OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Písomné pramene dokladajú, že na území dnešného Poľska existovalo pred vznikom piastovského stredovekého štátneho útvaru niekoľko kmeňov. V Povesti dávnych liet sú Slovania usídlení na Visle označovaní ako kmeň Ljachov, ktorí sa podľa tohto prameňa okrem kmeňa Poľanov rozdeľujú na Luticov, Mazovanov a Pomoranov. Lutici (Veleti) sídlili na území dnešného východného Nemecka a Pomorania medzi dolnou Vislou, Odrou a Notečou. Povodie strednej Visly obývali Mazovania (Mazowszanie). Uvažuje sa, že toto označenie je z mladšieho obdobia, pretože sa v starších písomných prameňov nevyskytuje. Na základe archeologických poznatkov sa predpokladá, že v Mazovsku existovali pred vznikom piastovského panstva tri väčšie teritoriálne jednotky a niekoľko menších lokálnych skupín. Významnou oblasťou bolo územie súčasného Malopoľska. Tu mali na hornej Visle sídla Vislania. Bolo to teritórium medzi riekami Visla a Nisa s centrom v Krakove. Postupne Vislania zväčšili svoje územie po rieku San na východe, na severe sa dostali do lublinskej oblasti, na juhu hraničili s Veľkou Moravou. O Wislelande sa zmieňuje v diele Dejiny sveta anglosaský kráľ Alfréd Veľký (871 – 899/901). V Živote Metoda sa píše o mocnom pohanskom kniežati na Visle, ktoré sa odmietlo podrobiť Svätoplukovi a nechcelo sa dať pokrstiť, no nakoniec ho Metod pokrstil. Tzv. Bavorský geograf a iné ranostredoveké pramene uvádzajú kmene s názvami Bežunčania (Besunzane), Dadošania (Dadosesani, Dedosize, Diedesizi), Slezania (Sleenzane, Silensi), Trebovania (Trebouane), Opolania (Opolini), Holasici (Golensizi), Bobrania (Poborane), ktoré sídlili v okolí hornej Odry v oblasti dnešného Sliezska. Svätoplukovi sa medzi rokmi 874 – 880 podarilo Vislansko a aj Sliezsko podrobiť a začala sa tu christianizácia. Niektorí bádatelia predpokladajú, že tu existovalo jedno z veľkomoravských biskupstiev. V 2. polovici 10. storočia boli Vislansko a Sliezsko pod nadvládou Českého štátu. V diele tzv. Bavorského geografa sa spomínajú Lenzania (Vuillerozi), ktorým patrilo 98 hradísk. Väčšina bádateľov predpokladá, že ich územie sa rozkladalo východne od Vislanov, a to juhovýchodne od dnešného Sandomierzska. S týmto kmeňom sa zvykne spájať označenie Ljachi (Lechi) v ruských a Lengyel v uhorských prameňoch. Na základe doterajších poznatkov o sídliskách a pohrebiskách v regióne Sandomierzska sa predpokladá, že táto oblasť mala samostatné postavenie na pomedzí medzi Lenzanmi a Vislanmi. Ďalšia teória tvrdí, že Lezania mali sídla v povodí Warty na území neskoršie známych Poľanov a v druhej polovici 9. storočia si podmanili susedných Goplanov. Vo Veľkopoľsku mali najväčšiu moc Goplania (Glopeania) s predpokladaným centrom v Kruszwici. Podľa tzv. Bavorského geografa mali Goplania 400 hradov. O Poľanoch (Poloni, Polani) sa písomné pramene zmieňujú až po roku 1000. Predpokladá sa, že územie stredného povodia Watry nebolo pre kronikárov zaujímavé, pretože nesusedilo s vtedajšími veľmocami (Franská ríša, Veľká Morava). Hlavnými centrami Poľanov boli Hnezdno, Poznaň, Lednický ostrov a Giecz.