OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Na čele Poľanov v ranom stredoveku stál vládca (princeps) alebo vojvoda (dux). Neskôr sa označoval aj ako rex alebo knieža (kniędz). Panoval na území nazývanom vojvodstvo (ducatus) a neskôr kráľovstvo (regnum). Knieža alebo kráľ sa opieral o osobnú družinu bojovníkov (familiares regis), ktorých odieval, dal im zbrane, kone a staral sa aj o ich rodiny. Členovia družiny mohli byť povýšení na veľmožov (nobiliores) a mali na starosť aj správu hradísk a miest. V písomných prameňoch sa uvádzajú aj župani (comites) a kniežatá (principes), pre ktorých sa používal aj spoločný termín duces. Najpočetnejšou zložkou bolo v ranom stredoveku slobodné obyvateľstvo (liberi homines indigenae), ktoré odvádzalo dávky alebo vykonávalo službu podľa zaužívaných zvykov. Malo v držbe svoje pozemky, ktoré mohli vlastniť aj vojaci (milites). Slobodní obyvatelia sa postupne donáciami (napríklad cirkvi) stávali poddanými. Panovník mal v blízkosti mocenských centier vytvorenú sústavu služobných vidieckych sídiel, ktorá zabezpečovala potreby jeho dvora. Niesli názvy ako Kovale, Szewce, Szczytniky. Centrom ich správy boli panovnícke dvorce, tzv. stanice (staciones) na čele so správcami (villici, vicedomini). V prameňoch sa uvádzajú aj slobodní hostia (liberi hospites), nevoľníci či otroci (servi).
Od začiatku do 13. storočia sa poľský štát v historiografii nazýva všeobecným pojmom „panstvo práva kniežacieho“. Panovník alebo knieža mal výsadné práva (regál). Pozemkový regál znamenal napríklad právo využívať všetku nevyužitú pôdu a s ňou voľne nakladať. Poľovnícky monopol bol výlučné právo loviť veľkú zver. Vodný regál znamenal právo na všetky výhody z jazier, riek a morského pobrežia. Zahŕňal tiež právo na všetky priemyselné zariadenia využívajúce energiu z vody (vodné mlyny), vodné clo, dopravu a kúpele. Banský regál bol kniežací monopol na prieskum a ťažbu nerastov. Od polovici 12. storočia samostatný príjem plynul z mincového regálu, ktorý súvisel s povinnosťou používať súčasnú mincu, ktorá bola v danom období zavedená.
V ranom stredoveku mala mocenská elita i biskupi veľkú skupinu služobných vojakov (rytierov). Táto vrstva spoločnosti bola ekonomicky rôznorodou sociálnou skupinou, ktorá mala dedičné vlastníctvo pozemkov spojené s povinnosťou vykonávať vojenskú službu na koňoch. Rytieri boli povinní brániť krajinu. Vidiecka komunita vysielala jedného z roľníkov schopných nosiť zbrane a výzbroj. Takýto ozbrojený zástupca bol tiež nazývaný rytier a dostal určité výhody za vykonávanie vojenskej služby. Mohol tiež dostať pôdu s právami rytierov a byť povýšený na privilegovanú profesijnú skupinu, ale tiež sa mohol vrátiť do vidieckeho stavu. V 14. storočí sa pôvodný rytiersky stav pretváral na šľachtu. Šľachtický majetok nebol trvalý. Zväčšoval sa alebo zmenšoval v dôsledku dedičských delení a dedičstva. Príjmy prinášalo nielen poľnohospodárstvo, ale aj chov, včelárstvo alebo správa lesov. Za vlády Kazimíra III. Veľkého sa objavili snahy o rozdelenie na významných (šľachtických) rytierov, ktorí pochádzali zo starých rodov a nových rytierov (milites scartabelli), ktorí získali od panovníka pozemky za svoje služby. Tomuto rozdeleniu zodpovedali rôzne sumy peňazí (30 až 60 poľských hrivien), ktoré patrili rodine obete (alebo jej feudálnemu pánovi) za hlavu zabitého (główszczyzna). Takéto delenie nenašlo uplatnenie vo Veľkopoľsku. V Malopoľsku sa za vlády Kazimíra III. Veľkého medzi rytiersky stav počítali aj šoltýsi a kmeťovia ako vodcovia sídiel (milites creati de seulteto vel kmethone), ktorí mali nárok na 15 poľských hrivien. Šoltýs mal totiž takmer vždy zakotvenú v privilégiách povinnosť vykonávať vojenskú službu. Zrejme to súviselo s politikou panovníka, ktorý sa takto pokúsil zvýšiť počet vojska, ktoré mal k dispozícii. Kráľ do vysokých štátnych úradov menoval zemepánov z jednotlivých regiónov, ktorý sa stali súčasťou šľachty. Za vlády Jagelovcov sa kráľovský majetok dostával do zástavy bohatej šľachty, ktorá kráľovi požičiavala peniaze. Tento sa často stal základom majetkovej moci vplyvných šľachtických rodov. Na druhej strane v 15. storočí už časť šľachty nevlastnila pozemky a boli jej upierané výsady. Po nástupe Jagelovcov na trón v Litve začal vytvárať šľachtický stav podľa poľského modelu, no rovnaké práva ako poľská aristokracia mohli získať len litovskí bojari katolíckej konfesie. Pravoslávni šľachtici (bojari), ktorí tvorili väčšinu, mohli až od roku 1434 požiadať o povýšenie do šľachtického stavu (plného zrovnoprávnenia sa pravoslávni litovskí bojari dočkali až v roku 1569 po podpísaní Ľublinskej únie). Neskôr, v roku 1447, kráľ Kazimír Jagelovský v osobitnom privilégiu rozšíril litovským veľmožom osobné slobody – dostali záruku, že bez riadneho súdneho konania nemôžu byť trestaní väznením ani konfiškáciou majetku. Kazimír v privilégiu sľuboval prideľovať miesta v úradoch v Litve len miestnym ľuďom.
