OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
V Živote Metoda sa píše o mocnom pohanskom kniežati na Visle, ktorý sa odmietol podrobiť veľkomoravskému panovníkovi Svätoplukovi a nechcel sa dať pokrstiť. Nakoniec ho však Metod pokrstil. Niekedy sa preto predpokladá, že tento akt mal za následok intenzívnu christianizáciu z Veľkej Moravy. V súčasnosti prevláda názor, že to tak nebolo. Chýbajú totiž o tom priame doklady v podobe prechodu na kostrový spôsob pochovávania a nepodarilo sa doložiť ani sakrálnu architektúru z tohto obdobia. Kresťanstvo sa plne ujalo v Poľsku až za vlády Mieška I., ktorý v roku 966 prijal krst. Pramene uvádzajú, že rozhodujúcu úlohu pri tom zohrala jeho kresťanská manželka Doubravka, ktorá pochádzala z Čiech. Už v roku 968 sa stal prvým misijným biskupom pre celé územie pod nadvládou Meška I. Jordan, ktorý bol pravdepodobne benediktín. Spadal zrejme pod arcibiskupstvo v Mainzi. Jeho nástupcom bol Unger, ktorý bol pôvodne opátom v Memlebene. Významná udalosť sa odohrala v roku 1000. Cisár Oto III. podnikol púť do Hnezdna, kde bol pochovaný sv. Vojtech, ktorý bol zavraždený počas misie u Prusov. Pri tejto príležitosti bolo zriadené arcibiskupstvo na čele s Vojtechovým bratom Radimom (Gaudentius), ktorému podliehali biskupstvá v Kołobrzegu, Krakove a Vratislavi. Význam tejto udalosti spočíva vo sformovaní diecéznej správy a v získaní jej nezávislosti od iných arcibiskupstiev. Spomínaný Unger sa zrejme vtedy stal len biskupom v Poznani. Čo sa týka kláštorov, Boleslav I. Chrabrý založil kláštor v dnešnom meste Międzyrzecz. Najprv dal postaviť drevené budovy a po roku 1003 aj baziliku a kláštorné budovy z kameňa. Pred rokom 1001 vznikol ženský kláštor v Poznani. Ďalšie kláštory pravdepodobne existovali v Krakove a v obci Tum. Postup christianizácie na istý čas zastavilo ľudové povstanie, ktoré vypuklo po roku 1038, keď bol vyhnaný knieža Kazimír I. a moc mali v rukách veľmoži. Počas povstania zabíjali aj kňazov a bolo zničené arcibiskupstvo v Hnezdne. Kazimír I. sa po potlačení povstania a svojom návrate rozhodol preniesť arcibiskupstvo z Hnezdna do Krakova. V roku 1046 povolal za krakovského biskupa Arona (1046 – 1059), ktorý bol pôvodne opátom v Tynci, a neskôr sa stal aj arcibiskupom. K celkovému obnoveniu cirkevnej organizácie v Poľsku došlo až po roku 1075 za vlády Boleslava II. Smelého, a to za pomoci pápežských legátov. Hnezdno sa stalo vtedy opäť sídlom arcibiskupstva a pod jeho správu patrili biskupstvá v Krakove, Poznani a Vratislavi. K spomínaným biskupstvám pribudlo ďalšie v Płocku, ktoré spravovalo oblasť Mazovska. Metropolitom sa stal zrejme arcibiskup Bogumił a po jeho smrti arcibiskup Marcin. V Kołobrzegu nedošlo k obnoveniu biskupstva, pretože územie Pomoranska nebolo pod vládou piastovského panovníka. Až za panovania Boleslava III. Krivoústeho sa kládol výraznejší dôraz na christianizáciu Pomoranska. Misie viedol osobne známy misionár a biskup Otto z Bambergu (1060/1061 – 1139). Ich výsledkom bola aj reorganizácia cirkevnej správy. Vznikli biskupstvá v Kruszwici, vo Włocławeku v oblasti Kujavska a ďalšie v dnešnom meste Lubuš (Lubusz). Priamo v Pomoransku sa počítalo s vytvorením diecéz vo Woline a Štetíne. V roku 1140 sa tak udialo len v prípade Wolinu, kde na stolec nastúpil Vojtech – kaplán Boleslava III. Krivoústeho. V roku 1171 však na tento prístav zaútočili Dáni a tamojší biskup sa musel presídliť do dnešného mesta Kamień Pomorski. V roku 1188 túto zmenu sídla diecézy potvrdil aj pápež Klement III. (1187 – 1191) a časom biskupstvo získalo exempciu, čiže bolo podriadené priamo Apoštolskej stolici. Vzhľadom na neskoršie rozširovanie poľského kráľovstva vznikli ďalšie diecézy. Pri ich vzniku zohrali dôležitú úlohu Kazimír III. Veľký a Ľudovít I. Veľký. V polovici 15. storočia tak existovali arcibiskupstvá v Hnezdne a nové vo Ľvove (1375). Pod Hnezdno patrili biskupstvá v Krakove, Włocławeku, Poznani, Płocku, Vilniuse a Žmuď na území poľského kráľovstva a mimo neho vo Vratislavi a Lubuši. K Ľvovskému arcibiskupstvu bola prislúchali diecézy Przemyśl, Luck, Chełm, Kamianec-Podiľskyj, Kyjev a Seret. Arcibiskup v Hnezdne mal titul poľského prímasa a bol členom kráľovskej rady. Významné politické postavenie zastával krakovský biskup.
