OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Pravdepodobne správa o porážke anglického vojska pri Castillone spôsobila, že Henrich VI. krátko na to upadol do katatonického stavu a nasledujúcich vyše 15 mesiacov nebol schopný reagovať na podnety svojho okolia. Neschopnosť kráľa vládnuť chcel vo svoj prospech využiť vojvoda z Yorku. Ako dedič koruny sa dostal do kráľovskej rady a snažil sa odstrániť vojvodu zo Somersetu, ktorý skončil v Toweri. Pozíciu vojvodu z Yorku síce oslabilo narodenie Henrichovho syna Eduarda v októbri 1453, ale kráľovná Margaréta neuspela pri snahe získať pre seba pozíciu regentky v mene svojho syna a manžela.
Ale ani vojvoda z Yorku neuskutočnil svoje plány. Obvinenia proti vojvodovi zo Somersetu sa mu nepodarilo dokázať. Vo februári 1455 kráľ Henrich VI. znova prebral a mohol sa sám ujať vlády. Vrátil Edmundovi Beaufortovi späť jeho postavenie a všetkých Yorkových prívržencov dosadených do úradov odvolal. Na zasadnutí kráľovskej rady v Leicestri sa pravdepodobne pripravovali plány na podrobenie Yorkovcov. Richard z Yorku na to zareagoval silou. Spoločne so spojencami Richardom Nevillom, grófom zo Salisbury a jeho synom grófom z Warwicku zhromaždili armádu, ktorá sa s kráľovskými silami pod vedením vojvodu zo Somersetu stretla v 1. bitke St. Albans (22. 5. 1455). V bitke padli kráľovi obľúbenci vojvoda zo Somersetu a gróf z Northumberlandu a ich synovia a dedičia sa spojili s kráľovnou Margarétou proti Yorkovej strane.
V nasledujúcich troch rokoch bolo kráľovo mentálne zdravia nestabilné. Kráľovná Margaréta sa spolu s novým vojvodom zo Somersetu snažila blokovať všetky snahy Yorkovcov participovať na moci, ale vzhľadom na postavenie vojvodu z Yorku a vďaka podpore časti šľachty, nedokázali presadiť svoje plány. V marci 1458 sa dokonca uskutočnil pokus o verejné zblíženie rivalizujúcich frakcií. Počas tzv. Loveday (25. 3. 1458) sa zástupcovia oboch znepriatelených táborov zúčastnili na spoločnej bohoslužbe v katedrále sv. Pavla v Londýne. Ale išlo o povestné ticho pred búrkou.
Tú sa pokúsila rozpútať kráľovná Margaréta, keď na zasadnutí kráľovskej rady v Coventry pripravovala obvinenie predstaviteľov Yorkistov z velezrady. Vopred varovaní Yorkisti začali zhromažďovať vojsko. Gróf zo Salisbury sa presúval zo severu s cieľom spojiť sa s vojvodom z Yorku. Pri Blore Heath (23. 9. 1459) narazili na časť lancasterskej kráľovskej armády, ktorú gróf zo Salisbury porazil. Zvyšok Lancasterovcov dotiahol až k sídlu Richarda z Yorku, k hradu Ludlow. Hrad sa podarilo dobyť, zajať niektorých členov Richardovej rodiny, ale vojvoda z Yorku unikol do Írska. Grófi zo Salisbury a z Warwicku sa stiahli do Calais, kde bol Richard Neville, gróf z Warwicku kapitánom.
Na zasadnutí parlamentu v Coventry v novembri 1459 sa kráľovnej Margaréte podarilo vyhlásiť Richarda, vojvodu z Yorku, jeho dvoch starších synov a ďalších prívržencov za rebelov a zradcov. Mali prísť o svoju o česť, postavenie a rodové majetky mali prepadnúť v prospech koruny. Toto rozhodnutie nedalo Yorkistom inú možnosť ako sa domáhať návratu svojich práv a postavenia so zbraňou v ruke. Gróf z Warwicku spolu s najstarším synom Richarda z Yorku Eduardom, grófom z March pripravovali v Calais invázne jednotky. Richard z Yorku bol v tom čase stále v Írsku a nie je isté, či sa bojových operácii nezúčastnil kvôli zdržaniu alebo to bolo plánované.
