OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Kráľ vládol s pomocou rady (consilium) a radcov (amici, amoci consiliarii). Kráľovská rada pozostávala z najvyšších dvorských úradníkov, biskupov a najvýznamnejších zemských úradníkov (vojvodovia a kasteláni). Centrom štátnej správy bol panovnícky dvor s hodnostármi ktorí boli zodpovední za fungovanie štátu a príslušné sektory hospodárstva. Na čele bol vojvoda (palatinus), ktorý stál na čele štátnej správy, viedol vojsko do boja alebo organizoval obranu krajiny. Zároveň disponoval súdnou mocou. Za vlády Mieška II. boli známe funkcie kancelár, komorník, stolník a čašník. Reformu dvorskej samosprávy uskutočnil Kazimír III. Veľký. Dôležitú administratívnu úlohu zohrávala kráľovská kancelária na čele s podkancelárom. Kráľ zaviedol register vystavených dokumentov.
Závažné politické otázky a nové zákony sa riešili na snemoch (sejm). Celopoľské (generálne alebo valné) snemy sa od 14. storočia postupne stávali súčasťou verejného politického života. Za vlády Jagelovcov sa konali aj niekoľkokrát ročne. Zvolával ich panovník a zúčastnili sa ich zástupcovia šľachty, cirkevných inštitúcií a mešťania. Existovali aj regionálne snemy (sejmíky), ktoré sa vyvinuli zo súdnych zasadnutí šľachty. Tieto rozhodovali o záležitostiach regiónu a menovali zástupcov na celopoľský snem. Po smrti Ľudovíta I. z Anjou sa začali konať provinčné snemy zástupcov Veľkopoľska a Malopoľska. V roku 1505 bol schválený dokument známy ako Nihil novi. Podľa neho sa snem stal najvyššou mocou v krajine.
Územie pod vládou Piastovcov bolo v 11. a 12. storočí rozdelené na provincie a hradné obvody s priľahlými vidieckymi sídlami. Predpokladá sa existencia šiestych provincií (Mazovsko, Sliezsko, Veľkopoľsko, Krakov a Sandomierz, Kalisz-Łęczyca). Na čele provincií zvyčajne stáli členovia vládnuceho rodu. Stabilizácia moci miestnych kniežat a vytvorenie ich vlastných oficiálnych správnych štruktúr viedla k likvidácii funkcie náčelníka provincie a k vzniku samostatných kniežactiev. Ich vládcovia boli formálne podriadený zvolenému panovníkovi. V pohraničí počas vlády Boleslava III. Krivoústeho existovali marky (napr. Gdansk, Hlohov (Głogow)) podľa vzoru bývalej Franskej ríše. Tieto boli podriadené priamo kniežaťu, ale veľmi rýchlo sa premenili tiež na kniežatstvá. Centrom hradného obvodu bol hrad. Tento bol miestom rozmiestnenia kniežacej vojenskej posádky a sídlo kastelána, ktorý stál v čele miestnej správy. Tento vykonával štátnu a hospodárku správu v jeho okolí.
Panovník Václav II. zaviedol v správe funkciu starostov, ktorí spravovali určité územia. Títo mali súdnu moc, vyberali dane, spravovali kráľovské majetky alebo zvolávali vojsko. Vladislav I. Lokietok okrem nich menoval miestodržiteľov, ktorí boli spätí s panovníkom.
Za vlády Jagelovcov bolo kráľovstvo rozdelené takmer na 20 vojvodstiev na čele s vojvodom, ktorý bol vodcom miestneho spoločenstva. Do tejto funkcie boli zvyčajne menovaný zástupcovia významnej miestnej šľachty. Dôležitú mocenskú úlohu v regionálnej správe mal aj kastelán. Z radov šľachty pochádzali aj iní úradníci, ktorí sa napríklad zúčastnili súdov. Naďalej popri vojvodoch pôsobili starostovia, ktorý zastupovali panovníka vo viacerých záležitostiach.