OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
V roku 1377 sa stal litovským veľkokniežaťom Jagelo (ako litovské veľkoknieža 1377 – 1401), ktorý je považovaný za zakladateľa novej dynastie Jagelovcov. Jeho úsilím bolo z mocenských dôvodov pokresťančovať litovské kmene v západnom ríte. Po tom, čo v roku 1382 zomrel uhorský kráľ Ľudovít z dynastie Anjou, ktorý svojou osobou reprezentoval poľsko-uhorskú personálnu úniu, sa dedičkou poľského trónu stala jeho mladšia dcéra Hedvika. Na jej korunovácii v roku 1384 bolo prítomné aj posolstvo z Litvy. Jagelo hľadal v tomto období podporu v boji proti Rádu nemeckých rytierov, na ktorého územie sa uchýlil jeho odbojný bratranec Vitold. Hrozba zo strany nemeckého križiackeho rádu viedla k uzatvoreniu zmluvy z Krevu v roku 1385, na základe ktorej sa Jagelo mal stať novým poľským kráľom, za čo sa zaviazal prijať aj so svojim ľudom katolícku vieru. Podľa krevskej zmluvy sa Litva mala pričleniť k Poľsku. Litovské veľkoknieža sa nechal pokrstiť a v roku 1386 spečatil svoju voľbu sobášom s Hedvikou. Po korunovácii sa stal kráľom Poľska ako Vladislav II. (1386 – 1434). V nasledujúcom roku sa uskutočnili vojenskú výpravu na Rus, kde sa im miestni vladári podriadili. S Vladislavom II. sa zmieril jeho Vitold (Vitautas, 1392 – 1430), ktorý sa vrátil späť do Litvy a získal v roku 1392 doživotne titul litovského veľkokniežaťa. V roku 1399 zomrela Hedviga bez potomkov. Aj po jej smrti Poliaci uznali právo Jagelovcov na trón. Namiesto splynutia oboch štátov sa v roku 1401 založila únia dvoch štátov – tzv. Radomsko-vilenská (vilniuska) únia, v rámci ktorej bola potvrdená ich rovnoprávnosť. Litve, predstavujúcej samosprávny celok, bola potvrdená kniežacia hodnosť a jediným spojivom bola osoba Vladislava II. Jagela. Jednou z kľúčových funkcií tejto personálnej únie bola spoločná obrana proti Rádu nemeckých rytierov. V roku 1409 vypuklo na území Žmude povstanie proti vláde Rádu nemeckých rytierov, ktoré podporoval Vitold. Nakoniec došlo k otvorenému vojenskému konfliktu. V roku 1410 poľsko-litovské vojsko porazilo skoro úplne vojsko nemeckých rytierov v bitke pri Grunwalde. Únia získala následným toruňským mierom z roku 1411 Dobrzynsko a dočasne aj Žmuď, ktorá však musela byť po intervencii rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského vrátené rytierskemu rádu.
Medzištátne zmluvy o únii Poľska a Litvy sa ešte niekoľkokrát obnovovali a modifikovali. V roku 1413 bola uzatvorená Horodelská únia, ktorá obsahovala okrem iného články o upevnení partnerstva Litvy s Poľskom a zachovaní vernosti oboch národov Jagelovi i Vitoldovi. Voľba veľkokniežaťa mala byť v budúcnosti zrealizovaná Litovcami za súhlasu poľského kráľa. Na základe tejto zmluvy sa Litva stala zmluvným partnerom Poľska. Právne zjednotenie oboch krajín umožňovalo vytvorenie vojvodských a kastelánskych úradov na Litve podľa poľského vzoru. Horodelská zmluva však mala i negatívne dopady. Na Litve sa mal vytvoriť analogický šľachtický stav podľa poľského modelu, avšak rovnaké práva ako poľská aristokracia mohli získať len litovskí bojari katolíckej konfesie. Pravoslávni šľachtici, ktorí tvorili väčšinu, sa cítili byť odsunutí mimo rámec politického života až do roku 1434, kedy aj oni mohli požiadať o povýšenie do šľachtického stavu (plného zrovnoprávnenia sa pravoslávni litovskí bojari dočkali až v roku 1569 po podpísaní Ľublinskej únie). Neskôr, v roku 1447, kráľ Kazimír Jagelovský v osobitnom privilégiu rozšíril litovským veľmožom osobné slobody – dostali záruku, že bez riadneho súdneho konania nemôžu byť trestaní väznením ani konfiškáciou majetku. Kazimír v privilégiu sľuboval prideľovať miesta v úradoch v Litve len miestnym ľuďom.
