OBSAH: Poľsko do konca 9. storočia • Piatsovci • Ľudovít I. Veľký z Anjou • Bezvládie 1382 – 1384 • Únia s Litvou • Spoločnosť • Správa • Cirkevná správa • Osídlenie • Mocenské centrá • Mestá a trhy • Vidiecke sídla • Pohrebiská • Poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov a lov • Baníctvo a remeslá • Obchod • Architektúra a umenie • Vzdelanosť a literárna tvorba • Odporúčaná literatúra
Kazimír III. Veľký založil v Krakove v roku 1364 so súhlasom pápeža Urbana V. (1362 – 1370) univerzitu. Fungovalo na nej niekoľko katedier a na jej čele stál krakovský biskup. Nedokázala však úspešne konkurovať Karlovej univerzite v Prahe a čoskoro bola prerušená jej činnosť. Za jej obnovou stoja snahy kráľovnej Hedvigy, ktorá v roku 1397 zariadila v Prahe kolégium pre študentov z Litvy. Okolnosti obnovy univerzity v Krakove sú nejasné. Určite už v roku 1390 sa opäť prednášalo, ale iba v obmedzenom režime. Oficiálne bola Vladislavom II. Jagelovským otvorená 22. júna 1400. Väčšina učiteľského zboru v tomto období absolvovala univerzitu v Prahe. Fungovali na nej štyri fakulty – slobodných umení, právnická, lekárska a teologická. Okrem Poliakov ju navštevovali študenti zo Sliezska, Uhorska a južného Nemecka. Väčšina poľského duchovenstva študovala práve v Krakove. Až po získaní druhého stupňa slobodných umení bolo možné pokračovať v štúdiu na fakultách práva, lekárstva alebo teológie. Charakteristickým rysom stredovekých univerzít bolo malé percento študentov, ktorí ukončili vysokoškolské vzdelanie. V 15. storočí prešlo Krakovskou univerzitou asi 20 000 študentov a bakalársky titul získalo viac ako 4 000.
V rámci cirkevných škôl na najvyššom stupni boli katedrálne. Dominikáni v Krakove mali generálny seminár. V Poľsku sa v 15. storočí dynamicky rozvíjalo farské vzdelávanie. Pôvod tohto fenoménu by sa mal hľadať nielen pri posilňovaní farskej siete, ale aj vo všeobecnom zvyšovaní bohatstva spoločnosti a vnímaní dôležitosti znalosti písania v každodennom živote. Farské školy existovali pri farských kostoloch v mestách a na vidieku. Odhaduje sa, že v arcidiecéze Hnezdno farské školy boli v 546 farnostiach zo 600 existujúcich. Rozsah vzdelávania v priemernej farskej škole nebol príliš široký. Vyučovali sa modlitby, niektoré žalmy, cirkevný spev a základy latinčiny. Zručnosti študentov sa využívali hlavne v liturgii. Primárnou úlohou farskej školy bolo pripraviť študentov pre aktívnu účasť na liturgických obradoch. Na konci stredoveku sa význam farského vzdelávania v Poľsku výrazne zvýšil. Toto vzdelanie bolo tiež prirodzenou náborovou základňou pre univerzity. Existovali aj kláštorné školy, z ktorých absolventi mohli pokračovať na univerzitných teologických štúdiách. Školy v mestách, najmä tie veľké, zamestnávali aj niekoľko učiteľov. Na vidieckych školách pôsobil iba jeden učiteľ.
Okrem farských a kláštorných škôl existovali aj mestské školy, kde sa preberalo sedem slobodných umení.