Najväčšou sociálnou skupinou boli vidiecke obyvateľstvo, ktoré malo osobnú slobodu a dedičné práva na obrábanú pôdu. Časť bola oslobodená od bežných povinností výmenou za špecializované služby pre kniežatá. Zaviedla sa deľba práce medzi obyvateľov vidieckeho sídla. Vytvorilo sa tak štyridsať samostatných kategórií roľníckeho obyvateľstva (napr. sokolníci, kováči, pekári), ktoré pre knieža vykonávali remeselnú činnosť alebo služby. Niektorí sprevádzali knieža a jeho sprievod pri poľovníctve a vykonávali pomocné funkcie potrebné pre poľovníctvo. Týmto spôsobom pôvodne široko chápaní pojem roľník nadobudol užší význam a predstavoval základnú skupinu vidieckeho obyvateľstva, ktoré sa riadilo skupinovým právom. Najvyššie postavenie mali v rámci vidieckeho obyvateľstva richtári, ktorí vlastnili väčšie usadlosti i lány a súdili menšie spory. Súčasťou tejto skupiny obyvateľstva boli aj bezzemkova, ktorí nedisponovali pôdou a živili sa len prácou. Boli to napríklad mladší synovia roľníkov, ktorí nezdedili pôdu. Vidiecka populácia mala osobnú slobodu. To znamenalo, že obyvateľ sídla sa mohol presťahovať na iné miesto. Bolo to však možné iba po splnení určitých podmienok, ktoré sa v rôznych častiach krajiny líšili.
Novým stavom bolo meštania. Títo sa riadili vlastným právom, ktoré vychádzalo z privilégií. Najbohatšiu vrstvu tvorili obchodníci a potom remeselníci. V roku 1362 Kazimír III. Veľký nariadil, aby boli v mestských radách zastúpení paritne. Prestíž bola daná majetkom, sociálnym postavením a účasťou v mestských úradoch. Priemernú vrstvu tvorili cechoví remeselníci a predstavitelia miestneho obchodu i služieb. Do miest sa sťahovala aj chudobnejšia šľachta a vidiecke obyvateľstvo. Žila tu aj židovská komunita, ktorá mala autonómiu. Neriadila sa mestským právom a zaoberala sa hlavne financiami.
Samostatnou sociálnou skupinou bol klérus, ktorý bol vnútorne diferencovaní. Okrem biskupov najvýznamnejšie postavenie mali katedrálni kanonici a opáti. Až potom nasledovali farári, mnísi a kapláni. Najvýznamnejšie posty väčšinou zastávali ľudia pochádzajúci z významných šľachtických rodov.
V stredovekom Poľsku existovali aj otroci, ktorí tvorili plne dostupnú pracovnú silu. Otroci nepodliehali jurisdikcii verejných orgánov a boli závislí od svojich pánov. Neslobodný otrok mohol byť predaný, presunutý na iné miesto alebo pridelený spolu s pôdou. Otroci, ktorí patrili do vlastníctva kniežat boli zahrnutí do stotinnej organizácie. Stotina bola správnou jednotkou majetku kniežaťa. Takíto otroci, organizovaní na kniežatskom statku, predstavovali jeho osobný majetok, s ktorým mohol slobodne nakladať. Otrokov mala v menšom počte aj šľachta.