OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Anglosaské obyvateľstvo sa so situáciou nechcelo zmieriť a Viliam bol nútený silou si postupne podrobiť územia Východnej Anglie, Mercie a Severnej Umbrie. Udržať kontrolu nad krajinou sa však kráľovi darilo len s pomocou vojska. Ako ochranu pred ďalšími vzburami nechal Viliam I. po celej krajine vybudovať sieť kamenných hradov s lojálnymi posádkami a typickou kamennou vežou (Norwich, Colchester, Oxford). Za najvýznamnejšiu sa považuje stavba tzv. Bielej veže (White Tower) v Londýne, ktorá tvorí základ dnešného Tower of London. Viliam začal systematicky dosadzovať do vyšších svetských a cirkevných úradov svojich prívržencov. Svojim normanským stúpencom za odmenu rozdelil pôdu vo forme léna spojeného s korunou, avšak kráľom udelené majetky netvorili kompaktné geografické celky. Korunní vazali a ich vazali tak vytvorili podľa normandského vzoru systém feudálnych vzťahov na čele s panovníkom, do ktorého boli zahrnutí aj cirkevní predstavitelia.
Roku 1086 vydal Viliam I. príkaz na vytvorenie celoštátneho súpisu majetku, ktorý bolo možné zdaniť v prospech kráľovskej pokladnice. V týchto záznamoch, známych ako Kniha posledného súdu (Domesday book), je východiskový rok 1066 a horná hranica súpisu bola určená rokom 1086. Aj keď nie sú údaje zo všetkých oblastí úplné, dokument je detailným súpisom obyvateľov, ich postavenia a povinností. Kniha posledného súdu je vďaka tomu jedinečným prameňom k hospodárskym a sociálnym dejinám stredovekého Anglicka. Kráľ zachoval anglosaské inštitúcie, len ak slúžili aj jeho zámerom. Územie Anglicka bolo rozdelené na menšie samosprávne jednotky – shire a county. Na čele každej stál kráľom menovaný úradník – šerif (reeve of shire). K jeho hlavným povinnostiam patrilo vyberanie ročnej kráľovskej dane a predsedanie miestnym súdom (county courts), ktoré boli až do vlády Henricha II. (1154 – 1189) najvyťaženejšími súdnymi orgánmi v krajine, keďže sa venovali ako sporom o pozemkové vlastníctvo, tak aj závažným trestným kauzám. Aj keď sa v niektorých oblastiach mohli v úrade šerifa striedať príslušníci jedného rodu, šerifovia zostávali úradníkmi menovanými kráľom, ktorému sa zo svojej činnosti museli zodpovedať.
Viliam I. sa rozhodol rozdeliť svoje panstvo medzi svojich synov. Možno preto, že si so svojím najstarším synom Róbertom nerozumel, zveril anglickú korunu do rúk svojho prostredného syna Viliama. Róbert získal správu Normandie a najmladší Viliamov syn, Henrich, sa musel uspokojiť s peniazmi. Toto usporiadanie nevyhovovalo niektorým príslušníkom šľachty na oboch brehoch Lamanšského prielivu. Kumulovaná funkcia kráľa a vojvodu v jednej osobe so sebou prinášala isté výhody – predovšetkým dočasnú prítomnosť v dŕžavách. Tak museli obaja bratia čeliť pokusom o povstanie. Navyše Viliam II. (1087 – 1100) by sa bol rád zmocnil vlády aj nad vojvodstvom, preto nespokojnosť normandskej šľachty s novým vojvodom podporoval aj vojenskou cestou v rokoch 1190 a 1091, ale nakoniec sa bratia dohodli na prímerí. Vyhlásenie I. križiackej výpravy a túžba Róberta zúčastniť sa na nej umožnili Viliamovi získať do zálohu Normandské vojvodstvo. V snahe posilniť svoju moc Viliam II. neváhal siahnuť ani na cirkevné majetky, ktoré získaval do svojej správy nevymenovaním nových cirkevných hodnostárov, najmä canterburského arcibiskupa. Po vymenovaní nového arcibiskupa Anzelma z Canterbury spory na istý čas ustali. Ale keď sa Viliam II. opäť snažil ovplyvniť menovanie biskupov, opátov a vyšších prelátov, narazil na rázny odpor canterburského arcibiskupa. Tento významný učenec a filozof podporoval reformné pápežstvo v boji o investitúru. Otvorenému konfliktu Anzelm predišiel dobrovoľným odchodom na kontinent, keďže Viliam sa ho snažil z postu arcibiskupa zosadiť. K urovnaniu sporu už nedošlo, pretože Viliam II. Rufus roku 1100 zahynul na poľovačke.
