OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Henrich II. sa po nástupe na trón snažil skonsolidovať situáciu v Anglicku. V prvom rade potreboval dostať pod kontrolu šľachtu, ktorá využila anarchiu počas vlády kráľa Štefana a bez panovníkovho povolenia budovala na svojich panstvách pevnosti. Všetky tieto stavby kráľ prikázal zbúrať. Začali sa pravidelne vyberať dane a šerifovia, opäť menovaní kráľom, sa mu za výkon svojho úradu zodpovedali. Henrich plánoval uskutočniť svoje predstavy aj vo vzťahu k cirkvi, ale narazil na rozhodný odpor canterburského arcibiskupa Tomáša Becketa.
Keď sa z kráľovho kancelára stal najvyšší predstaviteľ anglickej cirkvi začali medzi Becketom a kráľom prvé nezhody. Najskôr sa týkali majetkov canterburskej arcidiecézy, neskôr daní a tzv. privilegia fori, teda výsady, podľa ktorej klerici nepodliehali svetským súdom. Všetko vyvrcholilo vydaním Claredonských konštitúcií v roku 1164, ktorými kráľ chcel, odvolávajúc sa na staré zvyky a právomoci anglického kráľa voči cirkvi, upraviť pomery medzi svetskou a duchovnou mocou vo svojej krajine. Tomáš Becket patril k rozhodným odporcom konštitúcií a dôsledne hájil slobody a práva cirkvi. Paradoxne sa v svojom odpore nemohol spoľahnúť na podporu pápeža, ktorý v boji proti cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi a „jeho“ protipápežovi nechcel prísť o podporu anglického kráľa. Pod tlakom týchto okolností arcibiskup nakoniec s konštitúciami ústne súhlasil. Keď však Henrich II. postavil arcibiskupa Becketa pred súd a obvinil ho zo sprenevery ešte z čias, keď zastával úrad kancelára, arcibiskup z Canterbury v prestrojení tajne opustil Anglicko. Útočisko našiel pod ochranou francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. Po šiestich rokov exilu vo Francúzsku sa Becket rozhodol vrátiť späť do Anglicka. Krátko po návrate bol v roku 1170 vo svojej katedrále v Canterbury zavraždený rytiermi, ktorí boli presvedčení, že plnia želanie anglického kráľa.
Pápež uvalil na Anglicko interdikt a kráľa exkomunikoval. Henrich musel vykonať pokánie. V Avranches roku 1172 obe strany dospeli ku kompromisu, na základe ktorého mohol anglický kráľ naďalej vplývať na voľbu biskupov a opátov a počas obdobia, keď ich úrady neboli obsadené, si mohol privlastniť z nich plynúce príjmy. Cirkev zase kontrolovala súdne procesy s klerikmi a zachovala si právo odvolať sa do Ríma.
Henrich urobil dôležité úpravy aj v súdnom systéme. Zriadil zasadnutie tzv. general eyres, (špeciálne komisie sudcov a súdnych úradníkov, ktoré pôsobili v určených oblastiach), na ktorých cestujúci kráľovskí sudcovia konali spravodlivosť. Nariadil zmeny v postupoch pri civilných a trestnoprávnych kauzách, predovšetkým využitie porotného súdu a predvolávania na súd alebo začiatok sporu prostredníctvom písomného predvolania (writs). Najskôr sa porota využívala najmä pri majetkových kauzách, až neskôr sa jej činnosť rozšírila aj na iné trestnoprávne a civilné kauzy. Veľká porota (grand assize) prebrala úlohu žalobcu a cestujúcim kráľovským sudcom predkladala konkrétne žaloby. Malá porota (petty assize) rozhodovala o oprávnenosti vzneseného obvinenia. Počas Henrichovej vlády tak už možno hovoriť o počiatkoch common law ako všeobecného právneho systému. Henrich zreorganizoval aj správu kráľovských financií. Centrálne orgány ako finančný úrad (exchequer) sa trvalo usídlili vo Westminsteri. Ostatní vysokí kráľovskí úradníci ako kancelár (chancellor), najvyšší sudca a kráľov zástupca (justiciar) a komorník (chamberlain) naďalej putovali spolu s kráľom a dvorom po kráľovských rezidenciách po celom Anglicku.
