OBSAH: Úvod • Anglosaské kráľovstvá • Vikingské nájazdy • Dobytie Normanmi • Viliam I. Dobyvateľ (1066 – 1087) a jeho synovia Viliam II. a Henrich I. • Občianska vojna na Britských ostrovoch a nástup Plantagenetovskej dynastie • Henrich II. (1154 – 1189) a Richard I. (1189 – 1199) • Ján Bezzemok (1199 – 1216) • Henrich III. (1216/1227 – 1272) • Eduard I. (1272 – 1307) • Eduard II. (1307 – 1327) • Eduard III. (1327 – 1377) • Richard II. (1377 – 1399) • Henrich IV. (1399 – 1413) a Henrich V. (1413 – 1422) • Vojny ruží (1455 – 1485) • Nástup Tudorovcov – Henrich VII. (1485 – 1509) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra na Britských ostrovoch • Odporúčaná literatúra
Hoci malé skupiny Vikingov z Nórska a Dánska prichádzali na anglické pobrežie už predtým, na konci 8. storočia sa charakter vikingských útokov zmenil. Na dobre manevrovateľných lodiach s nízkym ponorom boli Vikingovia schopní prekvapivo a nečakane zaútočiť na pobrežné oblasti najmä na obchodné centrá a slabo chránené kláštory a odniesť všetok hnuteľný majetok. Ako informuje Anglosaská kronika (Anglo-Saxon Chronicle) v roku 793 zaútočili a vyplienili kláštor v Lindisfarne. V prvých desaťročiach 9. storočia napádali aj pobrežie Írska, no v 30. rokoch 9. storočia sa ich výpady presunuli do oblasti dolného toku rieky Temže. Tieto nájazdy najskôr podnikali ako sezónne pirátske výpravy, neskôr si nájazdníci začali budovať obranné pozície napr. na ostrovoch pri ústí Temže, odkiaľ začali podnikať pravidelné nájazdy do vnútrozemia. V snahe zmierniť katastrofálny dopad na miestne obyvateľstvo boli obyvatelia ochotní platiť špeciálny ročný mierový tribút – danegeld.
V 60. rokoch 9. storočia sa situácia zmenila k horšiemu. Na Britské ostrovy dorazila dánska tzv. veľká armáda (micel here) s cieľom usadiť sa. Anglosaské kráľovstvá neboli schopné zorganizovať efektívnu obranu a nedokázali dlho odolávať sústredenému náporu vikingských bojovníkov, ktorým sa podarilo ovládnuť skoro polovicu anglosaského územia od rieky Temže až po škótske hranice. Postupne padli Severná Umbria (867), Východná Anglia (869) a väčšia časť Mercie (874 – 77). Udržala sa len menšia časť Mercie a Wessex, pod správu ktorého sa predtým začlenili územia Sussexu a Kentu. Dôležitú úlohu pri odpore proti Vikingom zohral wessexský kráľ Alfred Veľký (871 – 899). Prvé roky sústredeného wessexského odporu síce neumožnili Vikingom zmocniť sa Wessexu, ale nepodarilo sa zabrániť, aby sa Vikingovia neusadili v ostatných častiach Britských ostrovov, kde sa začali venovať poľnohospodárskemu spôsobu života. V nasledujúcom období Vikingovia vystupňovali tlak na zvyšok Mercie. Nakoniec sa Alfrédovi podarilo zoskupiť boja schopné zvyšky obrancov aj z ostatných anglosaských kráľovstiev a postaviť sa nepriateľovi v bitke pri Edingtone (878), kde nad Vikingami zvíťazil a následne s nimi uzavrel mier.
Prerušenie bojov Alfréd využil na reorganizáciu armády, keďže dovtedy využívaný systém neumožňoval dostatočne rýchlo a pružne reagovať na vzniknuté nebezpečenstvo. Zreorganizoval kráľovskú armádu tzv. fyrd a nechal vybudovať obrannú líniu opevnených miest (burhs), pričom na základe veľkosti pozemkového vlastníctva a výnosu pôdy (jednotka tzv. hide) boli majitelia pôdy povinní poskytovať mužov, resp. zásoby a zbrane pre obrancov. Alfréd vybudoval aj loďstvo, ktoré ale nebolo schopné odolávať sile nepriateľa. Pri pozemných operáciách však mali jednoznačnú prevahu Alfrédove vojská. Po obnovení vikingských útokov 80. rokoch 9. storočia sa obe znepriatelené strany v roku 886 dohodli na rozdelení územia na anglosaskú a vikingskú sféru vplyvu. Hranica prebiehala od Londýna pod anglosaskou správu, pozdĺž starej rímskej cesty (Waetlinga Street) cez Strattford až hore na sever do Chesteru. Územie pod správou Dánov dostalo pomenovanie Danelaw, čiže územie s platnosťou dánskeho práva. Do konca 9. storočia sa Vikingom už nepodarilo výraznejšie ohroziť Anglosasov, ktorí dokonca podnikli aj niekoľko úspešných výbojov na nepriateľské územie.
