OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Ľudovít I. Veľký sa hneď po smrti Kazimíra III. vydal do Krakova, kde sa mal konať pohreb. Lenže poľskí šľachtici ho zorganizovali ešte pred jeho príchodom. Čo bolo chápané, že úplne neakceptovali Anjouovca na tróne. Okrem toho podľa testamentu Kazimíra III. mal pod svoju vládu získať značné územia vnuk Kazko Slupský. Predstavitelia Veľkopoľanov si želali, aby Ľudovít I. Veľký sa nechal podľa starej tradície korunovať v Hnezdne. Nakoniec prebehla v novembri 1370 korunovácia v Krakove a následne nový poľský panovník nechal opätovne slávnostne pochovať svojho predchodcu. Po svojom odchode prenechal vládu v rukách svojej matky Alžbety, ktorá bola dcérou Vladislava I. Lokietka. Kazko Slupský sa stal nakoniec spojenec kráľa, ale v roku 1377 zomrel v boji s Vladislavom Bielym, ktorý sa usiloval od roku 1373 obsadiť Kujavsko. Vladislav Biely nakoniec kapituloval a na oplátku získal benediktínske opátstvo v Panonhalme i 10 000 kôp grošov. V roku 1372 uzavrel Ľudovít I. Veľký vo Vratislave mier s českým kráľom Karolom IV. a vzdal sa svojich práv na Sliezsko. V roku 1373 sa mu podriadilo mazovské knieža Januš I. Starší. Okrem svojej matky sa Ľudovít I. Veľký opieral o Vladislava Opoľského, ktorému najprv zveril správu Rusi a potom ho v roku 1378 menoval za regenta celého Poľska. S vládou Alžbety a Vladislava Opoľského nebola spokojná poľská šľachta, ktorú si Ľudovít pohneval aj tým, že Rus začal považovať za súčasť Uhorského kráľovstva. Na tomto území totiž dosadzoval do správnych funkcií uhorskú šľachtu. V tomto období muselo Poľsko čeliť vojenským ťaženiam Litovcov a problémy boli vo Veľkopoľsku i v Malopoľsku. Koncom jari 1377 Ľudovít I. Veľký zaútočil proti Litovcom a obsadil Bełz a Chełm. To bola aj naposledy, kedy bol osobne prítomný v Poľskom kráľovstve. Jeho matka Alžbeta v roku 1380 zomrela a na zmiernenie situácie v krajine zvolal v roku 1381 snem do Budína, na ktorom vymenoval troch regentov (napríklad krakovského biskupa Záviša), ktorí sa mali starať počas jeho neprítomnosti o Poľské kráľovstvo. To spôsobilo nové nedorozumenia.
Ľudovít I. Veľký nemal synov, ale mal dcéry. Lenže poľský trón sa mohol zdediť iba po meči. Svetskí a cirkevní hodnostári z Malopoľska boli pripravený uznať jednu z dcér ako kráľovnú, ale stanovili mu podmienky. Panovník udelil mestám rozsiahle privilégiá, vďaka ktorým sa obchod značne rozvinul a zároveň zvýšil príjmy do štátnej pokladnice. V roku 1374 v Košiciach vydal Ľudovít I. Veľký všeobecné privilégium pre celú šľachtu v Poľskom kráľovstve. Sľúbil, že bude do funkcií dosadzovať len poľskú šľachtu, ktorá získala množstvo daňových a vojenských privilégií. Jeho dcéra Katarína za to získala jej súhlas na prevzatie trónu, ale zomrela v roku 1378. Situácia sa opäť skomplikovala. V Poľsku vznikla opozícia voči kráľovým dedičským plánom na čele s arcibiskupom Janušom Suchywilkom. Na nasledujúcom kongrese v Košiciach v roku 1379 Ľudovít I. Veľký prinútil šľachtu vzdať hold svojej dcére Márii. Aby získal klérus pre svoje plány vydal v roku 1381 niekoľko privilégií pre biskupstvá a opátstva v Poľsku, ktoré sa týkali napríklad daňovej povinnosti. Duchovenstvo tak boli oslobodené od platenia väčšiny daní. V roku 1382 zvolal snem na Spiš, kde predstavil koncept nástupníctva na poľskom tróne. Jeho najstaršia dcéra Mária, ktorá bola v tom čase zasnúbená so Žigmundom Luxemburským, mala zasadnúť na poľský trón. Nakoniec v roku 1382 vo Zvolene prinútil všetkých starostov Poľského kráľovstva, aby zložili prísahu vernosti vtedajšiemu markgrófovi Brandenbuska a neskoršiemu cisárovi Žigmundovi Luxemburskému. Ľudovít I. Veľký zomrel v septembri 1382 v Trnave a bol pochovaný v tradičnej kráľovskej nekropole v katedrále Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár).