a to predovšetkým z rodov Thopia a Balša. Thopiov v centrálnom Albánsku neskôr zatienili páni z rodov Spata, Arianiti a nakoniec Kastrioti, z ktorých pochádzal aj legendárny Skanderbeg.
Relatívnu samostatnosť začali albánske kmene strácať až s postupným prenikaním osmanskej moci na ich územie. V prvej tretine 15. storočia Turci ovládli južnú a centrálnu časť dnešného Albánska a roku 1431 tu zriadili Albánsky sandžak. Podobne ako v ostatných zabratých regiónoch, zriadili aj tu vlastnú územnú správu a zoštátnili pôdu, z ktorej výnosy (timary) prideľovali rôznym skupinám bojaschopného obyvateľstva. Na rozdiel od iných oblastí juhovýchodnej Európy Turci tieto benefity vyhradili aj drobným albánskym feudálom. Podľa najstaršieho osmanského katastrálneho súpisu (defteru) predstavoval podiel albánskych timarov v zmienenom sandžaku 18 percent. Zmena mocenských pomerov najviac postihla predákov silných rodov. Už rok po vzniku sandžaku vyvolali rozsiahle protiosmanské povstanie, do čela ktorého sa postavil Gjergj (Juraj) Arianiti. Hoci Turci povstanie za nejaký čas potlačili, v hornatom a neprístupnom severe krajiny si miestne klany aj naďalej udržali relatívnu nezávislosť.
Kľúčovú úlohu v ďalšom odpore proti novým pánom na seba prevzal Skanderbeg, ktorý predstavuje najvýznamnejšiu osobnosť albánskych stredovekých dejín a dodnes sa považuje za prvého zjednotiteľa Albáncov. Bol synom veľmoža Gjona (Jána) Kastriotiho, ktorý vládol v strednom Albánsku z pevnosti Kruje. Roku 1423 uznal Kastriota suverenitu osmanského sultána a v súlade tamojšími zvyklosťami poslal svojich synov ako rukojemníkov do paláca v Edirne. Bol medzi nimi aj Gjergj, ktorého si neskôr história zapamätala pod menom Skanderbeg – pôvodne Iskender beg (doslovne pán Alexander). Toto meno mu dali sami Turci, ktorým najskôr verne slúžil a neskôr sa stal ich úhlavným nepriateľom. Sám Skanderbeg pôvodne dostal ortodoxný krst, podobne ako predtým jeho otec Gjon. Jeden zo Skanderbegových bratov – Repoš bol ortodoxným mníchom na Sinaji a zomrel v srbskom pravoslávnom kláštore Chilandar na hore Athos. Skanderbeg konvertoval na islam, no nie je jasné, či sa tak stalo na neskorší podnet jeho otca, alebo až po tom, ako sa ocitol ako rukojemník na osmanskom dvore. V službách sultána Murada (1362 – 1389) zastával viacero úradov až do roku 1443, keď využil vpád križiackeho vojska na čele s Jánom Huňadym a navrátil sa do Albánska. Po tom ako sa zmocnil svojich rodových statkov vrátane pevnosti Kruje, začal organizovať rozsiahly odboj a vďaka svojej autorite sa mu podarilo zaangažovať do boja veľkú väčšinu popredných albánskych klanov. Začiatkom marca roku 1444 sa zišiel snem v meste Lezha (Alesio), ktoré kontrolovali Benátčana, jeho budúci súperi i spojenci. Skanderbega na ňom jednomyseľne zvolili za vodcu obranného spoločenstva albánskej aristokracie a túto funkciu zastával až do konca svojho života. Albánske klany dokázala zjednotiť len hrozba zo strany Turkov a viacerí ich predáci len neochotne a pod nátlakom uznávali Skanderbegovu autoritu. Na druhej strane si novozvolený vodca vďaka stálemu vojsku čoraz viac posilňoval svoje postavenie a snažil sa pretvoriť klanovú konfederáciu na skutočný štát, zjednotený jeho autoritou a riadený ľuďmi, ktorých k sebe pútal rôznymi prostriedkami vrátane obratnej sobášnej politiky. Skanderbeg načas stratil podporu Benátčanov a v rokoch 1447 – 1448 sa s nimi dokonca dostal do konfliktu. Ani po konečnom zmierení neboli vzájomné vzťahy ideálne, no obe strany zbližovala obava z rastúcej moci Turkov. Skanderbeg proti nim viedol odboj dlhých 24 rokov, počas ktorého čelil údajne vyše dvadsiatim vojenským ťaženiam protivníka. V máji roku 1450 proti nemu viedol trestnú výpravu dokonca sám osmanský sultán Murad II. (1421 – 1444, 1446 – 1451). Bolo to jeho posledné ťaženie v živote a na rozdiel od predošlých skončilo neúspechom.
Jeho nástupca Mehmed II. (1444 – 1446, 1451 – 1481) zo všetkého najskôr uprednostnil dobytie Konštantínopola, čo Skanderbeg využil na hľadanie a získavanie ďalších spojencov na Západe, medzi ktorých sa zaradil neapolský kráľ Alfonso V. Centrom odporu sa stala oblasť stredného Albánska, zatiaľ čo v ostatných častiach územia albánskej ligy sa Skanderbeg cieľavedome snažil obmedzovať separatizmus jednotlivých klanových predákov, ktorí hľadali spojencov nielen v Osmanskej ríši, ale aj v Benátkach.
