OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Jednou z vecí, ktoré Eduard III. po nástupe na trón zdedil po svojom otcovi, bola nevyriešená situácia v Škótsku. Pod kuratelou kráľovnej Izabely a Rogera Mortimera Eduard podpísal v roku 1328 so Škótmi zmluvu z Northamptonu, známu v anglických dejinách aj ako Turpis pax (Hanebný mier). Podľa nej škótsky panovník nebol vazalom anglického kráľa a uznávala nezávislosť Škótska. Dohodol sa aj sobáš medzi sestrou Eduarda III. a Dávidom, synom škótskeho kráľa Róberta Brucea. O rok na to Róbert Bruce zomrel a vládu zanechal svojmu maloletému synovi Dávidovi, ktorého síce korunovali za škótskeho kráľa, ale nárok na trón vzniesol aj syn zosadeného škótskeho panovníka Jána Balliola, Eduard Balliol. Ten sa obrátil o podporu svojich nárokov na anglického kráľa Eduarda III.
Potom, čo sa Eduard ujal samostatnej vlády, sa vo všeobecnosti očakávalo, že anglický kráľ odvolá zmluvu z Northamptonu. Výpravu do Škótska podporovala aj časť anglickej šľachty, ktorá by rada získala späť majetky, o ktoré prišla v Škótsku. Eduard III. bol pripravený Balliola uznať za škótskeho kráľa pod podmienkou, že mu zloží vazalskú prísahu a odstúpi niekoľko oblastí v škótskej Nížine. V júli 1333 sa Eduardovi III. podarilo zvíťaziť nad škótskou armádou v bitke pri Halidon Hille. Mladému Dávidovi sa neskôr podarilo utiecť a útočisko mu poskytli na francúzskom dvore. Eduard Balliol nebol schopný udržať trón bez vojenskej prítomnosti Angličanov, čo v žiadnom prípade nezískalo priazeň u jeho nových poddaných. Preto sa Angličania museli do Škótska vydať opakovane, aby pacifikovali odbojnú šľachtu, ktorá vládla v Dávidovom mene. Sám Dávid sa do Škótska vrátil v roku 1341, ale pri ďalšom strete s anglickou armádou v roku 1346 bol v bitke pri Neville´s Cross zajatý a na desaťročie skončil v anglickom väzení. Zmluvou z Berwicku v roku 1357 bola stanovená výška jeho výkupného, ale nezaoberala sa otázkou anglicko-škótskych vzťahov. Dávid sa dostal na slobodu, ale pre definitívne riešenie škótskeho problému bol Eduard III. príliš zamestnaný bojom s Francúzmi.
Keď v roku 1328 zomrel posledný Eduardov strýko francúzsky kráľ Karol IV. Eduard nemal veľa možností ako zabrániť výberu nového francúzskeho kráľa Filipa VI. Proti nemu stál jeho vek, mocenská pozícia Rogera Mortimera a kráľovnej Izabely a v konečnom dôsledku i skutočnosť že bol „cudzinec“. Pre Angličanov bolo prioritou nestratiť Akvitániu, preto v roku 1329 v Amiens anglický kráľ uznal nového francúzskeho kráľa Filipa VI. Keďže vojvodstvo bolo korunným lénom, Francúzi sa obávali, že jednoduchá vazalská prísaha nezodpovedala vzťahom medzi oboma panovníkmi a požadovali od Eduarda III. ako korunného vazala zv. ligium hommagium. Z obavy, aby Filip nenariadil opätovnú konfiškáciu, anglický kráľ súhlasil a v roku 1331 mu zložil novú vazalskú prísahu. Bolo však zrejmé, že Francúzi nemienia svoje správanie vo vojvodstve zmeniť, čo sa prejavovalo aj neustálou snahou francúzskych kráľovských úradníkov zasahovať mimo svojej právomoci. Rokovania o presnom stanovení hraníc sa predlžovali a Francúzi prekvapivo prišli s požiadavkou návratu zosadeného škótskeho kráľa Dávida. To už bolo pre Angličanov príliš. Dospeli k záveru, že jediný spôsob ako uchrániť vojvodstvo je získať ho celé vojenskou cestou a spretrhať feudálne putá, ktoré ho viazali s francúzskou korunou.