Litovský Veľkoknieža Vitold sa vojensky angažoval na rôzne svetové strany. V súčinnosti s Vladislavom II. sa zapojil do zápasu o český trón. Po podpísaní ďalšieho mieru s Rádom nemeckých rytierov v Melne dňa 27. septembra 1422 Litva definitívne získala Žmuď. V tejto podobe hranice Litvy pretrvali viac-menej až do súčasnosti. V litovských krajoch nachádzalo po vojenských roztržkách mongolských chánov útočisko mongolské obyvateľstvo. V roku 1424 podnikol Vitold ťaženie proti krymským Tatárom a za chána im dosadil svojho chránenca Girejchána.
Rozsiahle litovsko-ruské oblasti boli pokresťančené už od čias Kyjevskej Rusi. Vládnuca jagelonská dynastia sa sem pokúšala pretláčať katolicizmus, resp. ho neraz protežovala, čo často viedlo ku konfesijným i spoločenským konfliktom v Litve. Vladislav II. podnecoval misijnú činnosť pomocou poľskej katolíckej cirkvi a pričinil sa v roku 1386 o založenie biskupstva vo Vilniuse, ktoré podliehalo arcibiskupstvu v Hnezdne. Prvým biskupom sa stal poľský františkán Ondrej. Na začiatku 15. storočia prišlo k pokusom o zmierenie prostredníctvom myšlienky náboženskej únie. Aj litovské veľkoknieža Vitold mal katolícke vyznanie, no usiloval sa pristupovať k pravoslávnemu prostrediu v Litve diplomaticky a prezieravo. Vzhľadom na záujem Moskvy o západoruské územia v Litovskom kniežatstve sa rozhodol vytvoriť metropolitné centrum pre západoruské biskupstvá v Kyjeve, pričom za metropolitu menoval bulharského vzdelanca Grigorija Camblaka. Po tom, čo sa kyjevský metropolita v záujme cirkevnej únie vypravil na cirkevný koncil do Kostnice (1415), pričom sa tu táto otázka napokon ani neriešila, skompromitoval sa v očiach litovského pravoslávneho obyvateľstva. Litovsko-ruské obyvateľstvo, ktoré i naďalej odmietalo unionistické pokusy poľsko-litovskej katolíckej aristokracie, nachádzalo značnú podporu u moskovského kniežaťa a neskôr i u patriarchu. Vitold mal ambíciu byť korunovaný na kráľa, čomu však zabránil poľský kráľovský dvor i jeho skon v roku 1430. Navyše Vladislavovi II. sa narodili synovia, ale on zomrel bezdetný. Poľský kráľ po jeho smrti dosadil na litovský stolec brata Svidrigela (1430 – 1432), ale ten sa snažil získať úplnú moc a Vladislava II. zajal. Poliaci kráľa oslobodili a Svidrigelo sa uchýlil pod ochranu Rádu nemeckých rytierov. Jeho nástupcom sa stal Vitoldov brat Žigmund (1432 – 1440), ktorý presadzoval poľské záujmy. V tomto období sa Poliaci zblížili s husitmi, ktorí sa zúčastnili aj vojenských ťažení práve proti Rádu nemeckých rytierov. V roku 1434 po smrti Vladislava II. na trón nastúpil neplnoletý syn Vladislav III. Jeho bratovi Kazimírovi bola ponúknutá česká koruna, o ktorú neúspešne súperil s Albrechtom Habsburským. Po smrti tohto panovníka uhorská šľachta ponúkla kráľovskú korunu Vladislavovi III. ktorý tento návrh prijal. Lenže vo februári 1440 sa vdove po Albrechtovi Habsburskom Alžbete narodil syn, ktorého nechala 15. mája 1440 korunovať za uhorského kráľa Ladislava V. (1440 – 1457). Nastal