Alfrédov syn Eduard Starší (899 – 924) úspešne pokračoval v otcových šľapajach. Nielenže sa mu podarilo udržať dominanciu Wessexu, ale zaútočil aj na Danelaw a spolu so svojou sestrou Æthelflæd, vdovou po vládcovi Mercie Ætelredovi, sa im podarilo Vikingov vytlačiť z dánskej časti Mercie a zatlačiť ich až do Východnej Anglie. Získané územie bolo pričlenené pod wessexskú správu a chránené novou sieťou opevnených miest. Anglosasi vytýčili novú hranicu s vikingským panstvom s centrom v Yorku na rieke Humber. Eduardov syn Æthelstan (924 – 939) sa s Vikingami a ich spojencami Škótmi stretol v roku 937 v bitke na bližšie neurčenom mieste a Anglosasom sa napriek ťažkým stratám podarilo zvíťaziť. Vikingská moc na Britských ostrovoch v polovici 10. storočia skončila. Ale nie na dlho.
Po skonsolidovaní moci v Škandinávii, obrátili tamojší panovníci svoju pozornosť opäť k Britským ostrovom. Medzi prvými v roku 991 zaútočil na Essex Olaf Tryggvason. Po zaplatení výkupného kráľom Æthelredom II. Nerozvážnym síce odtiahol, ale za niekoľko rokov sa vrátil so svojím spojencom dánskym kráľom Svenom Rozčesnutou bradou a postúpili do vnútrozemia až k Londýnu. Stiahli sa až po zaplatení ďalšieho výkupného v striebre. Æthelred II. sa chcel pomstiť, a preto prikázal zavraždiť všetkých Dánov žijúcich na anglosaskom území. Sven, ktorý chcel pomstiť smrť nezmyselne zavraždenej sestry, sa na Britských ostrovoch vylodil v roku 1013 a podarilo sa mu bez väčších ťažkostí poraziť anglosaskú armádu. Uznali ho za nového kráľa najskôr oblastiach tzv. Danelaw a vzápätí aj na zvyšku územia. Æthelred II. ušiel do Normandie. V nasledujúcom roku Sven zomrel. Predstaviteľ wessexskej dynastie sa opäť vrátil na trón, ale dánske nebezpečenstvo nebolo ani zďaleka zažehnané. Po Svenovi zostali dvaja dedičia. Mladšieho zo synov Knuta si dánske vojsko v Danelaw zvolilo za nového kráľa. Po smrti Æthelreda II. v roku 1016 sa síce na trón dostal jeho syn Edmund II. (Ironside), ale o trón musel bojovať s Knutom, ktorý z bitky pri Ashingtone vyšiel ako víťaz. Knut sa pôvodne s Edmundom dohodol na rozdelení moci, pričom pod anglosaskou správou malo zostať len Wessexské kráľovstvo. Keď však Edmund krátko na to zomrel, Knut sa stal vládcom celej krajiny. Prepojenie na domáce anglosaské obyvateľstvo si Knut zabezpečil najskôr sobášom so šľachtičnou Ælfgifu z Northamptonu a neskôr, bez toho, aby zrušil svoje predchádzajúce manželstvo, si vzal za ženu aj vdovu po Æthelredovi II., dcéru normandského vojvodu Emmu. Knut pravidelne vyberal tzv. danegeld, ale nechal v platnosti anglosaské zákony a domáce obyvateľstvo malo rovnoprávne postavenie. Viacerí Anglosasi zastávali aj významné cirkevné a svetské úrady.
Po smrti svojho staršieho brata Harolda sa Knut ujal vlády v Dánsku a robil si nároky aj na Nórsko. V roku 1030 sa s nórskym kráľom Olafom II. Haraldsson stretol v bitke pri Stiklestade, v ktorej Olaf padol. Knut do Nórska dosadil manželku Ælfgifu, aby tam v jeho mene vládla so synom Svenom. Knutovi sa podarilo zjednotiť pod svoju vládu dánske, nórske a na krátko i časť švédskeho kráľovstva, ale jeho skutočnou mocenskou základňou zostávali Britské ostrovy. Správu ostatných území zveril svojím príbuzným alebo svojim stúpencom. Počas Knutovej vlády zavládlo na Britských ostrovoch obdobie pokoja a prosperity. Na vrchole svojej moci náhle zomrel v roku 1035 a svoje rozsiahle panstvo zanechal svojim trom synom.
Vláda Ælfgifu a Svena sa skončila po návrate syna Olafa II. Magnusa späť do krajiny. V Dánsku vládol Knutov syn Hardeknut, kde jeho brat Sven po odchode z Nórska zomrel. Na anglosaskom tróne sa v krátkom slede vystriedali dvaja panovníci, nevlastní bratia Harald Harefoot (Zajačia labka; 1035/1037 – 1040) z Knutovho prvého manželstva s Ælfgifu z Northamptonu a Hardeknut (1040 – 1042), syn Knutovej druhej manželky Emmy z Normandie. Z obavy z možného konfliktu s nórskym kráľom Magnusom uzavreli oba panovníci dohodu o vzájomnom nástupníctve na trón. Hardeknut krátko potom zomrel bez potomka a veľká ríša Knuta Veľkého sa definitívne rozpadla na samostatné kráľovstva. Na základe dohody medzi ním a Hardeknutom na dánsky trón nastúpil Magnus a na anglosaský trón zasadol potomok wessexskej kráľovskej dynastie, syn Æthelreda II. a Emmy Eduard Vyznávač (1042 – 1066).