OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Za nového anglického kráľa bol korunovaný Henrich Bolingbroke. Malo to len jeden háčik, Henrich IV. sa nemohol odvolať na svoje dedičné práva po starom otcovi Eduardovi III. Bol synom v poradí až tretieho potomka Eduarda III. Podľa správnosti mali väčší nárok na anglický trón potomkovia druhorodeného syna Eduarda III. Lionela z Antverp. Na tento malý detail sa akosi vhodne zabudlo a Henrich sa odvolával na právo krvi po Henrichovi III., pri ktorom si mohol nárokovať na korunu nielen po mužskej, ale i po ženskej línii. Henrichova matka totiž pochádzala od mladšieho brata Henrich III. Edmunda z Lancasteru.
Biľag nelegitímneho uzurpátora nútil Henricha IV. nemeniť Richardovu neagresívnu politiku voči Francúzsku. Navyše zakrátko po nástupe na trón vypukla v roku 1400 vzbura vo Walese vedená princom z Walesu Owenom Glendoverom. Na stranu vzbúrencov sa pridal aj Henrichov blízky priateľ Henrich Percy (Harry Hotspur). Dôležitú úlohu pri bojoch vo Walese zohral dedič trónu, budúci anglický kráľ Henrich V., ktorý sa na výpravách proti vzbúrencom naučil vojenskému remeslu a vybudoval si okolo seba vernú skupinu spolubojovníkov, na ktorú sa potom mohol spoľahnúť keď v roku 1413 zasadol na anglický trón.
Aj jeho na začiatku sprevádzala otázka legitimity kráľovskej vlády. Henrich V. sa potenciálne nebezpečenstvo rozhodol vyriešiť obnovením bojov vo Francúzsku. Francúzsko sa už roky zmietalo v občianskej vojne medzi Burgunďanmi a Armagnakovcami a psychická choroba Karola VI. situáciu ešte viac zhoršovala. Angličania sa na vojenské ťaženie pripravovali, zatiaľ čo predstierali rokovania s oboma rivalizujúcimi stranami vo Francúzsku, požadujúc splnenie podmienok mieru z Brétigny. V auguste 1415 boli pripravení a Henrich V. sa vylodil v Normandii s cieľom zopakovať úspešné ťaženie Eduarda III. Podarilo sa im síce dobyť prístav Harfleur, ale na anglickej strane sa začali rýchlo šíriť rôzne choroby vrátane dyzentérie, a preto Henrich V. prikázal armáde pochodovať na Calais, hoci pôvodne chcel zimovať na juhu Francúzska v Bordeaux. Francúzska kráľovská armáda Angličanov pri ústupe prenasledovala, až sa obaja protivníci stretli v bitke pri Azincourte (25. 10. 1415), kde oslabená ale kompaktná armáda anglických lukostrelcov zdecimovala ťažkú rytiersku jazdu francúzskeho kráľa. Angličania sa na zimu stiahli domov.
Využijúc pokračujúce spory na francúzskej strane sa Henrich V. rozhodol systematicky dobyť francúzske územie, na ktoré mal podľa vlastného presvedčenia právoplatný nárok. Začal podmanením si Normandie (1417 – 1419). Vražda burgundského vojvodu Jána Nebojácneho v roku 1419 priviedla do anglického tábora dôležitého spojenca Filipa Burgundského, vydala mu do rúk Paríž a umožnila mu nájsť iné ako vojenské riešenie celej situácie. Do roku 1419 Henrich pracoval na presadení podmienok mieru v Brétigny s cieľom získať pôvodne anglické dŕžavy do plného vlastníctva. V roku 1420 sa preorientoval na iný cieľ. V zmluve z Troyes sa dohodol s francúzskou kráľovnou Izabelou, nie vždy príčetným kráľom Karolom VI. a burgundskými spojencami na vydedení následníka francúzskeho trónu dauphina Karola a svadbe s francúzskou princeznou Katarínou. Francúzsku korunu mal získať pre seba a svojich dedičov vytvoriac spojené kráľovstvo Anglicka a Francúzska. Predčasná smrť Henricha V., dva mesiace pred smrťou jeho svokra Karola VI. prekazila tieto odvážne plány.
