OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Centrami kultúry a vzdelania na Britských ostrovoch boli kláštory. Pre šírenie kresťanstva a slúženie liturgie bola dôležitá znalosť Písma a schopnosť jeho interpretácie. S tým súvisel aj význam vizuálneho kresťanského umenia, ktoré pomohlo k šíreniu kresťanskej viery. Spolu s misiami prichádzal aj írsky vplyv v umení, ktoré čerpalo zo starej keltskej tradície. Výtvarne sa prejavil najmä v bohoslužobných knihách, ktoré boli bohato zdobené fascinujúcou maľbou. Druhý dôležitý zdroj inšpirácie prichádzal z Apeninského polostrova, odkiaľ pochádzali aj rukopisy dovezené do benediktínskych kláštorov v Anglicku. Medzi najstaršie zachované a najvýznamnejšie pamiatky patria Book of Durrow a Lindisfarne Gospels nazývaný aj Cuthbertov evanjeliár. V Írsku považujú za najvýznamnejšiu pamiatku Book of Kells s nádhernými abstraktnými ornamentmi a zvieracími motívmi. Okrem knižnej maľby sa zachovali aj monumentálne kamenné kríže, pochádzajúce zväčša z 8. storočia.
V kláštornom prostredí vyrástli aj významní vzdelanci, medzi ktorých bezpochyby patrí Beda Venerabilis (†735), autor Historia ecclesiastica gentis Anglorum (Cirkevné dejiny národa Anglov). Na dvoroch anglosaských kráľov sa spisovali aj anály. Sem patria záznamy, ktoré od vlády wessexského kráľa Alfréda Veľkého (871 – 899) až do polovice 12. storočia zaznamenávali všetky dôležité udalosti na Britských ostrovoch. Kronika bola písaná v starej alebo anglosaskej angličtine (Old English), ktorá sa až do príchodu Normanov využívala aj v oficiálnom písomnom styku.
Dôležitým zdrojom pre poznanie anglosaského sveta je paradoxne normanský prameň Kniha Posledného súdu ( Domesday Book), z ktorej záznamov sa dajú získať podrobnosti o štruktúre spoločnosti, vlastníckych vzťahoch a z nich vyplývajúceho spoločenského postavenia obyvateľov. V záznamoch sa uvádzajú informácie o vyše stovke sídel (boroughs). Niektoré dôležité anglosaské hospodársko-správne centrá vyrástli na pôvodne rímskych základoch (Winchester, Colchester, Gloucester, York), iné mali pôvod v anglosaských opevnených lokalitách nazývaných burhs. Ďalšie sa rozvinuli v susedstve významných opátstiev, pri brodoch alebo mostoch cez dôležité rieky (o tých svedčia mená miest končiace sa na -ford alebo -bridge, či ako prístavné strediská obchodu. Anglicko nepatrilo k urbanisticky veľmi rozvinutým oblastiam.
V krajine by sme okolo roku 1200 napočítali približne 230 miest, pričom len niečo vyše dvadsať z nich malo viac ako 5 000 obyvateľov. Do konca 15. storočia sa počet miest zvýšil na približne 800, ale len Londýn bolo možné považovať za skutočnú metropolu. Anglicko malo niekoľko provinčných centier (York, Norwich, Bristol, Coventry, Exeter) s počtom obyvateľov medzi 10 – 20 000, ale väčšina miest bola v porovnaní s mestami na kontinente malými trhovými centrami s okolo 1000 obyvateľmi. Rozvoj miest na Britských ostrovoch negatívne ovplyvnili morové epidémie v 14. storočí, pretože práve v mestskom prostredí bola vysoká úmrtnosť obyvateľov. Anglické mestá tiež nedosiahli takú úroveň autonómie, ako niektoré mestá kontinentálnej Európy.