Latinčina bola hlavným jazykom stredovekej vzdelanej spoločnosti. Bol to jazyk spájajúci vzdelancov z celej Európy. V oblasti literatúry sa stal elitným jazykom. V latinskom jazyku boli napísané kódexy, ktoré boli uchovávané biskupských, farských alebo kláštorných knižniciach. V tomto jazyku boli písané listiny. Do 12. storočia je datovaný vznik minimálne 150 dokumentov, ktoré vydali kniežatá alebo cirkevné inštitúcie. V mladších obdobiach stredoveku ich počet narastá. Okrem svetských a cirkevných inštitúcií a osôb ich vydávali aj mestá. V latinskom jazyku bola napísaná niekedy v rokoch 1112-1116 Poľská kronika Galla Anonyma a kronika (Chronica seu originale regum et principum Poloniae) od Vincenta Kadlubka z prelomu 12./13. storočia. Medzi známe dejepisné diela v latinskom jazyku z mladších období patria Veľkopoľská kronika (Chronica Poloniae maioris) a Letopisy alebo kroniky slávneho Kráľovstva poľského (Annales seu cronici incliti regni Poloniae) významného krakovského kanonika Jána Długosza (1415 – 1480). V 12 storočí sa objavujú prvé latinské literárne diela vytvorené na území Poľska. Známa je Pieseň Maurova (Carmen Mauri), ktorej autorom bol benediktínsky mních.
Počas vlády Jagelovcov sa používala aj poľština, ruština a nemčinu. Práve nemčina bola rečou mešťanov, obchodníkov. Používala sa pri úradnej agende v mestách, a kázalo sa v nej v mnohých mestských farských kostoloch.
V 15. storočí sa do popredia dostala poľština. Vznikol poľský preklad latinsky písaných štatútov Kazimíra III. Veľkého a ďalších diel. Jakub Parkoszowic zo Żurawicy navrhol upraviť latinskú abecedu tak, aby sa dala zaznamenať aj poľská fonetika. V priebehu tohto storočia poľský jazyk vstúpil aj do dejín svetskej literatúry, keď vznikli prvé básne (napr. Pieśń o Wicklefie, Pieśń o zabiciu Andrzeja Tęczyńskiego).
V 15. storočí sa počet písaných textov rýchlo zvýšil. V univerzitnom prostredí, na rozdiel od iných, bol totiž veľký dopyt po textoch. Dôvodom bola skutočnosť, že boli základom prednášky, ktorá sa zamerala na komentovanie písaného slova. Dopyt prirodzene viedol k potrebe poskytnúť príjemcom celé diela autorov alebo iba ich fragmenty. Vynález tlače Jana Gutenberga mal obrovský vplyv na rozvoj kultúry a vedy v neskorom stredoveku, pretože príjemcovia dostali knihu lacnú v porovnaní s jej rukopisnou formou. Rýchlo sa rozvíjajúca tlač spôsobila vznik nových tlačiarenských spoločností, ktoré po zvládnutí novej techniky začali s výrobou v rôznych európskych mestách. Dvadsať rokov po Gutenbergovom vynáleze sa v Krakove objavili prvé tlačiarenské dielne. V rokoch 1473 – 1477 tu pôsobila dielňa putujúcej bavorskej tlačiarne Kaspera Straubeho, ktorá bola predtým zaznamenaná v Drážďanoch a Lipsku. Vytlačila však iba niekoľko titulov. Ďalším tlačiarenský podnik v Krakove viedol Szwajpołt Fioł, ktorý fungoval od konca osemdesiatych rokov do roku 1491. Jeho dielňa sa špecializovala na cirkevné tlače v cirkevnoslovanskom jazyku a cyrilike. Dopyt po tlačenej knihe v Poľsku spočiatku uspokojili dielne z Nemecka a Talianska, kde grafika dosiahla veľmi vysokú úroveň. Zahraničné výtlačky začali do Poľska prúdiť širokým prúdom. V druhej polovici 15. storočia tlačená kniha čoskoro začala nahrádzať jej rukopisnú podobu. Knihy sa zo zahraničia dovážali jednotlivo alebo ich dodávali špecializovaní obchodníci. Veľkú úlohu pri šírení tlače zohrala cirkev, ktorá v novom vynáleze videla možnosť zjednotenia liturgie.