otvorený vojenský konflikt. Navyše litovského veľkokniežaťa Žigmunda v tom istom roku zavraždila litovsko-ruská šľachta. Veľkokniežaťom sa následne stal brat poľského kráľa Vladislava III. Kazimír (1440 – 1492). Nakoniec Vladislav III. zahynul v bitke proti Turkom pri Varne v roku 1444. Keďže po jeho smrti kráľovstvo čelilo viacerým nájazdom, tak nakoniec litovské veľkoknieža Kazimír bol zvolený aj za poľského kráľa ako Kazimír IV, ktorý sa udržal na tróne až do roku 1492. Plne však rešpektoval nezávislosť oboch celkov a litovským veľmožom udelil v roku 1447 rozsiahle privilégiá (rozšírenie slobôd, osobná nedotknuteľnosť, právo na roľníkov, obsadzovanie litovských úradov domácimi zástupcami). Kráľ sa v prvom období svojej vlády zaviazal, že neodčlení Volyňsko a Podolsko v prospech Poľska, no postupne čoraz viac začal presadzovať nároky poľskej aristokracie. Vyvolalo to voči nemu sprisahanie časti litovských veľmožov, ktoré ale nemilosrdne potrestal. Kazimír IV. sa výrazne angažoval v zahraničnej politike. V Prusku panovala nespokojnosť s vládou Rádu nemeckých rytierov, a preto zástupcovia miest a šľachty vytvorili zväz. V roku 1454 úspešne povstali ponúkli vládu nad územím Kazimírovi IV. Lenže poľské vojsko nakoniec utrpelo pri Chojniciach porážku od nemeckých rytierov. Vojna sa naťahovala a Poliaci prebrali iniciatívu až po roku 1462. Napokon, po druhom toruňskom mieri z roku 1466, Poľsko získalo západné Prusko s Gdanskom. Veľmajster rádu musel vzdať hold poľskému panovníkovi, pod ktorého zvrchovanosť od tohto obdobia patril. Na druhej strane získal pozíciu kniežaťa v kráľovstve, ktoré bolo touto vojnou finančne vyčerpané. Na začiatku 70. rokov 15. storočia vznikla v Uhorsku opozícia voči panovníkovi Matejovi Korvínovi, ktorá chcela dosadiť na trón práve poľského kráľa Kazimíra IV. Poľské vojsko vtiahlo od severu na Slovensko a dobilo Nitru. Nakoniec sa však ešte v tom roku Kazimír zo Slovenska stiahol a následne boli porazené aj poľské vojenské posádky, ktoré tu zostali. Úspešnejší bol Kazimír IV. v Čechách, kde od roku 1458 vládol Juraj z Poděbrad. Tento bol predstaviteľom kališníckej časti českej šľachty (umierneného krídla husitov), a preto ho pápež vnímal ako kacírskeho panovníka. Pápežská kúria sa snažila zorganizovať proti novému českému panovníkovi vojenskú výpravu. Do čela sa postavil uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý v roku 1468 vpadol na Moravu, kde podporil odboj katolíckych českých i moravských stavov. Matej nakoniec obsadil len Moravu, kde ho katolícke stavy na sneme konanom v Olomouci v máji 1469 zvolili za českého kráľa. Keď o dva roky Juraj z Poděbrad zomrel, tak za svojho následníka určil Vladislava Jagelovského, syna poľského kráľa Kazimíra IV. Ten musel o korunu bojovať s Matejom Korvínom. Nakoniec obidvaja panovníci uzavreli v roku 1479 mierovú dohodu, podľa ktorej Vladislav Jagelovský si ponechal iba Čechy a Matej Korvín Moravu, Sliezsko a Lužicu. Obaja pritom mohli používať titul českého kráľa. Keď