Anglicko bolo predovšetkým poľnohospodárskou krajinou. Vďaka pomaly tečúcim riekam bolo ideálnou krajinou na rozvoj obchodu po vodných cestách. Preprava tovaru po riekach bola menej nákladná. Obchodníci preto vyhľadávali tovar na miestach s dobrým prístupom po mori alebo po rieke (Dover, Sandwich, Southampton, Chester). So vzrastajúcim obchodom sa prirodzene zvyšovala aj hustota a veľkosť trhov regionálneho charakteru, kam postupne našli cestu aj obchodníci zo zahraničia, najmä zo Škandinávie, z flámskych miest a Apeninského polostrova. Pri východnom pobreží Anglicka sa nachádzali bohaté loviská sleďov, ktoré po spracovaní a nasolení boli spolu s cínom z baní v Corwalle a olovom dôležitým exportným artiklom.
Hlavným vývozným artiklom však po stáročia bola vlna. Ovca bolo najrozšírenejšie zviera na anglickom vidieku. Na chov oviec a produkciu vlny sa v priebehu 12. storočia dokonca začali špecializovať aj niektoré mníšske rehole (cisterciáni a gilbertíni). A keďže výnosy z poľnohospodárskej činnosti z kráľovských majetkov nepokrývali výdaje kráľovskej pokladnice, koruna sa výdatne spoliehala na dane a clá získané z obchodu s vlnou. Do vypuknutia Storočnej vojny sa vývoz vlny sústredil predovšetkým na oblasti vo Flámsku. Ale Eduard III. v snahe vyťažiť čo najviac prostriedkov pre financovanie vojenských operácii zaťažil vývoz vlny vysokými clami. Časť vlny sa začala intenzívnejšie spracúvať v domácich dielňach a hotové súkno sa potom vyvážalo do celej Európy. Pre anglické hospodárstvo bol po stáročia dôležitý obchod s Akvitániou, najmä dovoz vína, ktorý sa prerušil po skončení Storočnej vojny. Až podpisom zmluvy z Picquigny (1475) sa podarilo nadviazať prerušené obchodné väzby s juhom Francúzska.
S príchodom Normanov sa na anglickom kráľovskom dvore začalo komunikovať najmä normandskou francúzštinou, ktorá sa používala zasa skôr v oblasti obchodu a práva. Latinčina sa využívala najmä v administratíve a v cirkevných textoch. Normanský vplyv sa prejavil aj v architektúre. Cirkevné stavby spolu s hradmi prezentujú typické príklady tzv. anglo-normandskej architektúry, ktorá vychádzala z pôvodného románskeho slohu, ktorým sa budovali cirkevné stavby v Normandii. Medzi prvé chrámy na Britských ostrovoch, budované novým štýlom patria katedrály a kláštorné kostoly napr. v Ely, Norwichi a Peterborough, Tewkesbury, Chesteri a Gloucesteri. Na nich sa už prejavujú anglické osobitosti v podobe masívneho, dôstojného vzhľadu chrámov s dlhým chórom a využitím mohutných stĺpov v interiéri, pri čom dostatočná výška stien bola zabezpečená arkádovými galériami. Väčšina chrámov mala drevenú strechu namiesto typickej oblúkovej klenby.Výnimku tvorí katedrála v Durhame, kde bola namiesto valenej použitá krížová klenba.
Aj gotická architektúra sa na Britské ostrovy dostala z Francúzska. Zatiaľ čo na jej začiatku dominovali budovy katedrál a kláštorných kostolov, vo vrcholnom období sa stavali aj hradné paláce, mestské a verejné budovy. Medzi ranogotické stavby patria katedrály v Canterbury, Linocolne, Yorku a časti stavieb chrámov v Salibury a Wells. Z mladšieho obdobia tzv. dekoratívneho štýlu pochádzajú chrámy v Bristole a Exeteri a Ely. Na Britských ostrovoch sa katedrály v druhej polovici 14. a v 15. storočí budovali v tzv. penpendikulárnom štýle s vejárovou klenbou. Medzi najkrajšie ukážky patrí budova King´s Colledge v Cambridge a kaplnka sv. Juraja vo Westminsterskom opátstve.
