OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Eduard I. zanechal po sebe ťaživé dedičstvo – neukončený vojenský konflikt so Škótskom, potenciálne problémy s Francúzmi, obrovské dlhy a šľachtu, ktorá nebola veľmi spokojná so spôsobom, akým s ňou hlavne na sklonku svojho života zaobchádzal dominantný panovník. To všetko by bolo náročné pre každého mladého kráľa. V prípade Eduarda II. bolo bremeno znásobené úplne rozdielnou povahou ako jeho otec a diametrálne odlišnými predstavami o vláde. V prvom rade sa Eduard II. obklopil svojimi obľúbencami, ktorých bezostyšne zahŕňal priazňou, darmi a povyšoval ich do vysokých dvorských funkcií. Keďže išlo skôr o jednotlivcov z nižšej šľachty, ich favorizovanie vyvolávalo v radoch vysokej šľachty o to väčšiu nevôľu, čo narušilo ich vzťahy s kráľom. Medzi najznámejších Eduardových obľúbencov patrili Piers Gaveston a Hugh Despenser mladší. Obaja svoje výsadné postavenie zneužívali, za čo zaplatili životom. Či kráľa so svojimi obľúbencami spájali zväzky adoptívneho bratstva alebo azda aj erotický vzťah, je dodnes predmetom diskusií. Ich uprednostňovanie však kráľovi významne uškodilo a nezvratne ovplyvnilo politické smerovanie krajiny. Šľachta sa neostýchala kráľovi pripomenúť, že ich lojalita sa viaže predovšetkým ku korune a nie nutne k tomu, čo ju nosí.
Opozícia voči spôsobu vládnutia Eduarda II. silnela, najmä keď sa kráľovi nedarilo prísť na žiaden efektívny spôsob ako zaplatiť dlhy a získať ďalšie prostriedky na vedenie vojny proti Škótom. Na zasadnutí parlamentu na začiatku roku 1310 barónska opozícia predložila kráľovi návrhy týkajúce sa reformy financií a spôsobu vládnutia v podobe tzv. Ordinances. Kráľovi nezostalo nič iné, len s reformnými návrhmi súhlasiť, no jeho spôsob vládnutia sa veľmi nezmenil.
Neúspech na domácej politickej scéne chcel Eduard vyvážiť úspechom za hranicami. Možno dúfal, že sa mu vo víťaznom ťažení podarí definitívne ukončiť škótsky problém, ktorý mu zanechal otec. Róbertovi Bruceovi sa medzitým podarilo upevniť svoju pozíciu až do takej miery, že nielen získal pod kontrolu väčšinu kľúčových hradov okrem Stirlingu, ale začal napádať škótsko-anglické pohraničie. Hoci sa predtým Škóti otvorenému stretu na bojisku viac vyhýbali, Róbert Bruce bol zrejme presvedčený, že dozrel čas na rozhodujúci boj. Škóti sa na príchod anglickej jazdy dobre pripravili a v bitke pri Bannockburne, na dohľad od Stirlingu, v júni 1314 rozdrvili svojho nepriateľa. Namiesto toho, aby sa Eduard z boja vrátil ako ovenčený víťaz, z bojiska ušiel a armádu nechal napospas Škótom. Paradoxne ani toto víťazstvo definitívne nerozhodlo o nezávislom postavení Škótska.
Porážka v Škótsku nezlepšila kráľovo postavenie v Anglicku. Navyše sa do kráľovej priazne dostali členovia rodiny Despenserovcov (otec so synom), proti ktorým sa na jar roku 1321 spojili Marcher Lords s kráľovým bratrancom Tomášom, grófom z Lancasteru. Na žiadosť, aby sa zbavil svojich obľúbencov, kráľ zareagoval konfiškáciami majetkov nespokojencov, poslaním do exilu alebo popravami. Medzi zatknutými Marcher Lords bol Roger Mortimer. Podarilo sa mu utiecť do Francúzka, na ktoré musel obrátiť svoju pozornosť aj anglický kráľ.
V priebehu Eduardovej vlády sa na francúzskom tróne po vláde Filipa IV. v krátkom slede vystriedali traja jeho švagrovia. Výmena na tróne vždy znamenala aj obnovenie vazalských prísah. Roku 1320 anglický kráľ odmietol Filipovi V. (1317 – 1322) zložiť vazalskú prísahu za Akvitániu ako korunný vazal (ligium homagium), a keď sa stal novým kráľom Karol IV. Pekný (1322 – 1328), Eduard sa snažil zloženie prísahy čo najviac oddialiť. Kvôli lokálnemu problému s jednou obrannou vežou na juhu Francúzska sa v roku 1324 Karol V. rozhodol skonfiškovať vojvodstvo a Eduard poslal svoju manželku Izabelu, aby celý problém so svojím bratom francúzskym kráľom vyriešila. Obe strany dosiahli kompromis, na základe ktorého sa novým akvitánskym vojvodom stal Izabelin a Eduardov syn Eduard, čo v konečnom dôsledku neriešilo vzniknutý problém. Nový vojvoda Eduard by sa totiž o niekoľko rokov neskôr ocitol v rovnakej situácii ako jeho otec – anglický kráľ ako vazal francúzskeho kráľa. Navyše si Francúzi nárokovali právo menovať úradníkov vo vojvodstve.
Anglická kráľovná využila pobyt na dvore svojho brata na zorganizovanie odporu proti vlastnému manželovi. Vhodného spojenca a milenca v jednej osobe našla v Rogerovi Mortimerovi. Francúzi odmietli podporiť Izabeline plány, preto sa obrátila so žiadosťou o pomoc na grófa z Hainaultu (Hennegau). Cenou za spoluprácu bol sobáš jeho dcéry Filipy a budúceho Eduarda III. Na jeseň 1326 sa malý kontingent vylodil na anglickom pobreží a Izabela s Mortimerom sa nestretli so žiadnym výraznejším odporom. O osude kráľa sa rozhodlo na konci roku 1326. Na zasadnutí parlamentu v januári 1327 bolo rozhodnuté zbaviť Eduarda trónu. Otázne bolo, či sa podarí kráľa presvedčiť, aby sa vzdal koruny dobrovoľne alebo ho bude treba zosadiť. Na koniec sa Eduard II. 25. januára 1327 vzdal trónu v prospech svojho najstaršieho syna Eduarda. Sám bol internovaný na hrade Berkley, kde pravdepodobne zomrel za nevyjasnených okolností.
Na trón síce nastúpil nový kráľ Eduard III. (1327 – 1377), ale skutočnú moc v krajina mala kráľova matka Izabela a Roger Mortimer. Mortimer sa obával mladého kráľa a snažil sa ho držať pod dozorom a čo najďalej od správy krajiny. Vďaka svojmu vzťahu s kráľovnou Mortimer upevňoval svoje postavenie a rozširoval majetky najmä v anglicko-waleskom pohraničí. Jeho dni na výslní však mali krátke trvanie. V októbri 1330 Eduard s malou skupinkou svojich prívržencov vtrhli do miestností kráľovnej na hrade v Nottinghame a Rogera Mortimera zajali, odsúdili a popravili. Kráľovná sa utiahla do ústrania. Začala sa nová éra v anglických dejinách – Eduard III. sa na takmer polstoročie ujal vlády v krajine.