Po prerušení rokovaní anglickou stranou Filip VI. v máji 1337 nariadil konfiškáciu Akvitánie. V októbri toho istého roku Eduard III. odvolal svoju vazalskú prísahu a podobne ako jeho starý otec Eduard I. začal hľadať spojencov proti francúzskemu kráľovi. Aby si zabezpečil podporu flámskych miest, použil hrozbu zákazu dovozu vlny z Anglicka, na ktorej boli textilné centrá závislé. Ešte stále sa dalo hovoriť o teritoriálnom spore medzi oboma panovníkmi, ktorý sa výrazne nelíšil od predchádzajúcich anglicko-francúzskych konfliktov. Keď však Eduard III. v roku 1340 do svojho kráľovského erbu pridal aj symbol francúzskeho kráľovstva (zlaté ľalie na modrom pozadí), stal sa z toho spor dynastický.
Tomu však nezodpovedali vojenské aktivity. V lete 1340 sa anglickej flotile podarilo zlikvidovať francúzsko-katalánsku flotilu zakotvenú v ústí rieky Zwyn v Sluys (Ecluse), ktorá mala prerušiť zásobovanie Angličanov. Ale k žiadnym ďalším významnejší vojenským stretom s nepriateľom nedošlo. Udržiavanie vojska ho stálo peniaze a v konečnom dôsledku aj spojencov.
Smrť bretónskeho vojvodu Jána III. umožnila Angličanom pokračovať vo vojenskom ťažení. O post vojvodu sa uchádzali neter mŕtveho vojvodu, vydatá za príbuzného Filipa IV. a mladší nevlastný brat vojvodu. Ten z obavy, že francúzsky kráľ uprednostní nároky svojho príbuzného a jeho manželky, požiadal Eduarda III. o pomoc. Tým rozpútal vojnu o bretónske dedičstvo (1341 – 1364), ktoré obom znepriateleným stranám poskytla priestor pre vojenské akcie.
Zatiaľ čo časť anglických vojsk viazala Francúzov na juhu, v lete 1346 Eduard III. podnikol vojenskú výpravu (chévauchée) do Normandie, ktorú triumfálne ukončil oslnivým víťazstvom v bitke pri Kreščaku (26. 8. 1346) a obsadením mesta Calais, ktoré sa na nasledujúcich vyše 200 rokov stalo hlavnou vstupnou bránou anglického tovaru na kontinent. Vypuknutie morovej epidémie, ktorá sa pravdepodobne na lodiach obchodníkov koncom roka 1348 dostala aj na Britské ostrovy, utlmilo vojenské aktivity. Úmrtnosť v Anglicku nebola všade rovnaká a rovnako nezasiahla ani všetky spoločenské vrstvy. Medzi najviac postihnuté regióny patril juh Anglicka, ktorý prišiel o polovicu obyvateľstva. Ešte pred vypuknutím epidémie veľká časť majiteľov pôdy nahradila povinnosti nevoľníkov výplatou peňazí. Keď sa znížil počet síl pracujúcich v poľnohospodárstva, boli majitelia pôdy nútení zaplatiť vyššie mzdy alebo predať časti pozemkov roľníkom, ktorí pôdu obrábali. Parlament odsúhlasil nariadenia stanovujúce maximálne ceny a plat námezdnej pracovnej sily (1349 – Ordinannces of Labores; 1351 Satute of Laborers), ale v praxi neboli dostatočne účinné. Dopomohli však k vymiznutie nevoľníctva v Anglicku.