Po dobytí Britských ostrovov sa využitie starej angličtiny vytratilo aj z literatúry. Väčšina textov bola písaná po latinsky. Sem patria aj historické diela Viliama z Malmesbury (Gesta rerum Anglorum – Skutky anglických kráľov), Henricha z Hundigtonu (Historia Anglorum – Dejiny Anglov) a bestseller svojej doby Dejiny britských kráľov (Historia regum Britanniae) od Geoffreyho z Monmouthu, ktorý do literatúry uviedol motív legendárneho kráľa Artuša. Adaptáciu tohto diela v starej francúzštine, rozšírenú o myšlienku rytierov okrúhleho stola – Roman de Brut (Román o Brutovi) vo veršoch vydal v polovici 12. storočia normandský kanonik Róbert Wace, ktorý pôsobil na dvore kráľa Henricha II. Jeho verzia zasa pre zmenu poslúžila na konci 12. storočia ako základ prvého anglicky písaného diela s artušovskou tematikou Brut od anglického kňaza Layamona. Z približne rovnakého obdobia pochádzajú aj diela o histórii Írska (Topographia Hibernica – Miestopis Írska a Expugnatio Hibernica – Dobytie Írska) a Walesu (Itinerarum Kambriae – Putovanie po Walese a Descriptio Kambriae – Opis Walesu) z pera plodného autora Geralda z Walesu.
V druhej polovici 13. storočia sa začalo vytrácať dominantné používanie francúzštiny aj medzi šľachtou. Stará angličtina za ten čas prešla výraznou premenou. Do jazyka sa pod vplyvom normandskej francúzštiny a latinčiny dostalo pomerne veľa latinských a francúzskych výrazov z administratívnej a právnej oblasti, ktoré sa dodnes používajú v modernej angličtine. Za otca anglickej literatúry sa považuje Geoffrey Chaucer so svojim Canterburskými poviedkami (Canterbury Tales). Dôležitým zdrojom informácií boli aj kroniky autorov z neskoršieho obdobia napr. Jean Froissart (Chronicles) alebo Polydor Vergil (Anglica Historia).
Vzdelanie na Britských ostrovoch sa rozvíjalo predovšetkým pod dohľadom cirkvi. Znalosť latinčiny, ktorá bola základom pre ďalšie vzdelávanie, si žiaci mohli osvojiť v tzv. gramatických školách (grammar school), ktoré bývali spojené s náboženskými nadáciami financovanými kláštormi. Z Anglicka na kontinent prúdil pravidelný prílev študentov. Ich počet sa natoľko zvýšil, že sa anglický kráľ Henrich II. roku 1167 rozhodol zakázať anglickým študentom študovať na univerzite v Paríži, pričom mali uprednostniť domáce vzdelávacie inštitúcie. Podľa parížskeho vzoru boli založené aj dve najstaršie univerzity v Oxforde a v Cambridge. Podobali sa na ňu skladbou svojho študijného programu (triuvium a quadrivium). Na rozdiel od ich parížskeho vzoru neboli obe univerzity tak úzko previazané na cirkev. Kancelár nemusel byť potvrdený biskupom a na prelome 14. a 15. storočia boli obe univerzity vyňaté spod cirkevnej jurisdikcie. O vzdelávacej činnosti v Oxforde existujú doklady už z konca 11. storočia. Študenti sa tam vzdelávali na vysokej úrovni a do podoby univerzity sa komunita sformovala v priebehu 12. storočia. Vznik druhej najstaršej anglickej univerzity v Cambridgei je už jasnejší: po spore s oxfordskými mešťanmi sa časť tamojších univerzitných študentov a magistrov rozhodla roku 1209 Oxford opustiť a usadiť sa v Cambridgei, Vznik novej univerzity potvrdil roku 1231 aj anglický kráľ Henrich III.