OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
V regentskej rade, ktorá vládla za nedospelého Richarda II. (1377 – 1399) dominoval kráľov strýko Ján z Gentu. Ten sa pokúsil vyriešiť neutešenú finančnú situáciu v krajine zavedením špeciálnej dane z hlavy poll tax. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. V roku 1381 v Anglicku vypuklo Roľnícke povstanie (Peasant´s Revolt) s cieľom potrestať tých, čo dane vypísali a zrušiť rozličné iné povinnosti, ktoré od roľníkov požadovali zemepáni. Mladý Richard sa s predstaviteľmi vzbúrencov na čele s Watom Tylerom najskôr stretol neďaleko Londýna v Mile End, aby si vypočul ich požiadavky, vedomý si toho, že bez súhlasu regentskej rady nemôže nič podniknúť. Pri ďalšom stretnutí v Smithfielde došlo k násilnostiam, pri ktorých bol Wat Tyler zabitý a zvyšky povstalcov sa v priebehu leta podarilo zlikvidovať. Do tohto obdobia patrí aj činnosť reformátora Ján Viklefa, ktorý kritizoval predovšetkým bohatstvo cirkvi a skorumpovanosť farského kňazstva a biskupov a jeho zjednodušené učenie sprostredkovali verejnosti lollardi, ktorých katolícka cirkev považovala za kacírov.
Podobne ako Eduard II. aj Richard II. sa obklopil svojimi obľúbencami. Sem patrili Michael de La Pole a Robert de Vere, grófaz Oxfordu, ktorých kráľ poveril dôležitými funkciami na dvore. Povýšil ich do šľachtického stavu, zo syna úspešného obchodníka spravil grófa zo Suffolku a kancelára a zo schudobneného šľachtica najskôr markíza a potom dokonca vojvodu, čo bol titul dovtedy udeľovaný len členom kráľovskej rodiny. Pre úspešné pokračovanie vojny vo Francúzsku by kráľ potreboval spoluprácu s parlamentom, ale jeho predstavitelia žiadali od Richarda reformy vlády. Situácia sa vyhrotila na zasadnutí parlamentu v októbri 1386 (Wonderful Parliament), kde musel kráľ súhlasiť s vytvorením špeciálnej 12-člennej komisie, ktorá mala kontrolovať činnosť kráľovských úradníkov a tým aj kráľa. Richard sa naoko podriadil ale o necelý rok neskôr sa obrátil na všetkých sudcov krajiny s otázkami týkajúcimi sa zákonnosti činnosti tejto komisie. Výsledok kráľovho šetrenia konštatoval zradu a hlavných iniciátorov chcel kráľ potrestať.
K hlavným predstaviteľom opozície patrili Richardov strýko vojvoda z Gloucestru, jeho bratranec Henrich Bolingbroke a grófi z Arundelu a Warwicku a Nottighamu. Začali si hovoriť Lords Appellants a v decembri 1387 sa im podarilo poraziť kráľovskú armádu v bitke pri Radcor Bridge. Od februára 1388 až do leta zasadal opäť parlament (Mericiless Parliament), na ktorom opozícia zaútočila na kráľových ľudí. Zosadila ich z funkcií, skonfiškovala majetky, poslala do exilu a niekoľkí boli aj popravení. Dvaja kráľovi najbližší – de La Pole a de Vere – ušli do zahraničia. Okrem spôsobu vládnutia bol Richard kritizovaný aj kvôli situácii vo Francúzsku. Namiesto vojenského ťaženia uprednostňoval mierovú politiku. V rozpätí 1393 – 95 sa viedli rokovania o podmienkach uzavretia prímeria, ktoré bolo nakoniec podpísané v novembri 1396 na nasledujúcich 28 rokov. Richard bol v tom čase už vdovec. Jeho prvá manželka, dcéra cisára a českého kráľa Karola IV., zomrela bez toho, aby priviedla na svet následníka trónu, čo tiež sťažovalo Richardovu situáciu. Súčasťou rokovaní s Francúzmi bol aj dohodnutý sobáš medzi anglickým kráľom a dcérou francúzskeho kráľa Karola VI. mladučkou Izabelou.
Skoro desať rokov po zasadnutí „neľútostného“ parlamentu sa Richard chystal na pomstu. Grófov z Arundelu a Warwicku spolu so svojím strýkom vojvodom z Gloucestru nechal zatknúť. Gróf z Arundelu bol popravený, gróf z Warwicku zomrel vo vyhnanstve a kráľov strýko zomrel za nevyjasnených okolností v Calais. Zostali dvaja poslední Appelants, ktorí poskytli kráľovi zámienku riešením svojho súkromného sporu rytierskym súbojom a boli tiež poslaní do exilu. Gróf z Nottingahmu (v tom čase už vojvoda z Norfolku) zomrel na mor v Benátkach. S bratrancom Henrichom si Richard II. vyrovnal účty po smrti jeho otca Jána z Gentu v roku 1399. Nielenže mu dočasné vyhnanstvo zmenil na doživotné, ale nariadil aj konfiškáciu bohatého lancasterovského vojvodstva, ktoré mal Henrich po otcovi zdediť. To už bolo priveľa aj na veľkú časť anglickej šľachty.
Využili Richardovu neprítomnosť a za pomoci Francúzov zorganizovali malú inváziu pod vedením Henricha Bolingbroka do Walesu. Oficiálne sa vrátil, aby žiadal dedičstvo po otcovi. V skutočnosti plánovali zosadiť kráľa. Keď sa Richard vrátil z Írska, všetko bolo už stratené. Kráľovská armáda, domnievajúc sa, že je kráľ mŕtvy, nebola schopná čeliť prevahe skúsených vojakov, podporovateľov Jána z Gentu, ktorí sa postavili na Henrichovu stranu. Richard bol chytený, uväznený a donútili ho k abdikácii. Za niekoľko mesiacov potom vo februári 1400 za nevyjasnených okolností zomrel na hrade Pontefract.