Eduard mal k šľachte odlišný vzťah ako jeho dvaja menovci. Kráľ bol ochotný vypočuť si skúsených magnátov v otázkach vojenskej stratégie a vojenské úspechy v 40. rokoch 14. storočia dali šľachte možnosť preukázať svoju lojalitu voči korune a trónu. A túto lojalitu spolubojovníkov kráľ ocenil zriadením rytierskeho rádu Order of the Garter (Podväzkový rád), ktorým Eduard povýšil rytierske cnosti na ideál hodný nasledovanie.
V roku 1347 uzavreté prímerie po ôsmich rokoch skončilo, keď následník anglického trónu Eduard, Čierny princ, v lete 1355 zaútočil na juh Francúzska. Výprava, ktorá pokračovala pustošením francúzskeho územia aj cez zimné obdobie, sa skončila anglickým víťazstvom v bitke pri Poitiers (19.9.1356), kde sa Angličanom podarilo zajať francúzskeho kráľa Jána II. Zajatcov previezli do Londýna, kde začali pripravovať podmienky kráľovho prepustenia a územné zisky pre Eduarda III. Za vzdanie sa nároku na francúzsku korunu Angličania požadovali niekoľko miliónové výkupné za kráľa a územie pôvodnej Plantagenetovskej ríše, vrátane Normandie, Anjou a Touraine, grófstvo Ponthieu a Calais, čo prakticky znamenalo polovicu francúzskeho kráľovstva. Francúzi odmietli.
Eduard III. podnikol na prelome rokov 1359 a 1360 ďalšiu výpravu, ale Francúzi sa vyhýbali priamemu stretu. Preto bol Eduard nútený v marci 1360 znovu zasadnúť za rokovací stôl. Vyjednávači sa dohodli na znížení kráľovho výkupného a na odovzdaní území Akvitánie, Ponthieu a Calais pod anglickú správu v plnej suverenite. Eduard III. sa mal vzdať nárokov na francúzsku korunu, prestať používať francúzske ľalie vo svojom erbe. Mierová zmluva podpísaná v máji 1360 v Brétigny oficiálne ukončila prvú bojovú fázu vojny.
Neschopnosť naplniť ustanovenia zmluvy viedla k obnoveniu vojny v roku 1369. Angličania stratili skoro všetko územie, ktoré sa im v predchádzajúcich výpravách podarilo získať a zostalo im len oklieštené územie Gyuenne a pás okolo Bordeaux a v Bayonne. Stále však mali základne v Calais, Cherbourgu a Breste a spojenectvo, akokoľvek neisté, s flámskym grófom, bretónskym vojvodom a navarským kráľom, ktorý vlastnil rozsiahle majetky v severnom Francúzsku. Navyše sa obe strany zúčastnili ďalšieho zástupného konfliktu na Pyrenejskom polostrove, týkajúceho sa nástupníctva na kastílsky trón. Z výpravy sa vrátil s podlomeným zdravím následník anglického trónu Eduard, Čierny princ.
Na začiatku 70. rokov nebola situácia v Anglicku veľmi priaznivá. Dôsledky ďalšej vlny morovej nákazy a obrovské vojenské náklady sa podpísali na anglickom hospodárstve. Ani kráľ už nebol tým víťazným rytierom, ktorým býval. Zostarol a zhoršilo sa telesné a duševné zdravie, čo využívali niektorí šľachtici z kráľovho okolia na seba obohatenie. Na zasadnutí anglického parlamentu v lete 1376 sa podarilo túto skupinku z dvora odstrániť a keďže práve v tom čase zomrel aj kráľov najstarší syn, z obavy pred ďalším ambicióznym princom, vojvodom z Lancasteru Jánom z Gentu, sa rozhodli vymenovať za nového následníka na trón Richarda, syna Eduarda, Čierneho princa. O necelý rok bol anglický kráľ Eduard III. mŕtvy a nový anglickým kráľom sa stal jeho 10 ročný vnuk.