OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Niekedy na konci 9. storočia alebo v 1. polovici 10. storočia sa do čela vznikajúceho poľského štátu dostali Piastovci. V kronike Galla Anonyma je zachytená legenda o vyhnaní Popiela s jeho potomstvom – Siemowitom, ktorý bol synom oráča Piasta. Prvým písomne doloženým vládcom z rodu Piastovcov je Mieško I. Jeho predchodcovia mali byť podľa spomínanej kroniky Galla Anonyma okrem Siemowita ešte Lestek a Siemomysł. Mieško I. sa v roku 963 snažil ovládnuť Pomoransko. Podľa saského kronikára Widukinda (okolo 925 – po 973) bojoval Mieško I. s Luticmi. Od ich vojsk, ktoré viedol gróf Wichmann, utrpel dve porážky. Mieško I. následne nadviazal kontakty s českým kniežaťom Boleslavom I., zosobášil sa s jeho dcérou Doubravkou a roku 966 bol pokrstený. V nasledujúcom roku porazil Luticov a Volyňanov a okrem toho v roku 972 vybojoval úspešne aj bitku s markgrófom Hodom. Ovládol tak územie, ktoré siahalo na východe po Mazovsko, na severe po Západné Pomoransko a na západe po strednú Odru. Už v roku 968 bolo v Poznani založené biskupstvo. V roku 990 došlo k vojne medzi Mieškom I. a českým kniežaťom Boleslavom II. Poľský štát získal pod nadvládu Sliezsko a pred rokom 999 Krakovsko. Mieškov syn Boleslav I. Chrabrý pokračoval úspešne v získavaní nových území. Okrem Veľkopoľska, Malopoľska, Mazovska, Kujavska, Pomoranska a Sliezska ovládal na krátky čas Moravu, Čechy, Slovensko a Lužicu. V roku 1000 vzniklo v Hnezdne arcibiskupstvo, kde bol pochovaný sv. Vojtech (okolo 952 – 997), ktorý bol zavraždený počas misie u Prusov. Cisár Oto III. sem v roku 1000 podnikol púť a uznal politickú nezávislosť Boleslava I. Chrabrého. Pápež poľskému panovníkovi v roku 1024 potvrdil hodnosť kráľa. V roku 1025 sa Boleslav I. Chrabrý dal korunovať za kráľa. Jeho nástupca Mieško II. (1025 – 1034) sa nechal tiež korunovať za kráľa, ale v roku 1031 stratil Lužicu a neskôr Kyjevská Rus ovládla oblasť Červenských hradov a napokon sa poľského trónu zmocnil za pomoci Jaroslava Múdreho (1016 – 1054) Mieškov brat Bezprym. Mieško II. sa v roku 1031 vzdal načas trónu. V roku 1032 sa po smrti svojho brata vrátil do Poľska, ale spravoval len časť územia. V ostatných dvoch častiach vládol brat Oto a bratranec Detrich. Mieško II. však v roku 1034 opäť zjednotil Poľsko po smrti Ota a vyhnaní Detricha. Zakrátko po tom bol však zavraždený. Po jeho smrti sa Poľsko rozpadlo, knieža Kazimír I. (1016 – 1058, 1034 – 1037/1038 a od 1041) bol vyhnaný a moc získali veľmoži. Napríklad v Mazovsku vládol Maslav (Mojslav). Z dôvodu anarchie vypuklo ľudové povstanie. Túto situáciu využil český panovník Břetislav I. a vpadol do Poľska, pričom dobyl aj Hnezdno a pripojil k Čechám Sliezsko. V roku 1038 sa naspäť vrátil Kazimír a obsadil Maľopoľsko, a tak sa v roku 1039 jeho sídlom stal Krakov. Postupne získal pod svoju vládu Mazovsko, Pomoransko a Sliezsko. Jeho syn Boleslav II. Smelý (1058 – 1079) síce stratil Západné Pomoransko, ale v roku 1076 bol korunovaný za kráľa s podporou rímskej kúrie. No v roku 1079 bol veľmožmi zbavený trónu a vládu prevzal jeho brat Vladislav Hermann (1079 – 1102).
