AnglickoZápadná Európa

Henrich III. (1216/1227 – 1272)

OBSAH: ÚvodAnglosaské kráľovstváVikingské nájazdyDobytie NormanmiViliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I.Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastieHenrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199)Ján Bezzemok (1199 – 1216)Henrich III. (1216/1227 – 1272)Eduard I. (1272 – 1307)Eduard II. (1307 – 1327)Eduard III. (1327 – 1377)Richard II. (1377 – 1399)Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422)Vojny ruží (1455 – 1485)Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509)Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovochOdporúčaná literatúra


Henrich III. by rád získal späť pod kontrolu Normandiu a Akvitániu, o ktoré prišiel jeho otec Ján Bezzemok, ale to si vyžadovalo spojencov a najmä dostatok financií.  Henrichovi nahrávala do kariet komplikovaná situácia vo Francúzsku, kde o vládu za nedospelého syna zvádzala boj s časťou odbojnej  šľachty regentka Blanka Kastílska. Ani napriek tomu sa Henrichovi III. vo výpravách do Poitou v rokoch 1230 – 1242 nepodarilo uspieť. Nakoniec sa rozhodol formálne vzdať  Normandie, Anjou, Maine, Touraine a Poitou a z pôvodných platagenetovských dŕžav mu zostala len časť Akvitánie, pre ktorú sa zaužívalo pomenovanie Guyenne (alternatívne Gaskoňsko). Akvitániu získal ako léno od francúzskeho kráľa, s ktorým Henrich III. podpísal v roku 1258 Parížsku zmluvu.  Zmluva presne nedefinovala hranice okliešteného územia, ani neurčovala konkrétne právomoci  lokálnych súdnych inštitúcií, čo v ďalšom období poskytlo anglickej a francúzskej strane dobrý dôvod pokračovať vo vzájomných sporoch o toto územie.

Neúspechy vo Francúzsku Henricha neodradili od ďalších plánov za hranicami anglického kráľovstva. Keď bol jeho mladší brat Richard z Cornwallu roku 1256 zvolený za nemeckého kráľa, Henrich chcel pre svojho syna Edmunda zabezpečiť titul sicílskeho kráľa. Sicíliu ako svoje léno ponúkol na predaj pápež Innocent IV., Henrich však narazil na záujmy štaufskej dynastie. Zorganizovanie vojenskej výpravy na podporu kráľovho syna  bolo pre Angličanov neprijateľné.  Na domácej politickej scéne začali silnieť hlasy nespokojné so spôsobom Henrichovej vlády.

Henrich mal tendenciu nechať sa ovplyvniť svojím okolím. Anglická šľachta s veľkou nevôľou vnímala prítomnosť cudzincov na kráľovskom dvore. Tí pochádzali z okolia príbuzných kráľovej manželky  Eleonóry Provensalskej, ktorých väčšia časť prišla na dvor najmä zo Savojska v jej sprievode. Druhú skupinu tvorili kráľovi nevlastní súrodenci z druhého manželstva Henrichovej matky Izabely z Angloulême a ich prívrženci. Situáciu zhoršila aj stupňujúca sa rivalita medzi oboma skupinami. Prepojenie medzi cudzími radcami a svojvoľným konaním kráľa, ktoré pripomínalo správanie jeho otca, vyprovokovali anglických barónov k činnosti.

Za Henrichovej vlády začína plniť dôležitú funkciu anglický parlament,  ktorý sa po prvý raz v písomných prameňoch spomínal roku 1236. Presné zloženie prvých parlamentov z 30. a 40. rokov 13. storočia nepoznáme. Zvyčajne ich tvorili členovia kráľovskej rady a na ich zasadnutiach mohol kráľ získať okrem iného  aj súhlas s výberom daní. Až postupne boli do parlamentu volení rytieri (knights) ako zástupcovia za shire (1254) a reprezentanti miest (burgesses; 1265). V tomto období parlament pôsobil najmä ako najvyšší súdny orgán kráľovstva, až na konci 50. rokov 13. storočia sa dostal do popredia aj politický charakter jeho činnosti.