Henrich II. mal ambície rozšíriť a upevniť svoje panstvo nielen na Britských ostrovoch, ale aj na kontinente. Po smrti jeho mladšieho brata Goeffreyho v roku 1158 sa kráľovi podarilo získať správu grófstva Maine a Anjou, o ktoré sa s ním sporil. Kvôli bretónskemu vojvodstvu dohodol sobáš svojho syna Geoffreyho s dcérou bretónskeho vojvodu Conana IV., ktorý nakoniec abdikoval v prospech Plantagenetovcov. Získal kontrolu nad waleskými kniežatami a v roku 1157 prijal hold škótskeho panovníka Malcolma IV. (1153 – 1165). V roku 1171 za pomoci waleských a anglo-normandských barónov dosiahol uznanie nadvlády anglického kráľa nad írskymi kráľmi a tamojšou anglo-normandskou šľachtou. Napriek týmto úspechom bolo udržanie kontroly nad celými Britskými ostrovmi veľmi náročné a vzhľadom na skomplikovanie vzťahov s francúzskymi panovníkmi na kontinente si to anglickí králi nemohli z dlhodobého hľadiska dovoliť.
Kapetovským kráľom sa darilo využívať trenice medzi Henrichom a jeho štyrmi ctižiadostivými synmi, podporovanými anglickou kráľovnou Eleonórou Akvitánskou. Keď v roku 1170 Henrich vážne ochorel, spísal poslednú vôľu, v ktorej rozdelil svoje panstvá medzi troch starších synov. Pre najmladšieho Jána nezostala žiadna významná dŕžava, preto si vyslúžil od kronikárov prídomok Bezzemok (Lackland). Henrich sa snažil svoju chybu napraviť a Jánovi vybral za manželku dcéru savojského grófa Humberta III. Henrichove rozhodnutie pobúrili jeho starších synov, najmä Henricha mladšieho, zaťa francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. V roku 1173 vypuklo povstanie starších kráľových synov proti otcovi, ktoré podporovala aj kráľovná Eleonóra, francúzsky a škótsky kráľ a aj niektorí predstavitelia anglickej aristokracie. Väčšia časť šľachty však stála na strane Henricha II., ktorému sa v roku 1174 podarilo situáciu zvládnuť. Anglická kráľovná skončila v domácom väzení na hrade Chinon a hoci sa Henrich so synmi zmieril, nový konflikt vypukol zakrátko. Dôležitú úlohu v ňom zohral aj mladý francúzsky kráľ Filip II. August (1179/80 – 1223), ktorý tajne podporoval anglických princov Henricha mladšieho a Geoffreyho proti svojmu otcovi. Po ich smrti Filip vytiahol zo zálohy ďalšieho nespokojného Henrichovho syna Richarda, ktorý mu v roku 1188, v prítomnosti otca, dokonca zložil vazalský sľub za grófstvo Anjou a vojvodstvá Normandiu a Akvitániu. Spoločne potom zaútočili aj na niektoré anjouvské dŕžavy. Henrich II. sa so synom už nestihol zmieriť. V lete 1189 uprostred vojenských príprav zomrel.
Keď sa Richard I. Levie srdce (1189 – 1199) stal anglickým kráľom, z bývalého spojenca Filipa II. sa stal súper, čo sa prejavilo aj počas križiackej výpravy do Svätej zeme, na ktorú sa obaja panovníci vydali roku 1190. Keď sa francúzsky kráľ z výpravy nečakane vrátil, využil Richardovu neprítomnosť na upevnenie francúzskej pozície v kontinentálnych dŕžavách anglického kráľa. A keď Richarda pri návrate z Palestíny zajal rakúsky vojvoda Leopold V. a odovzdal ho do rúk rímsko-nemeckého cisára Henricha VI., Filip II. neváhal a obsadil strategicky ležiace grófstvo Vexin. Podarilo sa mu na svoju stranu získať aj Jána Bezzemka, ktorý bol ochotný odstúpiť Francúzom východnú Normandiu a Touraine výmenou za Anjou, Akvitániu a zvyšok Normandie. V ďalších krokoch Filipovi zabránil návrat Richarda v marci 1194, za ktorého Angličania, za výdatnej pomoci kráľovských úradníkov a Richardovej matky, zaplatili vskutku kráľovské výkupné, i keď vyzbieraná suma zďaleka nedosahovala pôvodne požadovaných 100 000 strieborných mariek. Po návrate anglického kráľa sa hlavnou prioritou stalo ovládnutie Normandie, pri ktorom bol úspešnejší Richard. Na jar 1199 bol Filip II. nútený začať mierové rokovania. V komplikovanej situácii, kde francúzskemu kráľovi hrozila strata všetkých dobytých území v Normandii, mu nakoniec pomohla náhoda. Richard Levie srdce bol zranený a pod hradom Châlus marci 1199 nečakane zomrel.