Počas jeho vlády si podiel na panovaní vynútili aj jeho synovia Boleslav III. Krivoústy a Zbyhnev, ktorý sa dostali do vzájomného konfliktu. Zbyhnev sa opieral o spojenectvo s cisárom Svätej ríše rímskej a Boleslav III. počítal s podporou uhorského kráľa Kolomana. Nakoniec bol Zbyhnev daný do väzenia, kde zomrel. Boleslav III. Krivoústy sídlil v Płocku v Mazovsku. Úspešne ovládol Pomoransko, christianizoval dolné Poodrie a angažoval sa v nástupníckych bojoch o český i uhorský trón. Pôvodne stál na strane protipápeža Anakleta II. (1130 – 1138), ale nakoniec prešiel na stranu Inocenta II. (1130 – 1143). V roku 1137 s českým kniežaťom Soběslavom I. (okolo 1090 – 1140, knieža od 1125) uzavreli večný mier. Krátko pred svojou smrťou v roku 1138 vydal Boleslav III. nariadenie o nástupníctve, tzv. testament, ktorým rozdelil poľský štát medzi synov a manželku ma údelné krajiny s tým, že najstaršiemu synovi Vladislavovi zveril Malopoľsko s Krakovom, časť Veľkopoľska s Hnezdnom i Pomoransko, a tento mal mať aj vrchnú moc nad ostatnými. Vládca týchto území (seniorátny údel) mal mať titul najvyššieho kniežaťa. Poľsko sa rozpadlo na dve storočia na niekoľko kniežatstiev. Medzi jednotlivými kniežatami prebiehali boje o zvrchovanú moc, v ktorých zohrávali dôležitú úlohu Svätá stolica a Svätá ríša rímska.
Napríklad Kazimíra II. Spravodlivého (1138 – 1194, knieža od 1177) podporoval v súperení o mocenský primát pápež Alexander III. (1159 – 1181) i cisár Fridrich I. Barbarosa (1122 – 1190, rímsky kráľ od 1152, cisár od 1155). V roku 1241 zaútočili na Poľsko Mongoli, ktorí dobili Krakov, spustošili Malopoľsko a napokon tiahli so Sliezka. V bitke pri Legnici porazili vojsko vratislavského, krakovského a veľkopoľského kniežaťa Henricha II. Pobožného, ktorý v boji padol. Mongoli síce nepokračovali v pustošení, ale na územie dnešného Poľska zaútočili aj v rokoch 1259, 1280 a 1287. Dcéra Henricha II. Pobožného, Alžbeta, mala za manžela veľkopoľské knieža Přemysla I. Ich syn Přemysl II. dosiahol obratnou vnútornou a zahraničnou politikou, že 26. júna 1295 ho arcibiskup v Hnezdne korunoval za kráľa. Nové kráľovstvo však zaberalo len Veľkopoľsko a Pomoransko. Navyše Přemysl II. bol v nasledujúcom roku zavraždený. O vládu nad územím Poľska sa následne delili kniežatá Henrich Hlohovský, Vladislav I. Lokietok a český kráľ Václav II. (1271 – 1305, vlády sa ujal roku 1283, korunovaný bol 1297). Práve Václava II., ktorý ovládol Malopoľsko, v roku 1300 korunoval hnezdenský arcibiskup Jakub za poľského kráľa. Keď v roku 1305 zomrel a o rok aj jeho syn Václav III., tak sa cesta ku kráľovskej korune otvorila Vladislavovi I. Lokietkovi. V roku 1306 ovládal len Malopoľsko, Kujavsko a časť Pomoranska. To mu nebránilo, aby sa prehlásil za dediča poľského trónu. Jeho súper Henrich Hlohovský vládol vo Veľkopoľsku, ale zomrel v roku 1309. V tom čase bol Vladislav I. Lokietko v ostrom konflikte s krakovským biskupom Jánom, ktorého zradne uväznil (1308). Za