AnglickoZápadná Európa

Dobytie Normanmi

OBSAH: ÚvodAnglosaské kráľovstváVikingské nájazdyDobytie NormanmiViliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I.Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastieHenrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199)Ján Bezzemok (1199 – 1216)Henrich III. (1216/1227 – 1272)Eduard I. (1272 – 1307)Eduard II. (1307 – 1327)Eduard III. (1327 – 1377)Richard II. (1377 – 1399)Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422)Vojny ruží (1455 – 1485)Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509)Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovochOdporúčaná literatúra


Hoci sa Eduard v začiatkoch svojej vlády snažil presadiť vlastnú vôľu, najmä vďaka podporovateľom z Normandie,  bolo zrejmé, že politickej scéne dominuje predstaviteľ anglo-dánskej rodiny Godwinovcov. Godwinovi, ktorého spájal príbuzenský vzťah s Knutom Veľkým sa nielenže podarilo dosadiť svojich synov do pozície správcov tzv. územno-správnych jednotiek (earldoms), na ktoré sa postupne premenili pôvodné anglosaské kráľovstvá, ale dosiahol aj uzavretie manželstva kráľa Eduarda s dcérou Editou. Manželstvo ostalo bezdetné a keď sa koncom roka 1065 začalo zhoršovať kráľovo zdravie, bolo treba uvažovať o následníkovi trónu.

Eduard Vyznávač strávil časť svojho života u matkiných príbuzných v Normandii, kým na anglosaskom tróne vládli jeho nevlastní súrodenci. Podľa normandských prameňov Eduard prisľúbil anglosaskú korunu normandskému vojvodovi Viliamovi, ktorý sa odvolával na svoj príbuzenský vzťah s kráľom  –  matka Eduarda Vyznávača Emma bola dcérou normandského vojvodu Richarda I. a tým aj Viliamovovou príbuznou. Druhý kandidát,  nórsky kráľ Harald Hardradi si robil nárok na anglosaský trón odvolávajúc sa na dohodu svojho predchodcu nórskeho kráľa Magnusa s Knutovým synom  Hardeknutom, že keď jeden z nich zomrie bez priameho dediča, druhý po ňom zdedí korunu. Harald Hardadi  si pre seba nárokoval Magnusove dedičstvo. Eduard zomrel po krátkej chorobe 5. januára 1066. Anglosaská šľachta sa však rozhodla pre domáceho kandidáta. Na zhromaždení šľachticov (witan/witangemot) ponúkli  korunu Godwinovmu synovi Haraldovi II. Godwinsonovi, earlovi z Wessexu. Nároky Edgara Æthelinga, jediného žijúceho pokrvného príbuzného Eduarda Vyznávača, sa najmä kvôli jeho nízkemu veku ignorovali.

Harald II. Godwinsson si bol vedomý, že ani jeden z jeho protikandidátov sa nevzdá bez boja a pripravoval sa na inváziu, ktorú očakával z Normandie. Dobové normandské pramene Gesta Willelmi (Viliamove skutky) Viliama z Potiers, Carmen de proelio Hastingae (Pieseň o bitke pri Hastings) od Guy z Amiens alebo Gesta normannorum ducum (Skutky normandských vojvodov) Viliama z Jumièges a jeden veľmi netradičný materiálny prameň, tapiséria z Bayeux prezentujú Haraldovo konanie ako zradu nomandského vojvodu, ktorému Harald pri návšteve v Normandii prisahal vernosť. Vojvoda Viliam v  lete  pripravoval lode,  zhromažďoval armádu, dokonca získal aj podporu pápeža Alexandra II.   Jeho plány však prekazilo nepriaznivé počasie. Haralda Godwinssona, ktorý na začiatku septembra rozpustil fyrd, povolaný na obranu pobrežia,  domnievajúc sa, že sa invázia už neuskutoční, prekvapila správa, že sa na severe vylodil nórsky kráľ Harald Hardradi. Po rýchlom postupe na sever sa Anglosasom podarilo nepriateľa prekvapiť neďaleko Yorku a rozhodujúco zvíťaziť v bitke pri  Stamford Bridge (25. 9. 1066). V tom istom čase zmena počasia umožnila vyplávať aj Viliamovej flotile. Harald Godwinsson sa s normanskou jazdou stretol v bitke pri Hastings (14. 10. 1066), kde Viliam zvíťazil a na Vianoce 1066 sa nechal korunovať vo Westminsterskom opátstve. Smrťou  Haralda Godwinsona sa na Britských ostrovoch skončilo obdobie vlády anglosaských panovníkov a začala éra kráľov pochádzajúcich z Francúzska.