Yorkistická armáda na čele s grófmi z Warwicku a z March sa s kráľovskou armádou stretla pri Northamptone (10. 7. 1460). Yorkisti nielenže zvíťazili, ale podarilo sa im získať aj kráľa, s ktorým sa vrátili do Londýna. V októbri vo Westminsteri zasadal anglický parlament, ktorý v prvom rade zrušil rozhodnutie predchádzajúceho parlamentu z Coventry a navrátil obvineným ich postavenie a majetky. Na zasadnutí parlamentu Richard z Yorku oficiálne vzniesol požiadavky na anglickú korunu odvolávajúc sa na svoje dedičné práva po matke, ktorá bola potomok Lionela z Antverp, vojvodu z Clarence, v poradí druhého syna kráľa Eduarda III. Zatiaľ čo Henrich VI. a jeho predchodcovia pochádzali od tretieho syna Eduarda III. Jána z Gentu, vojvodu z Lancasteru.
Členovia parlamentu odmietli Henricha VI. zosadiť. Ale nároky vojvodu z Yorku sa nedali poprieť, preto dospeli ku kompromisu. Richard z Yorku sa stal lordom protektorom do konca Henrichovho života. Jeho nároky na korunu a nároky jeho synov boli uznané, čo v podstate znamenalo, že kráľov syn Eduard, princ z Walesu, o korunu prišiel. Tieto ustanovenia boli potvrdené parlamentom v tzv. Act of Accord.
V snahe eliminovať hrozbu lancasterovskej armády, ktorú mala k dispozícii kráľovná Margaréta, vojvoda z Yorku opustil Londýn, kde zanechal grófa z Warwicku, aby dozeral na kráľa a odtiahol na sever. Richardove sily sa s lancasterovskými stretli v bitke pri Wakefielde (30. 12. 1460). Bilancia bola pre Yorkovcov katastrofálna. O život prišiel vojvoda z Yorku a jeho syn gróf z Ruthlandu spolu s otcom a bratom grófa z Warwicku.
Odveta na seba nenechala dlho čakať. Gróf z Warwicku začal zhromažďovať vojsko v Londýne a Richardov najstarší syn Eduard, nový vojvoda z Yorku, mal k dispozícii mužov z walesko-anglického pohraničia, kde bola silná základňa Yorkovcov. Eduardova armáda sa s lancasterovskou armádou pod vedením Jaspera Tudora, grófa z Pembroke stretla v bitke pri Mortimer´s Cross (2. 2. 1461), kde dosiahla jednoznačné víťazstvo. Menej šťastia mal gróf z Warwicku v druhej bitke pri St. Albans (17. 2. 1461). Nekoordinovaný postup yorkovských vojsk a zlý odhad situácie spôsobil, že Warwick bitku prehral a prišiel aj o kráľa Henricha VI., ktorého ustupujúci Yorkisti nechali na bojovom poli. Kráľovná Margaréta váhala s postupom na Londýn a stiahla sa s kráľom na sever. Eduard spolu s grófom z Warwicku triumfálne vstúpili do Londýna a 4. marca 1461 sa Eduard nechal vyhlásiť za anglického kráľa dôvodiac, že zabitím vojvodu z Yorku Lancasterovci porušili Act of Accord. Oprávnenosť svojho nároku na trón Eduard potvrdil aj jednoznačným víťazstvom v najkrvavejšej bitke Vojny ruží pri Towtone (29. 3. 1461) a nechal sa vo Westminsterskom opátstve korunovať za anglického kráľa Eduarda IV. Kráľovná Margaréta s Henrichom a svojimi podporovateľmi našli útočisko v Škótsku.
Eduard síce zasadol na anglický trón, ale Henrichovi prívrženci sa nevzdávali bez boja. V severných oblastiach a vo waleskom pohraničí sa sporadicky objavovali nepokoje organizované Lancasterovcami. Keď kráľovná Margaréta nedosiahla v Škótsku výraznejšej podpory pre lancasterovské záujmy, odplávala so synom do Francúzska v snahe získať pre návrat Henricha VI. na trón dostatočnú vojenskú podporu. O uznanie legitímnosti svojej vlády v zahraničí sa snažil aj Eduard IV. Osvedčeným spôsobom bolo uzavretie výhodného manželstva. Gróf z Warwicku sa usiloval dohodnúť sobáš anglického kráľa s príbuznou francúzskeho panovníka Ľudovíta XI. Francúzi tak spolupracovali súčasne s oboma znepriatelenými tábormi. Sobáš s Bonne Savojskou, švagrinou Ľudovíta XI. sa nakoniec neuskutočnil. Na zasadnutí kráľovskej rady v Readingu (14. 9. 1464), kde malo byť oficiálne oznámené kráľovo zasnúbenie, Eduard IV. prekvapil všetkých svojím vyhlásením, že je už niekoľko týždňov ženatý s vdovou po lancasterovskom bojovníkovi, ktorý padol v 2. bitke pri St. Albans, Alžbetou Woodvillovou.