Ako dediča trónu zanechal niekoľkomesačného Henricha. Kráľov mladší brat Ján, vojvoda z Bedfordu dostal na starosť Lancasterovské Francúzsko s centrom v Rouene a po smrti Karola VI. sa stal oficiálnym regentom. Malého kráľa zverili do opatery druhému Henrichovmu bratovi Humphreymu, vojvodovi z Gloucestru. Pokus strhnúť na svoju stranu kontrolu celej regentskej rady sa vojvodovi z Gloucestru nepodaril. Dôležitou protiváhou v rade boli nevlastní strýkovia Henricha V. Beaufortovci. Pochádzali zo vzťahu Jána z Gentu s jeho dlhoročnou milenkou a dodatočne boli legitimizovaní.
V prvých rokoch sa Angličanom darilo udržať vojenskú prevahu víťazstvami pri Cravante (1423) a Verneuil (1424) aj spoluprácu s burgundskými spojencami posilnenú manželskými zväzkami. Stále viac bolo zrejmé, že na ovládnutie celého územia sa Angličania musia dostať za rieku Loiru, kde sa sústredila moc dauphina Karola. Vstupnou bránou k tomuto územiu bolo mesto Orleans, ktoré Angličania začali koncom roka 1428 obliehať. Mesto sa nepodarilo získať najmä vďaka koordinovanej pomoci francúzskych kapitánov a vojska, ktoré pod hradby priviedla Jana z Arku. Angličania v máji 1429 spod hradieb mesta odtiahli. Jana dosiahla korunováciu Karola v katedrále v Remeši v júli 1429 a rituál pomazania potvrdil jeho legitímne postavenie francúzskeho kráľa. Hoci vojvoda z Bedfordu zorganizoval v roku 1431 v katedrále Nôtre Dame v Paríži korunováciu svojho synovca za francúzskeho kráľa Henricha II., situácia vo Francúzsku sa pomaly začala obracať proti Angličanom. Nepomohlo ani upálenie Jany ako kacírky v Rouene v roku 1431.
Pre ďalšie vojenské akcie potrebovali Angličania peniaze a vojvoda z Bedfordu vyrubil v Normandii vysoké dane, čo podnietilo miestnych k lokálnym vzburám. K zhoršeniu situácie prispeli aj narušené vzťahy s Filipom Burgundským, ktorý bol od začiatku nespokojný s prerozdelením území pod jeho správou a pri spoločných vojenských výpravách sa veľmi nenamáhal s vojenskou pomocou svojím anglickým spojencom. Keď v roku 1432 zomrela manželka vojvodu z Bedfordu, poponáhľal sa oženiť s neterou Jána Luxemburského, ktorý v Compiègne zajal Janu z Arku. Problém spočíval v tom, že sa sobáš uskutočnil podľa Filipa Burgundského príliš rýchlo po smrti jeho sestry, prvej manželky vojvodu a navyše bez Filipovho súhlasu, čo si ako lénny pán Jána Luxemburského nárokoval.
Je pravdepodobnejšie, že si burgundský vojvoda uvedomoval, že sa jeho spolupráca s Anglickom chýli ku koncu a potreboval nájsť spôsob, ako sa z celej záležitosti dostať bez strát. Nahrávala mu aj nerozhodnosť Angličanov na domácej politickej scéne. Beaufortovci by vzťahy s Francúzskom riešili mierovou cestou, zatiaľ čo vojvoda z Gloucestru presadzoval vojnu. Keď sa Filipovi podarilo nájsť spôsob ako sa vyviazať zo zmluvy z Troyes, v roku 1434 navrhol zorganizovať mierové rokovania medzi Anglickom a Francúzskom. Zdravotný stav vojvodu z Bedfordu sa zhoršil, preto sa kongresu v Arrase nemohol zúčastniť. Anglickú stranu viedol kancelár Henrich Beaufort, kardinál-biskup z Winchestru, ale jeho návrh, aby sa Karol VII. vzdal trónu a ponechal si ako léno všetky územia vo svojej držbe, bol francúzskou stranou jednoznačne odmietnutý. Anglická delegácia opustila rokovania a burgundský vojvoda Filip uznal za svojho lénneho pána Karola VII. Angličania tak prišli o svojho jediného a najdôležitejšieho spojenca.
Po Bedfordovej smrti sa častým striedaním vojenských veliteľov v Normandii vážne narušila pôvodná štruktúra velenia, ktorú vybudoval vojvoda na zabezpečenie kontroly nad Normandiou. Keď v roku 1440 na post veliteľa Normandie na obdobie 5 rokov vymenovaný Richard, vojvoda z Yorku mal len veľmi obmedzené možnosti ako provinciu udržať. Na naliehanie Beaufortovcov anglická strana obnovila rokovania s francúzskou, ale za rovnakých podmienok ako v Arrasu. Patovú situáciu sa pokúsili vyriešiť výberom možného sprostredkovateľa, vojvodu z Orleáns, ktorého po 25 rokoch v zajatí prepustili na slobodu.