Skanderbeg sa v tom čase tituloval ako dominus Albaniae (pán Albánska), avšak pre svoj neúnavný a neuhasínajúci boj proti Turkom si od pápežskej kúrie vyslúžil viacero čestných označení ako athleta Christi (bojovník za Krista), či princeps Epirotarum (knieža Epirčanov). Po páde Konštantínopola silneli na Západe hlasy, volajúce po usporiadaní novej križiackej výpravy. Už pápež Kalixt III. (1455 – 1458) venoval množstvo energie na vytvorenie protitureckej koalície, v ktorej vyhradil jedno z popredných miest práve Skanderbegovi a menoval ho generálnym kapitánom pápežskej stolice v boji s Turkami. Európske mocnosti však nedokázali nájsť spoločnú reč v otázke ďalšieho postupu a tak albánsky vodca radšej uzavrel so sultánom Mehmedom desaťročné prímerie. Práve v čase jeho podpísania však vznikla za veľkého prispenia pápeža Pia II. (1458 – 1464) veľká kresťanská koalícia, v ktorej prijali účasť uhorský kráľ Matej Korvín (1458 – 1490) i Benátčania. Skanderbeg aj preto porušil so sultánom mier, avšak z plánovanej výpravy napokon nič nebolo, pretože počas príprav zomrel jej hlavný organizátor – pápež Pius II. v italskom prístave Ancona.
Osmanský sultán Mehmed II. sa nikdy nezmieril s potupením prímeria a postupne začal nezávislým albánskym kmeňom symbolicky čoraz viac sťahovať slučku. Na začiatku 60. rokov začali Turci odstraňovať posledné zvyšky poloautonómnych štátnych útvarov kresťanov. Roku 1463 obsadili takmer bez boja Bosnianske kráľovstvo, o dva roky oblasť Hercegoviny a o ďalší rok neskôr napokon definitívne aj Peloponéz. Sultán sa potom vypravil do Albánska na čele mohutného vojska a roku 1466 obľahol pevnosť Kruje. Sám Skanderbeg zvolil tradičnú taktiku, keď v pevnosti zanechal malú posádku a sám sa stiahol do okolitých hôr, odkiaľ neustále Turkov znepokojoval drobnými výpadmi. V zložitej situácii napokon Skanderbeg odišiel do Itálie, kde žiadal o pomoc pápeža Pavla II. (1464 – 1471) a neapolského kráľa Ferdinanda I., no namiesto aktívnej pomoci a podpory zažil tentoraz iba rozčarovanie. Napriek tomu dokázal v apríli roku 1467 s pomocou Benátčanov definitívne zmariť dlhodobé obliehanie Kruje. Mehmed nakoniec zanechal obliehanie, avšak už nasledujúceho roka pritiahol do Albánska opäť, no tentoraz s inou stratégiou. Pokúsil sa dobyť pobrežné mestá držané Benátčanmi, ktoré by z definitívnou platnosťou odrezali Skanderbega od prísunu posíl a materiálnej pomoci zo Západu. Turci však nedokázali dobyť kľúčovú pevnosť Drač a neúspechom skončil aj ich opätovný pokus o obsadenie Kruje. Na druhej strane aj Albánci utrpeli značné straty a veľká časť z nich hľadala azyl v neďalekej Itálii. Bez aktívnej podpory zo strany Benátok a západných mocností však nemal albánsky odpor z dlhodobej perspektívy šancu na prežitie. Túto skutočnosť si uvedomoval aj Skanderbeg, ktorý sa pokúsil o zvolanie nového snemu albánskej ligy, avšak zomrel uprostred jeho príprav.
Albánsky odpor síce neutíchol ani po Skanderbegovej smrti, ale postrádal silnú autoritu, ktorá by zaujala jeho miesto. O desať rokov neskôr Turci napokon dobyli hlavné centrum odporu – pevnosť Kruje, no až po dva roky trvajúcom obliehaní, keď posádke došli zásoby a stratila definitívnu nádej na vyslobodenie, pretože do pevnosti sa nedokázalo prebiť spojené benátsko-albánske vojsko. Sultán Mehmed najskôr pristúpil na podmienky kapitulácie, ale potom nechal všetkých obrancov pevnosti popraviť s výnimkou benátskeho veliteľa. Turci napokon dobyli zvyšné miesta v Albánsku, ktoré držali v moci Benátčania – Skadar a napokon roku 1501 aj Drač. Veľká časť vnútrozemia však i naďalej zostala pod faktickou kontrolou albánskych horalov, ktorých klany (fisy) sa vyvíjali izolovane v uzavretých horských kantónoch. Vyznačovali sa prísnym patriarchálnym životom so spoločným vlastníctvom pôdy i dobytka a vlastným zvykovým právom (kanun). Osmanská správa do ich vnútorného života nezasahovala a uspokojila sa s každoročným výberom tribútu.