Hoci to musel byť šok najmä pre grófa z Warwicka, verejne sa snažil nedať najavo svoje poníženie a rozhorčenie. Dokonca sa mu podarilo aj zajať zosadeného kráľa Henricha a priviesť ho späť do Londýna. Ale vzťahy medzi grófom a kráľom boli narušené. Po nástupe Eduarda na trón prestali byť partnermi spojenými spoločným cieľom. Ich vzťah sa zmenil na vzťah kráľa a jeho vazala. Výrazne k tomu prispel aj príchod kráľovninej rozvetvenej rodiny Woodwillových, ktorí začali na kráľovskom dvore vytvárať protiváhu Nevillovcov a dosadením do dôležitých funkcií ovplyvňovať chod v krajine.
Jednou z oblastí, kde sa kráľ podporovaný Woodwillovcami, najmä lordom Riversom, kráľovým svokrom, rozchádzal s grófom z Warwicku, bola zahraničná politika. Zatiaľ čo gróf podporoval spoluprácu s Francúzskom, kráľ Eduard sa prikláňal k nadviazaniu priateľských vzťahov s burgundským vojvodom. V roku 1466 sa začali rokovania o uzavretí manželstva medzi Eduardovou sestrou Margarétou a budúcim burgundským vojvodom Karolom. Francúzsky kráľ sa obával, že by vytvorenie anglicko-burgundskej aliancie vážne ohrozilo stabilitu jeho kráľovstva, a preto sa snažil rokovania zdržovať. Nakoniec sa však sobáš uskutočnil a Eduard už s novým burgundským vojvodom Karolom Smelým (medzitým zomrel Filip Burgundský), podpísal spojeneckú zmluvu.
Zásadne sa zmenila situácia aj na Eduardovom dvore. Gróf z Warwicku, nespokojný so vzrastom vplyvu Woodwillovcov, sa rozhodol podporovať politické ambície kráľovho mladšieho brata Juraja, vojvodu z Clarence. Richard Neville nemal žiadneho mužského potomka, len dve dcéry. Pre posilnenie svojho vplyvu, chcel vojvodu z Clarence oženiť so svojou staršou dcérou, s čím kráľ nesúhlasil. Svadba sa napriek tomu konala tajne v Calais. Zároveň sa zaktivizovali aj lancasterovskí prívrženci. Gróf z Warwicku sa spolu so zaťom vylodili v Anglicku a tiahli na Londýn, kde Richard Neville nechal popraviť prívržencov Woodwillovcov vrátane kráľovninho otca a brata a z Eduarda sa stal väzeň. Eduard bol po niekoľkých mesiacoch pustený na slobodu pod podmienkou, že bude súhlasiť so zmenami, ktoré urobil gróf z Warwicku na dvore a výmenou niektorých ministrov. V marci však vypuklo lancasterovské povstanie v Lincolnshire, ktoré sa Eduardovi podarilo potlačiť. Gróf z Warwicku z obavy, aby sa kráľ neobrátil proti nemu, radšej so svojou rodinou opustil anglické brehy a zamieril do Francúzska. S pomocou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. sa gróf z Warwicku dohol s kráľovnou Margarétou v Angers na znovu dosadení Henricha VI. na anglický trón. Cenou bol sobáš mladšej dcéry grófa z Warwicku s princom z Walesu. Práve táto schopnosť Richarda Nevilla vytvoriť príležitosť pre dosadenie svojho kandidáta na trón bola dôvodom, prečo sa grófovi z Warwicku hovorí The Kingmaker (Tvorca kráľov). Invázia grófa z Warwicku sa na jeseň 1470 podarila. Eduardovi, odlákanému na sever krajiny, nezostalo nič iné, len opustiť Britské ostrovy. Útočisko našiel na burgundskom dvore. Henrich VI. znovu zasadol na trón a bol vo Westminsterskom opátstve opäť korunovaný za anglického kráľa.