čo sa bol načas exkomunikovaný. Navyše v Pomoransku vznikol konflikt s Brandenburskom. Vladislav I. zvíťazil s pomocou Rádu nemeckých rytierov, ktorého prví členovia prišli do oblasti mesta Toruň v roku 1228 na pozvanie mazovského kniežaťa Konráda z roku 1226, aby bojovali proti pohanským Prusom. Postupne získali ďalšie majetky a stali sa dôležitou vojenskou mocnosťou v tejto oblasti. Veľmajster rádu Vladislavovi I. Lokietkovi odmietol odovzdať dobité územie v Pomoransku. Poľsko tak stratilo prístup k moru a nemeckí rytieri sa stali postupne najnebezpečnejším protivníkom. Po smrti Henricha Hlohovského sa napokon veľkopoľský snem v roku 1313 rozhodol zveriť vládu nad krajinou Vladislavovi I. Lokietkovi. Napriek chýbajúcemu výslovnému pápežskému súhlasu bol korunovaný 20. januára 1320. Tento akt sa uskutočnil v Krakove a nie, ako bolo dovtedy zaužívané, v Hnezdne. Korunovácia znamenala trvalé obnovenie Poľského kráľovstva. V zahraničnej politike sa kráľ spoliehal hlavne na spojenectvo s uhorským kráľom Karolom Róbertom z Anjou, ktorému dal svoju dcéru Alžbetu za ženu. Vladislav I. Lokietok mal väčšinou napäté vzťahy so susedmi. Český kráľ Ján Luxemburský (1310 – 1346) si ako nástupca Václava II. tiež nárokoval právo na poľskú korunu. V roku 1328 sa vydal na cestu do Poľska, aby pomohol Rádu nemeckých rytierov v boji proti pohanským Litovcom. Vladislav I. Lokietok sa preto spojil s litovským kniežaťom Gediminom, ale poľské vojsko nebolo úspešné. O rok na to uskutočnil spoločnú výpravu s Litovcami a uhorským vojskom proti Brandenbursku, ktorá skončila prímerím. V roku 1331 sa odohrala bitka pri Płowciach, kde Poliaci porazili nemeckých rytierov. Boje s rádom prebiehali aj v nasledujúcich rokoch a vyčerpávali kráľovstvo. Vladislav I. Lokietok zomrel v marci 1333 a už 25. apríla bol korunovaný v krakovskej katedrále jeho syn ako Kazimír III. (1310 – 1370, poľský kráľ 1333 – 1370), ktorý neskôr dostal prezývku Veľký. V tom čase si na Poľsko a hlavne Malopoľsko robil stále nárok Ján Luxemburský. Na severe Veľkopoľsko ohrozoval Rád nemeckých rytierov. Vďaka uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou sa mu podarilo postupne dojednať mier. Už v roku 1335 predbežne Ján Luxemburský sľúbil zrieknuť sa nároku na poľský trón na stretnutí s uhorským kráľom v Trenčíne. V roku 1335 sa stretli traja stredoeurópski panovníci – Karol Róbert z Anjou, český kráľ Ján Luxemburský a poľský kráľ Kazimír III. Piastovský vo Vyšehrade (dnes Visegrád). Okrem nich sa stretnutia zúčastnilo viacero poľských, sliezskych a nemeckých kniežat. Ján Luxemburský sa tu zriekol svojho nároku na poľský trón. Uhorský a český kráľ vystupovali ako arbitri medzi poľským kráľovstvom a Rádom nemeckých rytierov. V roku 1339 Kazimír III. sa dohodol Karolom Róbertom ohľadom nástupníctva na poľský trón. V prípade ak zomrie bez potomka, poľským kráľom sa mal stať jeden zo synov Karola Róberta. Už predtým sa podarilo zlepšiť vzťahy s Brandenburskom.