V júni 1258 bolo do Oxfordu zvolané zasadnutie parlamentu. Mali sa venovať situácii vo Walese. Wales bol rozdelený na niekoľko samostatných oblastí, v ktorých dominovali tri hlavné kráľovstvá Gwynedd, Powys a Deheubarth. Predstavitelia Gwyneddu sa na začiatku 13. storočia dostali do pozície tzv. princa z Walesu. Titul pochádzal  z latinského slova princeps a neoznačoval príslušníka vládnuceho rodu, ale plnil funkciu skôr správcu. Hoci Angličania proklamovali formálne ovládnutie Walesu od čias nástupu anglo-normanských panovníkov, otvorene do waleských záležitostí veľmi nezasahovali. Anglicko-waleské  pohraničie ale podriadili tzv. Marcher Lords, ktorí mohli v prípade nebezpečenstva z Walesu zasiahnuť. Oslabená pozícia anglického kráľa nahrávala novému princovi z Walesu  Llywellynovi ap Gruffydd, ktorý sa na úrok Angličanov snažil posilniť svoju pozíciu. Nemohol si vybrať horší čas pre Henricha III.

Namiesto toho, aby sa na zasadnutí parlamentu rokovalo o potrebných krokoch proti Walesu, šľachtická opozícia na čele so Šimonom z Monftortu, grófom z Leiscestru a predstaviteľov Marcher Lords   grófov z Gloucestru, Herefordu, a Norfolku predniesla kráľovi požiadavky na zmeny spôsobu vládnutia. V tzv. Oxfordských províziách (Provisions of Oxford) požadovali vyhnanie cudzincov z dôležitých postov v štátnej správe a v armáde (napríklad hrady v Anglicku mali mať len anglických veliteľov), trvali na vytvorení novej 15 – člennej rady, ktorá mala kontrolovať kráľovské príjmy a činnosť vysokých kráľovských úradníkov, ktorí mohli vykonávať svoj úrad jeden rok. Spolu s parlamentom, ktorý sa mal stretávať trikrát do roka, mala byť rada poradným orgánom kráľa vo všetkých dôležitých otázkach.

Kráľ nemal veľa priestoru na vyjednávanie a musel sa podriadiť. Hoci boli nariadenia uvedené do praxe, podľa barónov prebiehala reforma pomalým tempom. Preto parlament v októbri 1259 vydal tzv. Westminsterské provízie (Provisions of Westminster), ktoré ďalej upravovali kontrolu súdnych inštitúcií a činnosť šerifov. Henrich sa nemienil uspokojiť s oklieštením svojich tzv. prerogatívnych práv, čo sa týkalo  najmä výkonu súdnych právomocí a práva menovať kráľovských úradníkov.  Podobne ako jeho otec Ján Bezzemok aj Henrich III. sa obrátil na pápeža, aby ho zbavil prísahy, ktorá ho zaväzovala plniť  podmienky z Provízií, ale anglickí baróni neakceptovali pápežský zásah do vnútorných záležitostí Anglicka. Henrich sa teda obrátil na  francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (1226 – 1270), aby v spore s barónmi zohral úlohu sprostredkovateľa. Ľudovít v januári 1264 vydal rozhodnutie známe ako Dit d´Amiens, v ktorom odmietol požiadavky anglickej šľachty a ovplyvnený predstavou o nedeliteľnosti kráľovskej moci sa  postavil na stranu anglického kráľa. Henrich nepredpokladal, že rozhodnutie francúzskeho kráľa pomôže vyriešiť nezhody v krajine. Skôr sa snažil získať čas, aby sa za pomoci svojich prívržencov pokúsil dostať situáciu pod svoju kontrolu. Neuspel, čo viedlo k vypuknutiu tzv. druhej barónskej vojny.