S podporou Burgunďanov sa Eduard vrátil späť do Anglicka, oficiálne však žiadal o návrat svojich majetkov ako vojvoda z Yorku. Situácia sa obrátila, keď sa na jeho stranu pridal jeho brat vojvoda z Clarence so zhromaždeným vojskom a obaja bratia zamierili na Londýn. S grófom z Warwicku sa stretli v bitke pri Barnete (14. 4. 1471), pri ktorej Richard Neville prišiel o život. Paradoxne v tom istom čase ako Eduard víťazil nad Lancasterovcami, priplávala do Anglicka kráľovná Margaréta so synom Eduardom, ktorý sa mal ujať vlády v mene Henricha VI. Bolo však neskoro. Eduard sa so zvyškom Lancasterovcov stretol vo boji pri Teweksbury (4. 5. 1471), v ktorom prišiel o život aj dedič Henricha VI. princ z Walesu. Eduard sa víťazne vrátil späť do Londýna a v tú istú noc za neobjasnených okolností zomrel Henrich VI., oficiálne na melanchóliu a smútok. Eduarda IV. privítala kráľovná Alžbeta, ktorá sa vo vysokom štádium tehotenstva ukrývala v azyle vo Westminsterkom opátstve, už v náručí s dedičom Eduardom. Eduardovo víťazstvo bolo úplné.
Po náhlej smrti Eduarda IV. v apríli 1483 mal nastúpiť na trón jeho najstarší syn Eduard V., ale najmladší brat Eduarda IV. Richard sa zmocnil koruny. Nechal si parlamentom potvrdiť nelegitímnosť nároku svojich synovcov na anglický trón. Stratil tým podporu väčšej časti Yorkistov, ktorí sa proti nemu vzbúrili najskôr v mene Eduarda V., ktorý však za záhadných okolností zmizol v londýnskom Toweri spolu so svojím mladším bratom Richardom.
Na jeseň 1483 vypukla proti Richardovi vzbura pod vedením Henricha Stafforda, vojvodu z Buckinghamu. Presné príčiny vzbury nie sú dodnes známe, ale sám vojvoda z Buckinghamu si mohol robiť nárok na anglický trón prostredníctvom svojho predka 5. syna Eduarda III. Tomáša z Woodstoku. Sprisahanie bolo odhalené a vojvodu z Buckinghamu popravili. Posile z Bretónska pod vedením Henricha Tudora sa ani nepodarilo pristáť na anglickom pobreží.
Na tomto sprisahaní spolupracovali aj Alžbeta Woodwilová s Margarétou Beaufortovou. Obe podporovali proti Richardovi Margarétinho syna Henricha Tudor, ktorý bol posledným pokrvným príbuzným posledného lancasterovskéo kráľa Henricha VI., pretože jeho otec Edmund Tudor, gróf z Richmondu pochádzal z druhého manželstva anglickej kráľovnej Kataríny a waleského šľachtica Ovena Tudora. Teoretický nárok na anglický trón však mohol Henrich vzniesť po svojej matke, ktorá pochádzala z Beaufortovského rodu, legitimizovaných potomkov kráľa Henricha IV. Problém spočíval v tom, že sám Henrich IV. parlamentným rozhodnutím vylúčil rod Beaufortovcov z následníctva na anglickú korunu. Henrich od júna 1471 trávil čas v exile na dvore bretónskeho vojvodu Františka II. spolu so svojím strýkom Jasperom Tudorom. Dohoda oboch žien na spolupráci bola založená na prísľube sobáša Henricha Tudora s najstaršou dcérou Eduarda IV. Alžbetou Yorkovou. Situácia Richarda III. sa skomplikovala, keď mu najskôr zomrel dedič Eduard a neskôr aj manželka kráľovná Anna. Niektoré pramene uvádzajú, že Richard III. sám uvažoval o sobáši s neterou Alžbetou Yorkovou. Richard nadviazal rokovania s bretónskym vojvodom Františkom a chcel sa Henricha zmocniť. Preto musel ujsť do Francúzska.
S pomocou francúzskych peňazí, pochádzajúcich skôr zo súkromných než kráľovských zdrojov, Henrich na začiatku augusta 1485 doplával na waleské pobrežie. Richardove vojská boli v bitke pri Bosworthe (22.8.1485) porazené Tudorovskými jednotkami najatých žoldnierov. Kľúčovú úlohu pri Henrichovom víťazstve zohral Viliam Stanley, brat tretieho manžela Margaréty Beaufortovej, ktorý sa v rozhodujúcom momente pridal na Henrichovu stranu.