Kazimír III. sa snažil o expanziu na východe. Už v roku 1340 obsadil Ľvov a v nasledujúcich rokoch zorganizoval niekoľko výprav proti Litovcom, Tatárom i na Rus. Litva získala za vlády litovských veľkokniežat Gedimina (1315 – 1341) a Algirdasa (1341 – 1377) rozsiahle územie od Baltského mora po Čierne more a od západného Bugu až po rieku Oku. Ako posledná pohanská krajina stála medzi západnou a východnou Európou. Kazimír III. získal v roku 1349 Halíč i s malou časťou Volyňska, no neúspešný bol v boji o Moldavsko. Na druhej strane opäť ku kráľovstvu pripojil Kujavsko a pripútal v roku 1351 Mazovsko, kde vládli kniežatá z rodu Piastovcov. Nepodarilo sa mu získať Sliezsko, ktoré ovládali českí králi. Pomoransko zostalo pod panstvom Rádu nemeckých rytierov, s ktorým viedol niekoľko súdnych sporov. Napokon v 1343 uzavrel v meste Kalisz mier (Kaliszský mier), podľa ktorého boli Kujavsko a Dobrzyńsko vrátené Poľsku a východné (Gdanské) Pomoransko a Chełmniansko zostali pod vplyvom rádu. Napriek dohodám s rádom a českými kráľmi (Jánom Luxemburským a Karolom IV.) nikdy nepristúpil na stratu Sliezska a Pomoranska. V tomto úsilí zohrala významnú úlohu predstava Poľskej koruny, ktorá oddeľovala štát od osoby panovníka. Koruna kráľovstva, znak nezávislosti, bola symbolom štátu, ktorý mal nadradené práva na krajiny etnicky a historicky spojené s Poľskom. To viedlo k vyhláseniu zásady nedeliteľnosti územia štátu.
Kazimír III. vystupoval v medzinárodnej politike ako spojenec Anjouovcov. V januári 1355 prišiel spolu so zástupcami poľskej šľachty do Budína. Tu vznikla ďalšia dohoda, že Anjouovci zdedia poľský trón v prípade, že Kazimír III. nebude mať mužského potomka. Právo na trón sa vzťahovalo iba na Ľudovíta I. Veľkého a jeho bratranca Jána. Uhorský panovník sa zaviazal predstaviteľom poľskej spoločnosti, že ak sa stane poľským kráľom, nebude ukladať nové dane, nebude požadovať platenie cestného mýta a pokryje všetky straty, ktoré utrpeli účastníci zahraničných vojenských výprav. Poľskému kráľovi sľúbil poskytnutie vojenskej pomoci pri výpravách na Rus.
Posilnenie štátu zvýšilo význam Poľska na medzinárodnej scéne, o čom svedčí aj krakovský kongres z roku 1364, ktorého sa zúčastnili cisár Svätej ríše rímskej a český kráľ Karol IV., uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, králi Dánska (Valdemar IV.) a Cypru (Peter I.), sliezske, pomoranské a brandenburské, bavorské a rakúske kniežatá. Riešili sa tu napríklad mierové dohody medzi Luxemburgovcami a Anjouovcami a možná križiacka výprava proti Turkom. Prerokovaná bola opätovne otázka nástupníctva medzi Ľudovítom I. Veľkým a Kazimírom III. Veľkým ohľadom nástupníctva na trón v prípade, že nebudú mať legitímnych nástupcov. Kazimír III. zomrel v roku 1370, ale snažil sa napriek dohode zabezpečiť nástupníctvo vnukovi Kazkovi Slupskému.
Kazimír III. Veľký uskutočnil kodifikáciu zvykového práva, ale cesta k nemu bola veľmi dlhá. Jednotné právo na celom území malo byť silným integračným faktorom.