Na koniec sa v roku 1444 v Tours podarilo uzavrieť prímerie na 22 mesiacov a dohodnúť sobáš Henricha VI. s neterou francúzskeho kráľa Margarétou z Anjou. Súčasťou dohody bola tajná klauzula, ktorá Francúzom odstúpila grófstvo Maine. Hoci platnosť prímeria vypršala, vojenské operácie neboli obnovené až do roku 1449. Francúzi využili tento čas na dôkladnú vojenskú prípravu, naopak Angličania neurobili nič pre upevnenie svojej pozície v Normandii. Po uplynutí 5 rokov, odišiel Richard z Yorku späť do Anglicka. Nový veliteľ Edmund Beaufort, vojvoda zo Somersetu do Normandie dorazil až v 1448. Somerset bol skúsený veliteľ a chápal dôležitosť udržať Normandiu pod anglickou kontrolou. Základom pre úspech však bola dostatočne vyzbrojená armáda a obnova anglických obranných pozícií. Na to však nebolo dostatok peňazí. Pripravení Francúzi na konci leta 1449 začali systematicky dobýjať Normandiu. Anglická obrana nebola na priamy francúzsky útok vôbec pripravená a francúzske vojská nenarazili pri svojom postupe na žiaden veľký odpor. Nezastavila ich ani pomoc z Anglicka, ktorá bola zlikvidovaná pri Formigny (14. – 15. 4. 1450). Ako posledný padol do rúk Francúzov Cherbourg (12. 8. 1450).
Strata Normandie viedla k zásadnej kritike Henrichovej vlády, ale bezprostredným terčom sa nestal kráľ, ale jeho dvor. Skutočnú moc v krajine mala totiž malá skupinka na čele s Viliamom de La Pole grófom (neskôr vojvodom) zo Suffolku. Namiesto toho, aby kráľ vládol prostredníctvom dvora, resp. kráľovskej domácnosti, kráľovská domácnosť vládla prostredníctvom kráľa. Henrich VI. nebol schopný a ani ochotný primerane reagovať na katastrofálnu situáciu vo Francúzsku. Zo straty Normandie bol obviňovaný práve vojvoda zo Suffolku. Richard, vojvoda z Yorku, ktorého Suffolk odvolal z pozície hlavného veliteľa v Normandii a v mene kráľa ho poslal do Írska, chcel, aby za vojenské neúspechy vo Francúzsku niesol zodpovednosť. Na zasadnutí parlamentu 1450 boli voči vojvodovi zo Suffolku vznesené obvinenia z velezrady, ale kráľ zasiahol v jeho prospech. Poslal ho do exilu na kontinent, ale na lodi, ktorá ho mala odviezť z Anglicka, ho zavraždili.
Suffolka pri kráľovi nahradil vojvoda zo Somersetu. Vojvodovi z Yorku sa nedarilo zakryť svoje sklamanie a rozhodol sa demonštrovať svoju silu vojensky a na jar 1452 na čele armády tiahol na Londýn s cieľom konfrontovať vojvodu zo Somersetu. Otvorenému konfliktu sa podarilo zabrániť. Richard z Yorku sa musel stiahnuť.
Posledné dejstvo sa odohralo na juhu Francúzska, kam sa na jar 1451 obrátila pozornosť Francúzov. V júni 1451 Francúzi vstúpili do Bordeaux, ale pre Angličanov to ešte neznamená koniec. Predsa len boli skoro 300 rokov úzko prepojení na Anglicko a aj napriek veľkorysým zárukám od Karola VII. sa časť obyvateľstva obrátila na Henricha VI. so žiadosťou o pomoc. Viac Angličanom nebolo netreba. Na jeseň 1452 posielajú posily a obyvatelia mesta otvoria anglickým vojakom brány mesta Bordeaux. Francúzom nezostáva nič iné, len sa vrátiť a dobyť mesto po druhý raz. Anglické jednotky sa rozhodnú s francúzskymi vojskami stretnúť pri Castillone (17. 7. 1453). Bitka sa skončí porážkou anglických jednotiek a cesta na Bordeaux je pre francúzsku armádu otvorená. Bordeaux sa vzdá až 19. októbra 1453.