OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Richard nezanechal žiadneho potomka. Na anglický trón mohol zasadnúť Richardov mladší brat Ján, ktorého si ako následníka želal aj sám Richard, alebo Artúr, syn Richardovho staršieho brata Geoffreyho Bretónskeho. Francúzsky kráľ Filip II. sa snažil na trón dosadiť mladého Artúra, ale Anglicko a Normandia podporili Jána Bezzemka. Filip nakoniec v máji 1200 uzavrel s Jánom dohodu, v ktorej od anglického kráľa získal hold za plantagenetovské kontinentálne dŕžavy. Ján Francúzom ešte odstúpil grófstvo Evreux a uznal Artúra ako bretónskeho vojvodu.
V lete toho istého roku sa anglický panovník oženil s Izabelou z Angoulême, ktorá však bola snúbenicou grófa Huga z Lusignanu, popredného šľachtica z Poitou. Urazený gróf sa obrátil na ich spoločného lénneho pána Filipa II. a žiadal spravodlivosť. Ján odmietol predvolanie na francúzsky kráľovský dvor, kde súd rozhodol zbaviť Jána všetkých francúzskych lén. Francúzi následne zaútočili na Normandiu. Jánovým vojakom sa podarilo zajať bretónskeho vojvodu Artúra, ktorý v Rouene za nevysvetlených okolností zomrel. Zo smrti bol obviňovaný sám anglický kráľ, čo v Bretónsku a neskôr grófstvach Anjou, Maine a Touraine vyvolalo protianglické povstania. V apríli 1204, po niekoľkomesačnom obliehaní, Filip II. získal pevnosť Château-Gaillard a dobyl aj hlavné mesto vojvodstva Rouen. Francúzi tak získali pod kontrolu celú Normandiu.
Straty plantagentovských dŕžav na kontinente doma nepridali kráľovi na popularite. Jeho postavenie oslabil aj problém okolo voľby nového arcibiskupa z Canterbury. Právo vybrať si nového arcibiskupa si nárokovali biskupi canterburskej cirkevnej provincie, mnísi miestnej benediktínskej komunity a sám kráľ. Keď sa cirkevní predstavitelia odvolali proti kráľovmu zasahovaniu do voľby k pápežovi do Ríma, pápež Innocent III. s pomocou zástupcov mníchov z Canterbury roku 1206 určil za nového arcibiskupa svojho priateľa zo štúdií v Paríži Štefana Langtona. Ján s pápežovým výberom nesúhlasil. Preto pápež najskôr v roku 1208 uvalil na Anglicko interdikt a o rok neskôr kráľa exkomunikoval. Situácia sa urovnala až v roku 1213, keď Ján nielenže akceptoval arcibiskupa Langtona, ale pod hrozbou, že by Innocent III. mohol ako kandidáta na anglický trón začať presadzovať budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta (VIII.), zveril seba i svoje kráľovstvo pod ochranu pápeža.
Po urovnaní sporu s cirkevnými predstaviteľmi Ján zmobilizoval svoje sily na obnovenie anjouovsko-plantagenetovského panstva na kontinente. Spojil sa s grófom z Boulogne a Flámska a spolu s Jánovým synovcom rímsko-nemeckým cisárom Otom IV. plánoval zaútočiť na francúzskeho kráľa. Ján sa vylodil v Poitou s cieľom z juhu uzavrieť obkľúčenie francúzskeho vojska, ale jeho postup bol zastavený francúzskym následníkom Ľudovítom. Hlavné spojenecké sily pod vedením cisára a flámskeho grófa sa potom stretli s Francúzmi pod vedením Filipa II. v bitke pri Bouvines, kde sa Francúzom podarilo zvíťaziť. Prehra mala pre Jána Bezzemka katastrofálne následky.
Anglickí baróni sa odmietli zúčastniť ďalších vojenských akcií mimo Anglicka a nemienili kráľovi poskytnúť žiadne finančné prostriedky na organizovanie novej výpravy. Prešli do útoku a obvinili kráľa, že zneužíva súdny systém vo svoj prospech a porušuje tým ich práva. Na stranu rebelov, z ktorých veľká časť pochádzala z prostredia veľkých pozemkových vlastníkov na čele s Róbertom fitz Walterom sa postavil aj arcibiskup z Canterbury Štefan Langton. Na základe korunovačnej listiny Henricha I. a zákonov Eduarda Vyznávača baróni sformulovali svoje požiadavky do dokumentu zvaného Unknown charter a žiadali kráľa, aby rešpektoval práva a slobody každého slobodného človeka v kráľovstve. Kráľ najskôr odmietol s rebelmi vyjednávať. Keď sa však k ozbrojeným barónom pridalo aj mesto Londýn, kráľ sa v júni 1215 s nimi stretol neďaleko hradu Windsor na lúke v Runnymede a svojou pečaťou potvrdil dokument známy ako Veľká listina slobôd (Magna carta libertatum). Išlo o typický stredoveký dokument, ktorý na jednej strane riešil konkrétne požiadavky lokálneho charakteru, na druhej strane limitoval moc panovníka, z ktorého sa stal subjekt práva – nestál už nad zákonom. Listina stanovovala podmienky, za ktorých mohol kráľ získať súhlas k výberu istých daní, ako napríklad scutagium (štítovné) a zaväzovala ho chrániť práva nedospelých dedičov a vdov. Pre neskorší, a nielen anglický právny systém bola azda najdôležitejšia klauzula o zákaze uväzniť a skonfiškovať majetok slobodného muža bez zákonného rozsudku jemu rovných alebo podľa zákonov krajiny. Za najkontroverznejšiu sa považuje tzv. bezpečnostná klauzula, ktorá ustanovila komisiu 25 barónov. Tá mohla v prípade, že by kráľ alebo jeho úradníci porušili nariadenia Veľkej listiny a odmietli by svoje pochybenie napraviť, skonfiškovať kráľovské hrady, pozemky a iné majetky.
Ján nemienil dosiahnutú dohodu dodržať. Požiadal pápeža o anulovanie platnosti Veľkej listiny. Innocent III. kráľovej žiadosti vyhovel a dokonca potrestal arcibiskupa Langtona suspendáciou za úlohu, ktorú zohral pri sprostredkovaní sporu medzi kráľom a barónmi. Baróni sa vzbúrili znovu. Situáciu skomplikoval príchod francúzskeho korunného princa Ľudovíta, ktorého do krajiny povolala časť nespokojnej anglickej šľachty, aby sa ujal trónu. V roku 1216 Ján nečakane zomrel na dyzentériu. Anglická šľachta sa postavila za dediča trónu, Jánovho deväťročného syna Henricha III. (1216/1227 – 1272). Anglické jednotky porazili v roku 1217 pri Lincolne vojská francúzskeho princa, ktorý sa vrátil späť do Francúzska. Na upokojenie situácie sa poradcovia maloletého kráľa na čele s Viliamom Marchalom, grófom z Pembroke, rozhodli vydať Veľkú listinu znovu, ale už bez kontroverzného článku o zriadení barónskej komisie.