Situáciu využil mladší Viliamov brat Henrich, ktorý získal korunovačné klenoty z katedrály vo Winchestri a nechal sa vo Westminsterskom opátstve korunovať za kráľa. O zmene na anglickom tróne sa Róbert dozvedel cestou späť zo Svätej zeme a so stratou koruny sa nechcel zmieriť. Henrich I. (1100 – 1135) chcel postaviť svoju vládu na tradíciách predkov, preto sa tzv. Coronation Charter odvolával na zákony kráľa Eduarda Vyznávača a prisľúbil nápravu krívd, ktoré boli spôsobené jeho bratom Viliamom II. Aj výber manželky možno interpretovať ako politické rozhodnutie. V snahe nakloniť si domáce anglosaské obyvateľstvo sa oženil s Editou, dcérou škótskeho kráľa Malcolma III. (1058 – 1093) a neterou Edgara Æthelinga, posledného predstaviteľa anglosaskej kráľovskej dynastie. Aby však manželský pár vyšiel v ústrety aj normandskej šľachte, Edita prijala typické normandské meno Matilda.
Na dvore v Normandii sa začali zoskupovať exulanti z Anglicka a iní nespokojenci s Henrichovou vládou, ale ani ich podpora nepomohla Róbertovi vážnejšie ohroziť Henrichovu vládu v Anglicku. Anglický kráľ chcel mať situáciu v Normandii viac pod kontrolou, preto nadviazal bližšie kontakty s Róbertovými susedmi, s grófom z Anjou a Maine Fulcom, bretónskym vojvodom Alanom a aj francúzskym kráľom Filipom I., ktorý sa však viac zaujímal o rozdelenie Anglicka a Normandie ako o Henrichovu podporu. Henrich I. sa na jar 1105 rozhodol pre radikálne riešenie a vylodil sa v Normandii, kde dobyl Bayeux, Falaise a Caen. V ťažení pokračoval nasledujúci rok a zvíťazil v bitke pri Tinchebrai (1106), v ktorej zajal svojho brata Róberta. Ten potom strávil zvyšok svojho života vo väzení a roku 1134 na hrade Cardiff zomrel.
Zosadenie Róberta situáciu nevyriešilo. Henrich sa dostal do sporu s časťou normandskej šľachty, ktorá podporovala Róbertovho syna Viliama Clita. Ako protikandidáta Henrich postavil svojho syna Viliama Æthelinga, ktorého oženil s dcérou Fulca V., grófa z Anjou a Maine. Prestíž Henrichovi dodala aj svadba jeho dcéry Matildy s rímsko-nemeckým cisárom Henrichom V. Anglického kráľa podporoval aj jeho švagor, manžel Henrichovej sestry Adely (Adelize). Táto konštelácia sa nepozdávala francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VI., ktorý sa postavil na stranu Viliama Clita. Veľkolepé Henrichove plány sa zrútili v novembri 1120, keď sa pri normandskom pobreží utopil následník trónu Viliam Ætheling. Anglicko sa ocitlo v nástupníckej kríze, lebo Henrich, vdovec od roku 1118, nemal žiadneho ďalšieho legitímneho potomka. Pre Henricha neprichádzalo do úvahy, aby po ňom na trón nastúpil jeho synovec Viliam Clito, syn zosadeného Róberta. V snahe zabezpečiť si nového následníka trónu sa znovu oženil, ale manželstvo zostalo bezdetné.
Po smrti svojho manžela cisára Henricha V. sa do Anglicka vrátila Henrichova dcéra Matilda. V roku 1126 ju anglický kráľ vyhlásil za svoju dedičku a od šľachty vyžadoval, aby jeho rozhodnutie prijala a zaviazala sa k tomu prísahou. Viliam Clito nielenže neuspel v boji o následníctvo na anglický trón. Nezískal ani vojvodský titul a v snahe vybojovať si titul flámskeho grófa, na ktorý si mohol robiť nárok po svojej starej mame Matilde Flámskej, dcére flámskeho grófa Baudouina IV., prišiel v roku 1128 o život.
Henrich získal pre svoju dcéru za manžela syna grófa z Anjou a Maine Geoffreyho Plantageneta (podľa latinského názvu rastliny planta genista – kručinky, ktorej vetvičky údajne rád nosieval za klobúkom). Jeho záujmom bolo predovšetkým získať Normandiu, správu nad ňou mu však anglický kráľ nezveril. Preto bolo možno prirodzené, keď Henrich I. v decembri 1135 zomrel, Geoffrey sa rozhodol v prvom rade dostať pod kontrolu Normandiu. Matilda, ktorá bola v čase otcovej smrti tehotná, nemohla odplávať do Anglicka, aby zasadla na anglický trón. To umožnilo vnukovi Viliama Dobyvateľa Štefanovi z Boulogne, aby sa nechal vo Westminsterskom opátstve korunovať za anglického kráľa.