Matej Korvín v roku 1490, tak uhorský snem zvolil nakoniec z možných kandidátov na trón Vladislava Jagelovského, ktorý vládol v Uhorsku ako Vladislav II. Jagelovský (1490 – 1516). Nový kráľ sa zaviazal šľachte, že bude dodržiavať všetky ich slobody a staré zvyky. Výsledok voľby uhorského snemu sklamal Vladislavovho mladšieho brata Jána Alberta, s ktorým taktiež prebiehali rokovania. Po Vladislavovej voľbe z júla 1490 vpadol Ján Albert v rokoch 1490 – 1492 dvakrát do Uhorska, keď obsadil značnú časť východného Slovenska a dostal sa dokonca k Pešti, no po porážke poľského vojska v bitke pri Prešove sa Ján Albert stiahol a čoskoro sa stal poľským kráľom (1492 – 1501). V Litve nastúpil ako veľkoknieža jeho brat Alexander (1492 – 1506). V ďalšej koaličnej dohode – Vilenskej (vilniuskej) zmluve z roku 1499 sa oba celky zaviazali, že nebudú voliť panovníka bez vedomia druhej strany a že si budú počas ohrozenia vojensky pomáhať. Ján Albert pripojil do Poľska płockú časť Mazovska a v roku 1497 viedol neúspešnú vojenskú výpravu do Moldavska. V roku 1496 pietrkovskými štatútmi právne podporil požiadavky šľachty, obmedzil pohyb poddaných, oslobodil šľachtu od platenia cla. Onedlho, v roku 1501 zomrel, a Alexander zvolený aj za poľského kráľa. V tom istom roku vydal dokument známy ako Mielnická únia, ktorý stanovil, že Poľsko i Litva majú mať spoločného panovníka – voleného poľskou i litovskou aristokraciou. Poľský kráľ tak mal byť zároveň aj litovským veľkokniežaťom. Jednotnou mala byť aj armáda, mena, váhy a miery. Takáto obnova poľsko-litovskej únie sa realizovala najmä pod vplyvom hrozby zo strany moskovského štátu. Hoci táto zmluva nenadobudla právoplatnosť, kládla základ nového smerovania k spoločnej vnútornej a najmä zahraničnej politike. Jagelovci zostali na poľskom tróne vládnuť až do roku 1572.
Na konci 15. storočia patrili Poľskej korune oblasti Veľkopoľska, Malopoľska, Kráľovského Pruska a Červenej Rusi. V lénnej závislosti od Poľska bolo rádové Prusko a Mazovsko, ktoré po vymretí Piastovcov v roku 1526 bolo o tri roky definitívne pripojené k Poľsku. Litovské veľkokniežactvo sa rozkladalo na území súčasnej Litvy, Bieloruska (tzv. Bielej Rusi) a západnej časti Ukrajiny vrátane Záporožia. Sporným územím v Litve, na ktoré si činilo nárok Poľsko, zostávalo Volyňsko, Podolsko a Polesie. V 2 . polovici 15. storočia začalo narastať nebezpečenstvo útoku z východnej strany. Moskovskí vládcova sa považovali za ochrancu pravoslávneho sveta, preto podporovali pravoslávne obyvateľstvo nielen litovského štátu, ale aj poľskej koruny, a to s cieľom jeho následného pripojenia k Moskve. Konfrontácia medzi poľsko-litovskou úniou a moskovským štátom trvala viac ako storočie. Litva vzhľadom na neuspokojivú pomoc Poľska bola prinútená správať sa značne defenzívne a ustupovať pred tlakom Moskvy, a preto sa v roku 1503 vzdala rozsiahleho teritória ležiaceho východne od Dnepra a východnej časti oblasti Smolenska, v roku 1522 napokon aj samotného mesta Smolensk.