Na čele diecézy stál biskup, ktorý slávil liturgiu a udeľoval sviatosti. Tento bol obklopený kňazmi a diakonmi, ktorí tvorili biskupské presbytérium alebo katedrálny zbor. Katedrálny klér tvorili aj mnísi. Členovia presbytéra počas neprítomnosti biskupa riadili diecézu, spravovali cirkevný majetok a vykonávali súdy. Pri katedrálnych chrámoch vznikali kapituly, ktoré pozostávali s kanonikov, ktorých úlohou bolo vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Svetskí kanonici získavali okrem cirkevnej funkcie aj benefície, a to aj majetkové (peňažný príjem alebo dávky z fundačného majetku), ako aj bývanie.
V 12. storočí sa tiež postupne budovala farská sieť. Vlastník vidieckeho sídla, kde bol farský kostol, mal právo vybrať farára, ktorého menoval príslušný biskup. Farár mal právo desiatok. Po pripojení Litvy prebiehala christianizácia tohto územia prostredníctvom poľských kňazov a začala sa výchova kňazov z miestneho prostredia. Vo východných častiach kráľovstva bola farská sieť redšia.
Okrem diecéz cirkevnú organizáciu tvorili aj kláštory. Po roku 1040 došlo k rozmachu výstavby benediktínskych kláštorov (Tyniec, Mogilno, Ołbin, Vratislav atď.). Prvé kláštory zakladali panovníci a neskôr aj kniežatá. V 12. storočí vznikli aj cistercitské kláštory založené priamo opátstvom z francúzskeho Morimondu (Jędrzejów (po 1140), Sulejów (1176/1177), Wąchock (1179), Koprzywnicza (1185)) a Altenbergu (Łekno (1143)). V tom istom storočí sa usadili v Poľsku aj premonštráti (Brzesko, Krzyżanowice, Płock, Witów), žobravé rády, karmelitáni a pauláni. V niektorých mestách sa vytvorili komunity begýň (zbožných žien).
V Poľsku pôsobili aj benediktínski glagoljaši, ktorí sa sem dostali prostredníctvom slovanského kláštora v pražských Emauzoch, ktorý založil cisár Karol IV. V roku 1380 ich zavolal knieža Konrád II. Šedý do Sliezska a postavil pre nich kláštor v Oleśnici. V roku 1390 poľský kráľ Vladislav II. Jegelovský a jeho manželka Hedviga podporili vznik Kláštora Svätého Kríža na predmestí Krakova v Kleparze, v ktorom sa slovanská liturgia slávila takmer sto rokov.
Cirkev bola spočiatku závislá na podpore panovníka, ale neskôr získala darom rozsiahle majetky. Okrem toho cirkevné inštitúcie (predovšetkým biskupstvá) mali nárok na jednu desatinu z trhových poplatkov, ktoré sa vyberali na významných piastovských hradiskách. V písomných prameňoch je doložené, že biskupstvá a kláštory vyberali aj desiatok z úrody alebo z ulovených zvierat.
Za vlády Kazimíra III. Veľkého a po spojení Poľska s Litvou sa stali súčasťou kráľovstva na východe krajiny obyvatelia pravoslávneho vierovyznania. Jedným z najzávažnejších problémov v prípade pravoslávneho náboženstva bolo riešenie metropole. Stará tradícia, pretrvávajúca od existencie Kyjevskej Rusi, spájala ruské krajiny s jednou metropolou, a to Kyjevom. Táto bola podriadená patriarchátu v Konštantínopole. Od 14. storočia kyjevský metropolita nesídlil priamo v Kyjeve. Pravoslávna cirkev v krajinách pod jagelovskou vládou nemala jednotnú organizačnú štruktúru, ale bola rozdelená na haličskú a litovskú metropolu. Kyjevský metropolita sa snažil zrušiť haličskú metropolu. Na územiach, kde boli pravoslávni veriaci v menšine, existovali obmedzenia v zákaze výstavby nových chrámov alebo uzatvárania zmiešaných manželstiev. Jagelovci postupne zrovnoprávnili pravoslávnych veriacich s katolíkmi. Aj pravoslávna šľachta dostala rovnaké privilégiá ako katolícka.