Kráľova armáda sa s jednotkami anglickej šľachty na čele so Šimonom z Montfortu stretla v máji 1264 v bitke pri Lewes, kde bol kráľ porazený a spolu so svojím synom Eduardom zajatý. Víťazný gróf z Leicestru síce pokračoval v zmenách,  odvolávajúc sa na ustanovenia z Provízií,  ale bolo zrejmé, že sa viac zaujíma o vlastné ambície a ambície  členov svojej rodiny než o pokračovanie reformy.  Stále bol populárny, ale spojenectvo s princom z Walesu Llywelynom ho pripravilo  o dôležitú podporu vplyvných Marcher Lords. Na jar 1265 prišiel o dôležitého spojenca – grófa z Gloucestru, ktorý sa spojil s kráľovým synom  Eduardom, ktorému sa podarilo uniknúť zo zajatia. Ani rýchle zvolanie tzv. montfortovského parlamentu, kde sa po prvý raz dostali aj zástupcovia miest, postavenie grófa z Leicestru  nezlepšilo. Kráľova strana pod vedením princa  Eduarda v bitke  pri Eveshame (4.8.1265) zvíťazila a v boji prišiel o život aj Šimon z Montfortu.

Na zasadnutí parlamentu vo Windsore v septembri 1265 nebol kráľ Henrich naladený zmierlivo a požadoval poslať vzbúrencov do exilu a zbaviť ich dedičných majetkov. V priebehu nasledujúcich mesiacov kráľovi muži postupne dobýjali pozície vzbúrencov až v ich rukách zostala posledná pevnosť  Kenilworth. Posádka sa však odmietala vzdať a dobytie dobre chránenej pevnosti s odhodlanými obrancami by si vyžiadala príliš veľa úsilia, preto sa v  auguste začali rokovania o mieri. V októbri 1266 Henrich zmiernil potrestanie rebelov tak, že im umožnil odkúpiť si späť skonfiškované majetky, ktorých cena závisela od miery zainteresovania vlastníka v predchádzajúcej vzbure. Na zasadnutí parlamentu v novembri 1267 bola prijatá aj prepracovaná verzia Westminsterských provízií v podobe Štatútov z Malborough (Statutes of Malborough).

V tom istom roku Henrich III. uzavrel s waleským princom Llywellynom zmluvu z Montgomery, podľa ktorej anglický kráľ uzná princa z Walesu ešte pred zložením vazalskej prísahy anglickému panovníkovi. Zdalo sa, že sa problém s Walesom vyriešil, v skutočnosti jeho riešenie zdedil Henrichov nástupca Eduard, ktorý bude musieť siahnuť po zbraniach.

V roku 1269 sa Henrich zúčastnil  slávnostného uloženia ostatkov svätého Eduarda Vyznávača do špeciálnej relikviárovej schránky vo Westminsterskom  opátstve, ktoré nechal postaviť sám Eduard Vyznávač a bolo vysvätené krátko pred jeho smrťou.  Za dnešnú podobu opátstva vďačíme Henrichovi III. , ktorý v roku 1245  podnietil ambiciózny projekt 25 ročnej  prestavby.

Keď Eduard v roku 1270 opúšťal Anglicko, aby sa pripojil k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi IX. na križiackej výprave, netušil, že otca už neuvidí. Henrich zomrel v novembri 1272.  Nestretol sa ani s kráľom Ľudovítom, ktorý na africkom pobreží nečakane zomrel. Eduard napriek tomu pokračoval do Svätej zeme, no so svojím malým vojskom tam nedosiahol žiadne výraznejšie úspechy. Cestou domov sa na Sicílii dozvedel o smrti svojho otca, no domov sa nijako neponáhľal. Istý čas strávil v Akvitánii a za kráľa Anglicka bol korunovaný až v auguste 1274.